Portál:Astronómia/Odporúčaný článok/26
Kallisto alebo Callisto je prirodzený satelit Jupitera. Patrí k tzv. Galileovým mesiacom, pretože ho objavil Galileo Galilei na začiatku 17. storočia v roku 1610. Kallisto je tretím najväčším mesiacom v slnečnej sústave a druhým najväčším z Jupiterových mesiacov po Ganymede. Kallisto má priemer 4 820 km, takže dosahuje približne 99 % veľkosti planéty Merkúr, ale len asi tretiny jeho hmotnosti. Obieha ako štvrtý najvzdialenejší mesiac z galileových mesiacov s polomerom obehu asi 1 880 000 km. Oproti Io, Europe a Ganymede sa nezúčastňuje na orbitálnej rezonancii spomínaných mesiacov, takže nemá vnútorný zdroj tepla v podobe prílivového pôsobenia ako ony. Mesiac má ale s Jupiterom viazanú rotáciu, takže neustále smeruje k planéte rovnakou stranou. Keďže obieha ďaleko od Jupitera, je jeho povrch menej ovplyvňovaný pôsobením jeho magnetosféry ako v prípade vnútorných mesiacov.
Teleso je tvorené horninami a ľadom v približne rovnakom pomere. Priemerná hustota mesiaca dosahuje 1,83 g/cm3. Spektroskopické merania naznačujú, že sa na povrchu nachádza vodný ľad, oxid uhličitý, kremičitany a organické látky. Jeho kôra je hrubá až 150 km. Pod ľadovou kôrou mesiaca sa v hĺbke okolo 100 km nachádza zrejme relatívne plytký oceán slanej vody a pod ním už len nediferencované či len čiastočne diferencované jadro zložené z kremičitanov.
Povrch Kallisto je silne rozrytý impaktnými krátermi a je preto veľmi starý. Neukazuje žiadne stopy podpovrchových procesov ako je dosková tektonika či vulkanizmus a tak sa predpokladá, že celý jeho povrch bol sformovaný iba vplyvmi iných telies. Medzi výrazné povrchové útvary patria početné prstencové štruktúry, impaktné krátery rôznych tvarov a pásy sekundárnych kráterov a jaziev, hrebeňov a uloženín. Pri bližšom pohľade na mesiac je povrch členitý a tvorený malými svetlými zmrznutými depozitami nachádzajúcimi sa na vrcholkoch vyvýšenín. Tieto vyvýšeniny sú obklopené hladkou vrstvou tmavého materiálu. Predpokladá sa, že je to výsledok degradácie malých útvarov vplyvom sublimácie, čo podporuje absencia malých impaktných kráterov a prítomnosť množstva malých pahorkov, ktoré pravdepodobne predstavujú ich zvyšky. Absolútny vek povrchu nie je známy.