Nikomachos (sochár)
Nikomachos (starogr. Νικόμαχος) bol grécky sochár v 4. stor. pred Kr..[1][2]
Nikomachos, sochár pochádzajúci zrejme z Atén, pôsobil približne v polovici 4. storočia pred Kr. Jeho signatúry (uvedené bez domovskej krajiny) sa našli na dvoch mramorových podstavcoch zo sôch a na jednom mramorovom tripuse v Aténach.[3][4][5]
Prvý, fragmentárny podstavec, nájdený v 19. storočí pri vykopávkach na Akropole, kedysi základňa votívnej sochy, uvádza len autorský podpis umelca.
| Νικόμαχος ἐποίησεν | Nikomachos zhotovil[3] |
Druhý, fragmentárny podstavec, zhotovený z pentelského mramoru, objavený tiež na aténskej Akropole, má vyrytý epigram a na konci uvádza meno umelca. Tento podstavec bol možno základňou bronzovej sošky (spomenul ju Pausanias) umiestnenej v blízkosti Erechtheionu, zobrazujúcej Syeris, diakony (služobnice, kňažky) Pallas Atény, Lysimaché.[2][6]
Jeho čiastočne poškodený nápis uvádza: Sye[ris] [..]gou S[---], diakona Lysimachy. Tento portrét je jasnou podobizňou; moje skutky a duch teraz žijú, sú všetkým jasné. Ctihodný osud ma zaviedol do najkrajšieho chrámu svätej Pallas, kde som vykonávala túto prácu nie bez slávy pre bohyňu. ...Nikomachos zhotovil.[5][7][8]
Pokiaľ ide o túto sochu (či skôr sošku), Pausanias uvádza: „pri chráme Athény je soška stareny merajúca asi jeden lakeť, dobre spracovaná, ktorej nápis hovorí, že je to Lysimaché, služobnica bohyne“ [9] Soška však zostáva záhadou. Jej datovanie je veľmi problematické, čo zase spochybňuje identifikáciu Lysimachy. Je to tá slávna Lysimaché (z 5. stor. pred Kr.) alebo nejaká iná rovnomenná kňažka, ktorá žila oveľa neskôr? Záhadná je aj veľkosť sošky (podľa Pausania asi 0,5 m), ako aj text nápisu, ktorý nespomína jej vek, Pausanias ju totiž jasne opisuje ako starenu. To by v podstate znamenalo, že socha bola realistická, čo by zase bolo v protiklade k sochárskemu kánonu zobrazovania kňažiek (otázne je aj to, že kedy a prečo si v Aténach pripomínali ženský kultový personál).[7]
Tretí nápis s jeho autorským podpisom, je na fragmente tripusu z pentelského mramoru, ktorý je zvislo zamurovaný v malom metropolitnom kostole.[10][4][2] Tento nápis hlása, že tripus získala aténska fýla Erechtheis za víťazstvo v dithyrambe (v zbore mužov na Dionýziach v roku 364/3 pred Kr.) s Menetelom, synom Menéta z dému Anagyrous (ako chorégom – sponzorom), Aratos z Argu bol hráč na aulos.[11][12]
Podľa rakúskeho archeológa E. Reischa sa uvedené signatúry týkajú rovnomenného umelca Nikomacha, ktorý bol aj maliarom, ale to je len hypotéza, ktorú žiadne písomné správy nepodporujú.[2][13]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Maria S. Brouskarē. The Monuments of the Acropolis. Athens : Ministry of Culture, Archeological Receipts Fund, 1997. ISBN 978-96-0214-158-8. S. 241.
- ↑ a b c d Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Nikomachos 2 [1]
- ↑ a b Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 4274 [2]
- ↑ a b Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 3038 [3]
- ↑ a b Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 3464 [4]
- ↑ Sheila Dillon. The Female Portrait Statue in the Greek World. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-05-2176-450-6. S. 40.
- ↑ a b Przemysław Siekierka, Krystyna Stebnicka, Aleksander Wolicki. Women and the Polis: Public Honorific Inscriptions for Women in the Greek Cities from the Late Classical to the Roman Period. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2021. ISBN 978-31-1064-428-9. S. 40.
- ↑ Supplementary Paper. London : Macmillan, 1979. ISBN 978-09-0298-410-3. S. 115.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 78.
- ↑ August Friedrich von Pauly. Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. München : Druckenmüller Verlag, 1971. S. 467.
- ↑ Douglas Olson, Benjamin Millis. Inscriptional Records for the Dramatic Festivals in Athens. Leiden : BRILL, 2012. ISBN 978-90-0423-201-3. S. 56.
- ↑ August Friedrich von Pauly. Paulys Real-Encyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. Stuttgart : J. B. Metzler, 1956. S. 875.
- ↑ Österreichisches Archäologisches Institut (Vienna, Austria). Jahreshefte des Österreichischen Archäologischen Institutes in Wien. Wien : Rohrer Verlag, 1919. S. 315-316.