Nakagin Capsule Tower

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nakagin Capsule Tower v Tokiu

Nakagin Capsule Tower je obytno-administratívna budova v Tokiu, navrhnutá architektom Kishom Kurokawom v roku 1971.

Kapsulová veža sa stala jedným z hlavných predstaviteľov japonskej architektúry 70tych rokov. Od roku 1996 bola pripísaná do zoznamu svetového dedičstva v International Commitee of Docomomo International.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Povojnové obdobie vyvolalo množstvo otázok ohľadom lacného bývania. Svetoví architekti sa zaoberali otázkou ako vytvoriť čo najviac obytných priestorov na čo najmenšej ploche. Preto sú 70-te roky charakteristické celosvetovou expanziou výstavby bytových domov.

Inšpirácia[upraviť | upraviť zdroj]

Japonský architekt Kisho Kurokawa vytvoril jednu z najpozoruhodnejších stavieb z oblasti stavieb pre bývanie, ktorá podala základ pre inšpiráciu mnohých tvorcov svetovej architektúry. Budova je aktuálnou odozvou na vtedajšiu situáciu.

The Capsule Tower alebo Kapsulová veža sa nachádza v Nakagin v Tokiu. Plocha, ktorú zaberá táto stavba sa rozprestiera na priestore o rozlohe 3 091,23 m2, z toho je čistá zastavaná plocha 429,51 m2. Tvorí ju 13 nadzemných a jedno podzemné podlažie. Pozostáva zo 140tich kapsúl, ktoré tvoria stavebnú jednotku pričom na každej akcentuje jedno malé okrúhle okno.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Autor vynašiel systém spájania betónových prefabrikovaných kociek do nosného centrálneho jadra pomocou štyroch vysokonapäťových šróbov. Jednotlivé časti objektu boli zdvihnuté žeriavom a upevnené do betónovej šachty. Vytvoril ľahko demontovateľnú konštrukciu, ktorou sa v prípade potrebnej rekonštrukcie dá veľmi rýchlo nahradiť samotná bytová jednotka za novú. Zároveň sa stala stavba jedinečná svojou formou, nepravidelne sa opakujúcim modulárnym prvkom v tvare kocky. Napriek chaotickému rozmiestneniu pôsobí veža harmonizujúco, dominantne a jedinečne.

Interiér[upraviť | upraviť zdroj]

interiér

Každá kapsula bola navrhovaná ako samostatný byt pre jednu osobu prípadne tzv. štúdio. Architekt nezabudol ani na interiér. Doplnil ho originálnym nábytkom a zabudovanými spotrebičmi ako napr. televízorom, hudobným prehrávačom. Hygienické jadro je taktiež súčasťou vnútorného priestoru, vo vzájomnom spolunažívaní materiálov i tvarom. Celkový interiér pôsobí veľmi futuristicky, progresívne na vtedajšiu dobu akoby predznamenal začiatok zaha hadidovskej súčasnej architektúry.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Papadakis,A, Steele, J., Architektur der Gegenwart, Deutsche Ausgabe 1992
  • Jenchs, Ch., Spätmoderne Architektur, Stuttgart, Deutsche Verlags- Anstalt GmbH 1981
  • Hollingsworth, M., Architektúra 20. storočia, Bratislava, Columbus spol. s r.o. 1993
  • Sharp, D., 20th century architecture - A visual history, London, Lund Humphries publisher Ltd. 1991
  • Jenchs, CH., Modern Movements in Architecture, London, Penguin Books 1973

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]