Okáň hruškový

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Okáň hruškový
Okáň hruškový
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Saturnia pyri
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

okáň hruškový – Saturnia pyri Biotop: Ţije na okrajoch lesov, svahoch s rozptýlenými stromami a v ovocných sadoch. Húsenica sa vyskytuje na ovocných stromoch. Potrava: Potravou dospelého motýľa sú ovocné šťavy a nektár kvetov. Potravou húsenice listy ovocných drevín. Rozmnožovanie a spôsob života: Dospelé motýle sa u nás vyskytujú v apríli, máji a júni. Samička cez deň sedí na vegetácii a vylučuje tzv. feromóny. Je to „voňavka“, ktorú vylučujú motýle a iné skupiny hmyzu a ktorú samček okáňa hruškového vníma tak citlivo, ţe podľa nej nájde samičku vzdialenú niekoľko kilometrov. V noci je samička pohyblivejšia, okrem predchádzajúcej činnosti (lákanie samčeka) si hľadá i potravu. Samce tieţ lietajú v noci. Po oplodnení samička znáša vajíčka tesne vedľa seba na konáriky dreviny, ktorú vybrala pre svoje potomstvo ako ţivnú rastlinu. Z vajíčok sa liahnu čierne larvy zvané húsenicami, ktoré sa „napchávajú“ a rastú. Ale ich pokoţka nerastie spolu s nimi. Po určitom čase „je im tesná“. Vtedy sa načas prestanú kŕmiť pokoţka im praskne, zvlečú si ju z tela a pod ňou uţ majú „pripravené väčšie číslo“ pokoţky, ktoré tieţ nerastie a vydrţí len do ďalšieho zvliekania. Larvy kaţdého druhu motýľa majú geneticky „naprogramované“ koľkokrát sa majú zvliekať a do akej veľkosti majú narásť, kým ukončia obdobie rastu a zakuklia sa. Húsenice okáňa hruškového keď podrastú, zmenia „imidţ“. Uţ nie sú čierne, ale zelenoţlté, vypasené, so zväzočkami čiernych chlpov, ktoré vyrastajú z modrých bradavíc. Pri podráţdení (napríklad, ak ich niekto vezme do ruky) skrčia prednú časť tela a vydávajú škrípavé zvuky. Keď dorastú, nájdu si vhodné miesta na kmeni stromu, na konároch, alebo vo vidliciach konárov a z vlákien produkovaných premenenými slinnými ţľazami si upradú „spací vak“ čiţe správne kuklu. Húsenice v nej prezimujú obyčajne dvakrát (ostávajú v kukle cez zimu, jar, leto, jeseň a ešte jednu zimu). Z vajíčok sa liahnu asi v júni a kuklia sa v auguste. Z kukly sa liahne imágo (dospelý ţivočích – motýľ) v apríli príslušného roka. Motýle majú krídla a telo pokryté rôznofarebnými drobnými šupinkami, usporiadanými tak, aby vytvorili obrazce charakteristické pre príslušný druh. U niektorých druhov tvoria krycie sfarbenie – keď si motýľ sadne na vhodný podklad, napríklad na kmeň stromu, ako keby sa stratil – farebne splýva s podkladom. Tak ho ťaţšie nájdu ţivočíchy, ktoré sa ţivia hmyzom. Motýle i húsenice majú mnoţstvo nepriateľov medzi hmyzoţravými vtákmi, cicavcami včítane netopierov, jaštericami, ţabami, pavúkmi, dravým a parazitickým hmyzom. Dravými druhmi hmyzu sú napríklad modlivky a váţky. Lumky, lumčíky a tachíny (podobné muchám) znášajú vajíčka priamo do tela húseníc, alebo na ich telo, alebo na listy rastlín, ktorými sa ţivia húsenice. Larvičky, ktoré sa vyliahnu na listoch, vnikajú do tela svojej obete. Mnoho húseníc zničia mravce a chrobáky húseničiare, ktoré lezú za svojou potravou i na stromy. Okrem toho húsenice hynú i na „húseničie choroby“.