Nabonid

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Posledný novobabylonský kráľ z chaldejskej dynastie - Nabonid

Nabonid (po akkadsky Nabú-na'id) bol posledný kráľ samostatného novobabylonského štátu. Vládol od roku 556 do 539 pred Kr..

Pôvod a vzostup[upraviť | upraviť zdroj]

Nakoľko je v súčasnosti známe, nepochádzal z kráľovského rodu. Jeho matka bola kňažnou mesačného boha Sína v Harrane. Na trón ho pravdepodobne dosadili priaznivci z kňazských a úradníckych kruhov po zavraždení mladého kráľa Lábaši-Marduka. Pokračoval vo výbojoch do Sýrie (554 - 553 pred Kr.) hlavne v oblasti Edómu a Chamátu.

Novobabylonská ríša

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne kvôli svojej matke podporoval rekonštrukciu chrámov boha Sína v Harrane a Ure a zanedbával hlavné babylonské božstvo - Marduka. Tým si voči sebe popudil jeho vplyvné kňazstvo a došlo k výraznému politickému napätiu. Snáď aj preto opustil Babylon a v oáze Tajmá, ktorou prechádzali dôležité obchodné cesty postavil viacero kráľovských budov. Zdržiaval sa tam približne 10 rokov. V Babylone ho zatiaľ zastupoval jeho najstarší syn Bél-šar-usur (=biblický Bélšaccar). V ríši vypukol hladomor, čo spôsobilo ešte väčšiu nespokojnosť s jeho panovaním. Ďalším dôvodom jeho dlhého pobytu v Arábii mohla byť snaha zorganizovať odpor voči na severe vznikajúcej Perzskej ríši, resp. pomoc pri zásobovaní hladujúceho Babylonu (cesty na východ ovládala Perzia).[1]

Útok Peržanov a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Médskej ríše vypovedal vojnu Novobabylonskej ríši. Toto využil roku 550 pred Kr. jeho dovtedajší perzský vazal Kýros II. z dynastie Achajmenovcov, ovládol Médsku ríšu a začlenil ju do Perzskej ríše. V roku 546 pred Kr. dobyl aj Lýdiu, a tým aj Malú Áziu. Nabonid sa rýchlo vrátil do Babylonu, ale už bolo neskoro. Na jeseň roku 539 pred Kr. samotní Babylončania vpustili Kýrove vojsko do Babylonu bez boja a Nabonid bol zajatý. Nie je isté, či bol zabitý alebo poslaný do vyhnanstva. Tým sa skončili vlastné dejiny Mezopotámie, ktorá odvtedy už bola len súčasťou mocnejších susedných útvarov.[2]

Nabonid a Biblia[upraviť | upraviť zdroj]

Nabonidov valček - obsahuje modlitbu za jeho syna Bélšaccara
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kniha proroka Daniela#Bélšaccar


Porovnaním historických záznamov v Biblii a v iných starovekých dokumentoch dochádza k problému rodokmeňu babylonských kráľov. Napríklad Daniel v biblickej knihe proroka Daniela oslovuje Bélšaccara akoby jeho otcom mal byť Nebúkadnecar II. a nie Nabonid:

„Pokiaľ ide o teba, kráľ, Najvyšší Boh dal tvojmu otcovi Nebúkadnecarovi kráľovstvo, veľkosť, vznešenosť a majestát.“ Slovenský ekumenický preklad, Dan 5:18

Bélšaccar je súčasne v Biblii predstavovaný ako posledný babylonský kráľ pred porážkou Peržanmi. Tieto tvrdenia sú v rozpore so známymi starovekými kronikami, ktoré za posledného babylonského kráľa označujú Nabonida, ktorý dokonca ani nebol v (nám dosiaľ známom) príbuzenskom pomere s Nebúkadnecarom II.. Existuje niekoľko teórií ako zosúladiť biblický záznam s faktami iných historických prameňov. Lingvistická analýza dobovej aramejčiny ukazuje, že slovo „otec“ sa mohlo používať aj vo význame predok alebo predchodca, nemuselo označovať teda priamy vzťah. Pri archeologických vykopávkach sa podarilo objaviť hlinené tabuľky, ktoré dokladajú, že Bélšaccar - najstarší Nabonidov syn, panoval v Babylone ako spoluvládca svojho otca.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. "Deutsches Archäologisches Institut: Tayma". Dostupné online
  2. Herodotus, Histories 1.188-191, Xenophon, Cyropaedia 7.5.1-36, From the Babyloniaca: Fragmente der griechischen Historiker 680F9a = Flavius Josephus, Against Apion 1.149-153., R.J. van der Spek, ""Review of J.-J. Glassner-Mesopotamian chronicles (Leiden: Brill 2004)".", Review of Biblical Literature (2005/09).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]