Knihy kráľov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Knihy kráľov[1] (skratky 1 Kr, 2 Kr alebo 1Krľ, 2Krľ) sú dve knihy Starého zákona.

Tieto knihy pokračujú tam, kde skončili Knihy Samuelove. Opisujú teda dejiny Izraela od smrti Dávida (965/964 pred Kr. ) až po prepustenie judského kráľa Joachina (Jehohachina) babylonským kráľom z väzenia (561 pred Kr.). Sú prisudzované Jeremiášovi, ktorý zažil posledné udalosti.

Prameňom textu boli kráľovské anály, zoznamy, prorocké legendy a menšie dejepisné diela. Rozdelenie na dve časti pochádza zo Septuaginty.

Iné názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne išlo o jednu spoločnú knihu, ktorá sa po hebrejsky volala Melachim (doslova "Králi"), čo sa zvykne prekladať ako Kniha kráľov.

Vo Vulgáte sa Knihy kráľov neoznačujú ako Prvá a Druhá kniha, ale ako Tretia a Štvrtá kniha kráľov (pretože názov Prvá a Druhá kniha kráľov sa používa pre Knihy Samuelove).

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá kniha kráľov[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá časť (1 Kr 1-11) opisuje Dávidove posledné opatrenia, jeho smrť a pohreb a podrobne opisuje vládu Šalamúna (970-931 pred Kr.).

Druhá časť (1 Kr 12 - 2 Kr 17) pojednáva o rozpade ríše na Júdu a Izrael za panovania Roboama a Jeroboama a paralelne podáva dejiny oboch kráľovstiev až po pád Samárie (721 pred Kr., hlavné mesto Izraela, t. j. vtedy severnej časti územia Izraelitov). Po Šalamúnovej smrti vládol jeho syn Roboam. Ten odmietol znížiť dane, a preto musel utiecť z Jeruzalema. Severná časť sa odtrhla a zvolila si za kráľa Jeroboama (Jeroboáma). Keďže chrám aj s archou zmluvy bol v Jeruzaleme (hlavné mesto Judska, južná časť), dal postaviť chrám v Beteli (Bételi) a v Dane (Dáne). Tu uctievali Jahveho v podobe zlatého teľaťa. Proti čomu rázne vystúpili proroci, najmä Amos a Ozeáš.

Druhá kniha kráľov[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá časť pokračuje v Druhej knihe kráľov nanebovzatím Eliáša a začiatkom pôsobenia Elizea.

Tretia časť (2 Kr 18-25) opisuje históriu posledných kráľov Judska až po zánik kráľovstva, do začiatku babylonského zajatia (587 pred Kr.). V tomto období vládli aj dvaja bezbožní králi (Manasses (Manassé, Manase) a Amon). Po nich nasledoval Joziáš (Josiáš), ktorý našiel knihu Deuteronómium v Jeruzalemskom chráme.

Králi sú v knihách predstavovaní podľa istej spoločnej schémy. Jej hlavným bodom sú náboženské postoje jednotlivých kráľov. Dejiny sa v knihách kráľov nepodávajú v modernom slova zmysle ale najmä ako dejiny spásy. Ako príčinu rozdelenia kráľovstva a vyhnanstva predstavujú nevernosť národa.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Názov Prvá/Druhá kniha kráľov je používaný v slovenskom rímskokatolíckom, evanjelickom a ekumenickom vydaní, ako skratka sa v rímskokatolíckom a v evanjelickom vydaní uvádza 1 Kr/2 Kr, v ekumenickom vydaní 1Krľ/2Krľ.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]