Mravné ponaučenia kráľovičovi Imrichovi

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kniha mravných ponaučení svätého Štefana kráľa svojmu synovi kráľovičovi Imrichovi
Libellus sancti Stephani regis de institutione morum ad Emericus ducum
Autor neurčený jednoznačne
Pôvodný jazyk latinčina
Krajina vydania Uhorsko
Literárne obdobie stredoveká literatúra
Literárny žáner panovnícke zrkadlo, poučenie

Kniha mravných ponaučení svätého Štefana kráľa svojmu synovi kráľovičovi Imrichovi (lat. Libellus sancti Stephani regis de institutione morum ad Emericus ducum) je pokladaná za najstaršie literárne dielo napísané v Uhorskom kráľovstve. Patrí medzi tzv. panovnícke zrkadlá, poučenia o dobrej správe pre nasledovníkov aristokrata, ktoré sa vyskytujú už od 9. storočia a predpisujú správanie panovníkov. Za ich predobraz je pokladaný pochop šťastného cisára (imperator felix) u Aurelia (svätého) Augustína v jeho diele o štáte Božom, rozvinutý v Etymológiách (Originum sive Etymologiarum libri XX) pripisovaných Izidorovi Sevillskému (560 – 636).[1]:23

Autor[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď názov indikuje, že o Ponaučenia otca kráľa synovi kráľovičovi, za autora sa nepokladá Štefan I.. Autorstvo je pripisované rôznym osobám:[1]

  • maďarský historik Remig Békefi pripisuje autorstvo svätému mučeníkovi čanádskemu biskupovi Gerardovi, ktorý bol zavraždený pri tzv. Vatovom povstaní[1]:24
  • Jozef Balogh pripisuje autorstvo mníchovi pochádzajúcim z Bavorska alebo z Porýnia pôsobiacim v Uhorsku.[1]:24
  • Podobne usudzovali maďarskí medievisti (K. Guoth, J. Deér, J. Horváth, B. Váczy a G. Bónis), datujúci dielo do rokov 1013 – 1015.[1]:24
  • Podľa J. L. Csóku Ponaučenia zostavil okolo roku 1024 pôvodne hildesheimský kanonik-magister Thancmar, ktorý sa zdržiaval v Pannonhalme a na uhorskom kráľovskom dvore.[1]:24
  • publikácia[2] uvádza, že pravdepodobným autorom bol Arnold z Wohlburgu, nemecký cirkevný historik a teológ, ktorý v roku 1035 pobudol v Ostrihome a možno v Nitre.

Rukopisy a edície[upraviť | upraviť zdroj]

Ponaučenia sa zachovali vo dvoch kódexoch, oba toho času v Krajinskej Széchényiho knižnice (Országos Széchényi Kónyvtár — OSzK) v Budapešti:[1]:24

  1. V tzv. Turóciovskom (Turocianus) pochádzajúcom z 15. storočia
  2. V tzv. Ilošvaiovskom (Ilosvaianus) kódexe zo 16. storočia, napísanom jágerským prepoštom a biskupským vikárom Štefanom Ilosvaiom

Ponaučenia boli často vydávané, pretože boli pokladané za Prvú knihu zákonov uhorského kráľa Štefana I. svätého a teda za súčasť Zákonníka Uhorského kráľovstva.

Moderný český preklad vyšiel v roku 1988[3], úplný slovenský v roku 1997.[1]

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Ponaučenia sú rozdelené do 10. kapitol:

  1. Zachovávanie katolíckej viery
  2. Udržiavanie dobrého stavu cirkvi
  3. Preukazovanie úcty biskupom
  4. Uctievanie kniežat a rytierov
  5. Zachovávanie práva a trpezlivosti
  6. Prijímanie hostí a ich vydržiavanie
  7. Uznávanie dôležitosti rady
  8. Nasledovanie predkov
  9. Zotrvávanie na modlitbách
  10. Pestovanie zbožnosti, milosrdenstva a ďalších cností

Veľká pozornosť bola historikmi venovaná textu šiestej kapítoly, kde kráľ vyzýva syna, aby rešpektoval reč a zvyky hostí, čo bolo interpretované ako tolerantnosť nielen voči hosťom z cudziny, ale aj k rôznym národnostiam mnohonárodného Uhorska, vrátane pôvodného obyvateľstva Karpatskej kotliny, ktoré tu ostalo aj potom, keď kotlinu ovládli politicky starí Maďari a Uhorské kráľovstvo.

„ Pretože hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Ved' kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké (imbecile et fragile).

... Keby si sa totiž usiloval rozboriť to, čo som ja vybudoval, alebo zmenšiť to, čo som ja zhromaždil, tvoje kráľovstvo iste utrpí veľkú škodu,

“
– [1]:30

Táto formulácia bola používaná predstaviteľmi nemaďarských národov v politických bojoch v Uhorsku v 19. a 20. storočí.[1]:24

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j MARSINA, Richard. Legendy stredovekého Slovenska, Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov. Ed. Pavel Dvořák. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1997. 409 s. ISBN 80-85501-08-2. Kapitola Kniha mravných ponaučení svätého Štefana kráľa svojmu synovi kráľovičovi Imrichovi, s. 21 - 32.
  2. ↑ 141. ARNOLDUS DE WOHLBURG. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 230.
  3. ↑ Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mravné_ponaučenia_kráľovičovi_Imrichovi&oldid=7775736“