Portál:Astronómia/Odporúčaný článok/24
Io je jedným z mesiacov planéty Jupiter, najvnútornejší zo skupiny mesiacov objavených Galileom. S priemerom 3 642,6 km ide o štvrtý najväčší mesiac v slnečnej sústave. Vzdialenosť od planéty je 421 700 km (0,002819 AU). Pomenovaný bol podľa gréckej mytológie po Ió – kňažnej Héry, ktorá sa stala milenkou vládcu bohov Dia (v rímskej mytológii bol jeho ekvivalentom Jupiter).
Na povrchu mesiaca sa nachádza viac ako 400 aktívnych sopiek a Io je tak geologicky najaktívnejším telesom v slnečnej sústave. Extrémne vulkanická aktivita je výsledkom silných slapových javov spôsobených Jupiterom, Európou a Ganymedom. Slapové sily pôsobiace na celý mesiac vyvolávajú trenie, ktoré je príčinou zahrievania jeho vnútra. Erupcie na povrchu vytvárajú oblaky síry a oxidu siričitého, ktoré dosahujú výšku až 500 km. Povrch je pokrytý viac ako stovkou vrchov, ktoré vznikli vyzdvihnutím častí kôry vplyvom extrémneho stlačenia kremičitanového plášťa. Niektoré z týchto vrchov siahajú vyššie ako najvyšší pozemský vrch Mount Everest. Na rozdiel od väčšiny mesiacov vo vonkajšej slnečnej sústave, ktoré majú na povrchu hrubú vrstvu ľadu, je Io zložený prevažne zo kremičitanových hornín, ktoré sú okolo roztaveného železného alebo síro-železného jadra. Väčšina povrchu mesiaca je charakteristická rozsiahlymi pláňami pokrytými sírou alebo zmrznutým oxidom siričitým, čo spôsobuje jeho zvláštne sfarbenie.
Povrchový vulkanizmus je zodpovedný za veľké množstvo unikátnych útvarov na Io. Sopečné mračná a lávové prúdy neustále pretvárajú povrch mesiaca. Jeho sfarbenie, ktoré sa vyskytuje v rôznych odtieňoch červenej, žltej, bielej, čiernej a zelenej, je spôsobené väčšinou zlúčeninami síry. Veľké množstvo lávových prúdov, niekoľko z nich dlhších než 500 km, prispievajú k rýchlym zmenám vzhľadu povrchu. Pri pohľade z vesmíru povrch mesiaca pripomína povrch pizze. Sopečné erupcie neustále dopĺňajú materiál do slabej atmosféry Io a druhotne aj do rozsiahlej magnetosféry Jupitera.