Kniha proroka Daniela

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Daniel v jame s levmi

Kniha proroka Daniela[1] alebo Daniel[2] (דניאל‎‎) je jedna z kníh Starého zákona. V židovskom Tanachu je zaradená medzi Spisy, vo väčšine kresťanských Biblií je zaradený medzi veľkých prorokov. Biblickí kritici ju radia do čias Makabejcov, konzervatívni vedci ju považujú za dielo zo 6. st. pred Kr.

Text[upraviť | upraviť zdroj]

Len kapitoly 2 až 7 sú písané v aramejčine, zvyšok je v hebrejčine. O dôvode takéhoto rozdelenia sa stále vedú diskusie. V knihe sa nachádza aj niekoľko gréckych a perzských slov. Niektoré časti knihy – Azarjášova modlitba, Pieseň mládencov v ohnivej peci, Príbeh o Zuzane, Bél a drak – nie sú súčasťou palestínskeho židovského kánonu ani protestantských Biblií. V rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi sú považované za kanonické.

Autorstvo a datovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Konzervatívny pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný stáročný prístup sa zakladal v podstate len na samotných tvrdeniach knihy, keďže iné informácie neboli k dispozícii. Jednoznačne sa zastával názor, že Daniel naozaj žil približne v 6. st. pred Kr. v babylonskej ríši, kde sa svojou múdrosťou a vernosťou Bohu vypracoval na najvyššie miesta. Kniha podľa nich opisuje skutočné udalosti. Apokalyptické predpovede boli považované za proroctvá o Kristovi najmä kvôli výrazu „Syn človeka“, ktorý Ježiš Kristus opakovane vzťahoval na seba.

Liberálny pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Neskoršia historicko-kritická metóda sa snažila vziať do úvahy viac faktov, ktoré sa v priebehu výskumov podarilo postupne zozbierať. Jedna z hlavných myšlienok presadzovaných vyššou kritikov minulých storočí bolo tvrdenie, že väčšinu biblických kníh nepísal jeden autor, ale vznikali postupným hromadením, upravovaním a prerozprávaním generáciami židovských učencov počas stáročí. Z tejto domnienky zároveň vyplývalo, že historicita ich obsahu je veľmi nízka a ide skôr o alegórie vytvorené na poučenie a ovplyvňovanie súčasníkov. Ako výsledok kritického skúmania sa začalo tvrdiť, že kniha Daniel vznikla v 2. storočí na povzbudenie židov bojujúcich s Antiochom IV. Epifanom, ktorí ju nadšene prijali a zaradili do kánonu. Súčasní kritici prakticky jednomyseľne nesúhlasia, že by kniha Daniel bola dokument z 6. st. pred Kr. ani, že jej autor je Daniel napriek tomu, že to sama osebe tvrdí a že to tvrdil aj Pán Ježiš, keď sa na túto knihu odvolával (Mt 24,15). Takýto záver bol urobený aj na základe niektorých historických podrobností v jej texte. Ide najmä o spomínanie Dareiosa Médskeho ako dobyvateľa Babylonu, umiestňovanie ho časovo pred Kýra, Nebúkadnecarovu zvláštnu chorobu, Bélšaccara ako babylonského kráľa a dokonca považovanie ho za Nebúkadnecarovho syna. Veľké otázniky tu vzbudzuje aj množstvo „zázračných“ udalostí, ktoré pripomínajú skôr legendárny štýl než historický záznam. A nakoniec, pomerne veľkú časť knihy zaberajú proroctvá. Z nich viaceré sa v histórii pomerne presne splnili - napríklad postupnosť vedúcich ríš v tomto regióne. Datovanie knihy do 6.st. (teda pred tieto udalosti) vyvoláva veľmi provokatívnu otázku, ako to jej autor mohol dopredu tak presne vedieť. Vyššia kritika už dlhú dobu ako odpoveď presadzuje filozofickú domnienku, že splnené proroctvá v skutočnosti neboli predpovede, ale už známe (minulé) udalosti podané ako „proroctvá“ ("vaticinium ex eventu"). Zároveň upozorňujú, že v židovskom kánone nie je zaradená medzi prorokov, ale medzi spisy. Usudzujú z toho, že kniha vznikla až po uzavretí kánonu prorockých kníh. V súčasnosti je teda kniha Daniel stále predmetom intenzívnych diskusií.[3] [4]

Historicita knihy[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných rokoch došlo k významnému nárastu v poznatkoch o rôznych spomínaných historických detailoch viažúcich sa ku knihe Daniel. Tým nastal aj výrazný posun k jej pozitívnejšiemu hodnoteniu z hľadiska historickosti.

Bélšaccar[upraviť | upraviť zdroj]

Jednou z najčastejšie uvádzaných historických nepresností knihy Daniel bolo uvádzanie Bélšaccara ako kráľa Babylonu v dobe jeho dobytia Peržanmi (Daniel 5,1.11.18). Navyše Biblia (sám Daniel) ho nazýva Nebúkadnecarovým synom. Navyše Biblia (sám Daniel) ho nazýva Nebúkadnecarovým synom.

„Pokiaľ ide o teba, kráľ, Najvyšší Boh dal tvojmu otcovi Nebúkadnecarovi kráľovstvo, veľkosť, vznešenosť a majestát.“
Dan 5,18, Slovenský ekumenický preklad

„Ty, jeho syn Bélšaccar, nemal si pokorné srdce, hoci si o všetkom vedel.“
Dan 5,22, Slovenský ekumenický preklad

Obidve tieto tvrdenia boli v rozpore so známymi starovekými kronikami, ktoré za posledného babylonského kráľa označujú Nabonida, ktorý dokonca ani nebol v príbuzenskom pomere s Nebúkadnecarom. Biblickí kritici počiatku 19. storočia preto súhlasne dospeli k názoru, že je to argument v prospech neskorého datovania vzniku knihy Daniel, keď už neboli známe fakty.

Nabonidov valček – dôkaz reálnej existencie Bélšaccara

Už v roku 1854 sa podarilo objaviť v zrúcaninách mesta Ur hlinené valčeky, ktoré obsahujú modlitbu Nabonida za jeho najstaršieho syna - Bélšaccara v klinovom písme (Nabonidov valček). Ďalšie tabuľky obsahovali záznamy Bélšaccarových tajomníkov a personálu, ako aj informáciu, že v dobách Nabonidovej neprítomnosti v Babylone bola vláda zverená Bélšaccarovi-korunnému princovi. Zároveň je tak možné dobre objasniť zvláštny fakt, prečo je Danielovi sľúbené, že bude vládnuť ako tretí v kráľovstve (Daniel 5,7). Prvé a druhé miesto patrilo Nabonidovi a Bélšaccarovi.[5]

Existujú aj hypotézy, ktoré sa pokúšajú vyriešiť očividný rozpor medzi tvrdením Biblie a babylonskými kronikami o vzťahu otec-syn Nebúkadnecara II. a Bélšaccara. Opierajú sa o hlbšiu lingvistickú analýzu dobového aramejského jazyka. Slovo אַב v Dan 5,18 zvyčajne prekladané ako „otec“ sa vyskytuje aj v iných súvekých dokumentoch a je tak možné bližšie zistiť v akých významoch sa používalo. Napríklad v Dan 2,23 ho používa sám Daniel a zjavne ho je potrebné preložiť ako „predkovia“ alebo „predchodcovia“:[6]

„Tebe, Bože mojich otcov, vzdávam vďaku a chválu, že si mi dal múdrosť a odvahu, a teraz si mi dal spoznať to, o čo sme ťa prosili, lebo si nám vysvetlil kráľovu otázku.“
Dan 2,23, Slovenský ekumenický preklad

Rovnako je tomu aj v Ezdráš 4,15 a Ezdráš 5,12. „aby hľadali v kronikách tvojich otcov.“
Ezdráš 4,15, Slovenský ekumenický preklad

„Potom však, keď naši praotcovia popudili k hnevu Boha nebies, vydal ich do rúk babylonského kráľa, Chaldeja Nebúkadnecara, ktorý zbúral tento chrám a ľud presídlil do Babylonu.“
Ezdráš 5,12, Slovenský ekumenický preklad

Podobne slovo בַּר v Dan 5,22 zvyčajne prekladané ako „syn“, nemuselo nutne znamenať priamy vzťah, ako to vidieť priamo v knihe Daniel na iných miestach.[6]

„Ten však povedal: Hľa, vidím uprostred ohňa chodiť štyroch nezviazaných mužov, ktorí neutrpeli nijakú ujmu, a vzhľad toho štvrtého je podobný synovi bohov.“
Dan 3,25, Slovenský ekumenický preklad

„V nočnom videní som videl: S nebeskými oblakmi prichádzal ktosi ako Syn človeka.“
Dan 7,13, Slovenský ekumenický preklad

Iná hypotéza pokúšajúca sa vyriešiť tento problém na základe spisov Hérodota a Jozefa Flavia hovorí, že Nabonid sa snáď oženil s niektorou Nebúkadnecarovou dcérou a tak mohol Daniel prenesene hovoriť o Bélšaccarovi ako o (pokrvnom) Nebúkadnecarovom „synovi“.[7] [8]

Dareios Médsky[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalším problematickým miestom je oznámenie, že v dobytom Babylone začal vládnuť Dareios Médsky (Daniel 5,31 alebo 6,1). Takéto meno sa však dodnes nepodarilo v starovekých prameňoch objaviť. Hoci je známy perzský kráľ Dareios, ten panoval až po Kýrovi a chronologicky je takéto priradenie ťažko prijateľné. Navyše je všade uvádzaný výlučne ako „Dareios Veľký“. Uvažuje sa aj o iných významných kráľoch tej doby. Uvádzajú sa najmä: Astyages, Kambýses II., Kýros Veľký a Gubaru (Kýrov vojvodca, ktorý dobyl Babylon). Jednu z najprepracovanejších a najprijateľnejších teórií zverejnil v roku 1957 profesor D.J.Wiseman. Opiera sa o známy fakt, že matka Kýrosa Veľkého bola médskeho pôvodu a bol aj ženatý s Médkou. Jeho dedko po matke bol Astyages považovaný za posledného kráľa Médskej ríše. Našiel sa klinopisný záznam, keď Kýros je titulovaný ako „kráľ Médov“. Je overené, že v dobe pádu Babylonu mal približne 60 rokov, čo pomerne súhlasí s Danielovým údajom (Daniel 5,31 alebo 6,1). Jeho meno sa píše v hebrejčine (כורש KWRS) veľmi podobne ako Dareios (דריוש DRYWS) a mohlo dôjsť k chybe pri neskoršom opise textu.

Jeden z najproblematickejších textov (Daniel 6,28) je obvykle prekladaný: „A tomuto Danielovi sa darilo v kráľovstve Dária a v kráľovstve perzského Kýra.“. Profesor D.J.Wiseman tvrdí, že pôvodný text je možné preložiť aj ako: „A tomuto Danielovi sa darilo v kráľovstve Dária, ktorým je kráľovstvo perzského Kýra.“ [9] Tento preklad je dobre prijateľný, keďže mnohí králi používali niekoľko titulov - prevzatých podľa podrobených krajín a to dokonca aj v novovekej dobe (napríklad František Jozef bol „rakúsky cisár, český...kráľ...“ ). Tento preklad niektorí biblickí vedci považujú za „rozťatie gordického uzla nepoddajného problému identifikácie kráľa Dáriusa Médskeho“.[10]

Ďalšie historické detaily[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé podrobnosti v knihe Daniel poukazujú na to, že jej autor veľmi dobre poznal babylonské pomery v 6. st. pred Kr. Spomína napríklad Nebúkadnecarovu pýchu na jeho budovanie Babylonu (Daniel 4,30), čo potvrdzuje aj súčasná archeológia objavením obrovského množstva tehál s jeho menom. Dlho bola za legendu považovaná ohnivá pec, z ktorej boli zázračne zachránení traja mládenci. Objavený list zo starovekého Babylonu spomína tento druh popravy.

Veľmi dôležité je aj prísne rozlišovanie medzi babylonskými zvyklosťami a perzskými. Kým za vlády babylonských kráľov boli traja mládenci vhodení do ohnivej pece, Peržania, ktorí považovali oheň za posvätný (zoroastrizmus), používali na výnimočné popravy jamu s levmi. Kým Nebúkadnecar svoje rozkazy na viacerých miestach mení, Dareios raz vydaný médsky a perzský zákon už zmeniť nemohol – ani vtedy, ak ho vydal on sám (Daniel 2,5.6.24.46-49; 3,10.11.29; 6,12-16).

Nebúkadnecarova choroba je v súčasnosti známa ako skutočná a vážna psychická choroba a nazýva sa lykantropia.

Prítomnosť (len) niekoľkých gréckych slov nemusí znamenať helenistickú dobu pre vznik knihy – je známe, že grécka kultúra prenikala na Blízky východ už dlho pred Nebúkadnecarovou dobou. Perzské slová v knihe viac zapadajú do skoršej doby. Aramejčina knihy Daniel je viac podobná Ezdrášovej a jeho hebrejčina zase Ezechielovej a knihám Kronickým než hebrejčine makabejských pisateľov. Množstvo chýb, ktoré sa nachádzajú v Septuaginte pri snahe preložiť mnohé staré alebo cudzie termíny (napríklad úradnícke v Daniel 3,3), svedčí o tom, že už boli v makabejskej dobe neznáme a kniha Daniel bola napísaná skôr - teda v 6. st. pred Kr.

Vznik knihy Daniel v skoršom období ako 2. st. pred Kr. potvrdzuje aj známy Jozef Flavius. Vo svojej knihe Židovské starožitnosti uvádza, že židovskí kňazi oboznámili Alexandra Veľkého po jeho vstupe do Jeruzalema s knihou Daniel: „A keď mu bola ukázaná kniha Daniel, kde Daniel prehlasuje, že jeden Grék zničí Perzskú ríšu, on (t.j. Alexander) usúdil, že tou myslenou osobou bol on.“ [11] Táto Jozefova poznámka zároveň umožňuje dobre zdôvodniť, prečo sa Alexander choval k Židom tak priateľsky, hoci boli podporovateľmi Peržanov. Táto udalosť sa odohrala dávno pred makabejskou dobou a ukazuje, že kniha Daniel už bola všeobecne známa a uznávaná. Táto pasáž v Židovských starožitnostiach býva občas napádaná kritikmi, zatiaľ nebol predložený pádny argument, prečo by mala byť nepravdivá. Zachováva rovnaký štýl ako aj iné udalosti v knihe a rôzne detaily zodpovedajú známym historickým skutočnostiam - napr. vzájomná nevraživosť Samaritánov a Židov, politika Alexandra Veľkého atď. Má prehľadnú stavbu a jednotlivé udalosti do seba dobre logicky zapadajú. Dodnes nie je známy žiadny motív, prečo by Jozef Flavius mal túto pasáž vymyslieť a zaradiť do svojho monumentálneho diela.

Hoci Daniel nie je spomínaný medzi významnými mužmi minulosti v knihe Sirachovcovej, neznamená to, že by o ňom nevedel. Nespomína ani Jóba, mnohých sudcov či Ezdráša.

Významným argumentom je tiež skutočnosť, že ak by kniha obsahovala množstvo historických chýb, zostavovatelia kánonu-vzdelaní židia makabejskej doby s prístupom k spisom starovekých historikov, by ju neprijali do kánonu a to ani napriek jej nesporne povzbudivej funkcii v boji proti cudzej okupácii (rovnako ako postupovali napríklad v prípade 1Mak).[8]

Kniha Daniel na zvitkoch od Mŕtveho mora[upraviť | upraviť zdroj]

Kniha Daniel bola objavená na ôsmich fragmentoch v kumránskych jaskyniach, pričom najstarší zvitok (4QDanc) sa datuje približne do roku 125 pred Kr. Z tohto dôvodu je teória vzniku knihy Daniel až v makabejskej dobe ťažko udržateľná, pretože by nebolo dosť času na jej rozšírenie sa až do knižnice sekty pri Mŕtvom mori. Mnohí biblickí kritici sa jednoznačne zhodujú, že existujú výrazné rozdiely medzi aramejčinou používanou v knihe Daniel a aramejčinou používanou v iných zvitkoch od Mŕtveho mora. Jeden z najnovších komentárov k Biblii dokonca uvádza, že medzi jazykom knihy Daniel a židovskými či gréckymi textami makabejského obdobia sú také výrazné rozdiely, že považovať knihu Daniel za dielo 2. st. pred Kr. je možné len ignorovaním jazykovedy. Biblickí vedci to považujú za ďalší dôkaz skorého vzniku knihy Daniel. Zároveň ani jeden nájdený zvitok nevykazuje zásadné obsahové rozdiely od mazoretského textu, čo znamená významné potvrdenie presnosti s akou sa nám zachoval text Biblie po celé stáročia.[12] [13]

Daniel a Danel[upraviť | upraviť zdroj]

V Ezechielovi 14. kapitole je spomínaná veľmi múdra osoba menom Danel a to medzi takými Božími mužmi ako Nóach a Jób. Preto vznikli pochybnosti, či by Ezechiel zaradil (vlastne svojho mladšieho súčasníka) medzi takéto významné postavy a navyše z dávnoveku. Súčasný výskum ukazuje, že veľmi pravdepodobne sa tu nehovorí o Danielovi knihy Daniel, ale o mužovi menom Danel známeho z ugaritských tabuliek približne zo 14. st. pred Kr. Bol známy svojou spravodlivosťou a starostlivosťou o vdovy a siroty. Biblický text aj ugaritské tabuľky ho zhodne uvádzajú bez „i“! Zdá sa, že práve táto postava oveľa lepšie zapadá do celkového kontextu v Ezechielovi jednak z pohľadu časového zaradenia, jedna preto, že takisto šlo o ne-izraelitu.[14]

Štruktúra knihy[upraviť | upraviť zdroj]

Chiastická štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Dvojitý chiazmus v knihe Daniel

Je veľmi často používaná v starovekej hebrejskej literatúre. V knihe Daniel na ňu prvýkrát upozornila Joyce G. Baldwin v roku 1978 v aramejskej časti - kapitoly 2-7. V roku 1986 William H. Shea rozšíril tento princíp na celú knihu formou dvojitého chiazmu.

Obsah knihy[upraviť | upraviť zdroj]

Knihu možno rozdeliť na dve základné časti:

  • Daniel na babylonskom kráľovskom dvore (kapitoly 1-6) - ide o jedny z najznámejších biblických príbehov, ktoré prešli aj do porekadiel (napr. kolos na hlinených nohách, šiel do jamy levovej atď.)
  • Prorocké videnia Daniela (kapitoly 7-12) - Danielove prorocké videnia do budúcnosti až po príchod Božieho kráľovstva na zem

Deuterokanonické dodatky[upraviť | upraviť zdroj]

Ku knihe sa okrem základného kanonického obsahu zachovali aj niektoré deuterokanonické časti, ale iba v gréckom preklade. Sú to: Azarjášova modlitba, Pieseň mládencov v ohnivej peci, Príbeh o Zuzane, Bél a drak - nie sú súčasťou palestínskeho židovského kánonu ani protestantských Biblií. V rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi sú považované za kanonické.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. názov Kniha proroka Daniela je používaný v slovenskom rímskokatolíckom vydaní, ako skratka sa tam uvádza Dan
  2. názov Daniel je používaný v slovenskom evanjelickom a ekumenickom vydaní, ako skratka sa tam uvádza Dan
  3. Roche, Paul (2001). The Bible's greatest stories. New York: New American Library.
  4. Dillard and Longman, An Introduction to the Old Testament, Apollos 1995
  5. Nabonidov valček. Dostupné online
  6. a b NAS Exhaustive Concordance of the Bible with Hebrew-Aramaic and Greek Dictionaries. The Lockman Foundation — Dostupné online
  7. 3. diel Ottova slovníku naučného obsahuje heslo "Belšazar", ktoré odkazuje na heslo "Baltazar". Heslo "Baltazar" hovorí: B., hebr. Belšazar (z. assyr. Bel-šar-usur = Bel krále chraň), poslední babylónský král a dle nejnovějších výzkumů písma klínového syn a spoluvládce Nabonidův (nikoliv Nebukadnezarův), jak udáno u Dan. 5., 13., kde B. jen v nevlastním smyslu nazývá tohoto >otcem< maje vnučku jeho za choť)... atd. Ottův slovník naučný : Illustrovaná encyklopaedie obecných vědomostí : Třetí díl : B - Bianchi. V Praze : J. Otto, 1890. 946 s. s. 193.
  8. a b Kol. autorov, Nový biblický slovník. Praha. 1996
  9. Wiseman, D. J. (25 November 1957). "Darius the Mede". Christianity Today: 7–10.
  10. Colless, Brian (1992). „Cyrus the Persian as Darius the Mede in the Book of Daniel“. Journal for the Study of the Old Testament 56: 114.
  11. Flavius Josephus. The Judean Antiquities. Book 11.
  12. VanderKam, James; Flint, Peter (2002). The meaning of the Dead Sea scrolls: their significance for understanding the Bible, Judaism, Jesus, and Christianity (1st paperback ed. ed.). London: T&T Clark. pp. 137–8.
  13. Frank E. Gaebelein, The Expositor's Bible Commentary, Zondervan, 1990
  14. NIV Biblia poznámka Ezechiel 14,14 Dostupné online

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jozef Heriban: Príručný lexikón biblických vied. 3. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Don Bosco, 1998. ISBN 80-88933-07-2
  • Kol. autorov, Nový biblický slovník. Praha. 1996

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]