Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/47
Sovietsky mesačný program bol sovietsky kozmický program pilotovaných letov na Mesiac prebiehajúci v rokoch 1964 až 1974. Bol náprotivkom amerického kozmického programu Apollo, na rozdiel od ktorého však bol neúspešný a prísne utajený až do roku 1989. Napriek tomu bol svojho času dôležitou, až prioritnou súčasťou sovietskeho komického programu a bolo v rámci neho vyvinutých a otestovaných viacero nových technológii, vrátane dodnes používanej kozmickej lode Sojuz.
Po prvotných úspechoch, ako bolo napr. vypustenie prvej umelej družice Sputnik 1 a let prvého človeka J. Gagarina do kozmu, začal sovietsky kozmický program za americkým zaostávať. Aby sa potvrdil náskok sovietskej vedy a technológie, bol v polovici roku 1964 sovietskou vládou oficiálne schválený program pilotovaných letov na Mesiac. Hoci sa neoficiálne projektové práce na ňom začali už skôr, celkovo sa s jeho prípravou začalo oproti americkému programu so značným sklzom.
Sovietsky program bol rozdelený na dve základné fázy. Prvá fáza bola nazývaná L1 a predstavoval ju pilotovaný oblet Mesiaca dvoma kozmonautmi. Druhú fázu L3 predstavovalo samotné pristátie kozmonauta na mesačnom povrchu. S obidvoma fázami bol priamo spätý aj vývoj novej kozmickej lode Sojuz (ktorá sa mala podobne ako americká loď Apollo stať hlavnou oporou programu) a tiež vývoj superťažkej nosnej rakety N-1 (náprotivok amerického Saturn 5). Ak by všetko išlo tak, ako bolo plánované, mal prvý sovietsky kozmonaut pristáť na mesačnom povrchu už v septembri 1968 (s týmto plánom sa počítalo ešte na začiatku roku 1967).