Pozorovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pozorovanie by sa dalo obecne definovať ako zmyslová percepcia okolitého sveta. Vedecké pozorovanie sa na rozdiel od „laického“ pozorovania dá definovať ako technika zberu informácií založená na zameranom, systematickom a organizovanom sledovaní aspektov, fenoménov, ktoré sú objektom skúmania[1]. Vedecké pozorovanie je jedna zo všeobecne akceptovaných vedeckých metód, a hrá tak dôležitú úlohu v rámci kvalitatívneho a kvantitatívneho výskumu.

Obecné delenie pozorovania[upraviť | upraviť zdroj]

Najprehľadnejším delením pozorovania je jednoznačne delenie na pozorovanie priame (zmyslové - najčastejšie sa jedná o pozorovanie prostredníctvom primárnych zrakovýchsluchových vnemov) a pozorovanie nepriame (sprostredkované – napr. prostredníctvom mikroskopu, dotazníku či videozáznamu).

Podobne ako pre iné vedecké metódy platí aj pre pozorovanie základné rozdelenie na pozorovanie kvalitatívnekvantitatívne v závislosti na charaktere získavaných informácií. O účele kvalitatívneho či kvantitatívneho pozorovania sa doktor Miroslav Disman vyjadril nasledovne: 

Rozumieť to je úlohou kvalitatívneho výskumu. Kvantitatívny výskum je iba brutálny a primitívny nástroj na testovanie hypotéz. Má však jednu nesmierne dôležitú vlastnosť: je nám schopný povedať, aká je pravdepodobnosť, že sme na omyle[2].

Delenie pozorovania[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa stupňa formalizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Štandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznačuje vysokou mierou formalizácie. Už pred zahájením pozorovania je stanovené čo, ako, ako často, kde a ideálne s akými predpokladmi vývoja budeme pozorovať. Pozorovanie tohto druhu spravidla dovoľuje použitie záznamového archu ako aj aplikáciu viacerých zaškolených pozorovateľov súčasne. Typicky sa jedná o kvantitatívny prístup k skúmaniu.

Neštandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pre neštandardizované pozorovanie je typický dosť nízky až nulový stupeň formalizácie[1]. Dokonca aj výber súboru pozorovaných objektov sa odohráva až v priebehu pozorovania a na základe rozhodovania pozorovateľa. V praxi často predstavuje predchádzajúcu fázu štandardizovaného pozorovania a v takom prípade je jeho cieľom konkretizácia parametrov pozorovania a vytvorenie hypotézy. Z charakteru neštandardizovaného pozorovania sa dá usúdiť, že sa väčšinou jedná o metódu kvalitatívneho výskumu

Pološtandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Strednú cestu nájdeme v pološtandardizovanom pozorovaní, ktoré umožňuje na určité aspekty skúmaného javu nachádzať odpovede s použitím vysoko formalizovaného pozorovania a na zvyšný rozsah naopak nízkou mierou formalizácie pozorovania.

Delenie v rámci sociálnych vied[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa anticipácie pozorovateľa[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zúčastnené pozorovanie (taktiež vnútorné) je také pozorovanie, pri ktorom pozorovateľ vstupuje do skupiny skúmaných subjektov, stáva sa aktívnym členom skupiny. Obvykle býva súčasťou komplexnejšieho skúmania skupiny[1], s úlohou odhaliť vnútornú perspektívu účastníkov[3] a býva doprevádzané ďalšími metódami vedeckého výskumu (napr. neštandardizovaným rozhovorom). Tento druh pozorovania sa volí hlavne v prípadoch, kedy je objekt pozorovania do značnej miery neznámy, uzavretý (náboženská sekta), čo zároveň vylučuje použitie pozorovania štandardizovaného. Zároveň je zúčastnené pozorovanie spojené s otázkou etickosti omnoho výraznejšie ako pozorovanie nezúčastnené, už len kvôli nutnosti aktivity v rámci skupiny. Taktiež sa vyznačuje vyššou mierou rizika spochybnenia objektivity pozorovateľa a spravidla aj nemožnosťou vedenia komplexných priebežných záznamov.
  • Nezúčastnené pozorovanie volíme v prípade zneprístupneného alebo pre výskum neopodstatneného vstupu do pozorovanej skupiny. V prípade vied prírodných býva takéto pozorovanie jedinou alternatívou, z dôvodu neživého charakteru objektu skúmania. Nezúčastnené pozorovanie môže mať ako štandardizovanú, tak neštandardizovanú podobu.

Podľa pozície pozorovateľa[upraviť | upraviť zdroj]

  • V rámci zjavného (otvoreného) pozorovania sú si jeho subjekty vedomé, že výskumník nie je takpovediac jedným z nich. Výskumník tento fakt nielen nepopiera, ale ak si to vyžaduje nejednoznačnosť situácie, tak na neho dokonca upozorní. Najmarkantnejšia nevýhoda takéhoto pozorovania je možnosť výrazného skreslenia plynúceho z určitého rušenia pozorovaných, z ich následnej štylizácie[1]. Tento rozdiel medzi pozorovaným a výskumníkom je pri zúčastnenom pozorovaní stieraný časom stráveným v skupine. Výhodou otvoreného pozorovania je klasická možnosť voľby medzi štandardizovanou a neštandardizovanou formou ako aj možnosť viesť o výskume plnohodnotný záznam.
  • Skryté pozorovanie ako také nenarúša prirodzenosť skupiny, a dovoľuje tak hlbšie pochopenie skúmanej skutočnosti. Zároveň však pozorovateľovi hrozí neustále riziko prezradenia, ktoré môže v istom sociálnom prostredí dlhodobo zdiskreditovať ako jeho výskum, tak výskum vôbec[1]. So skrytým pozorovaním sa tiež silnejšie spája otázka etickosti takéhoto výskumu. Podobne ako zúčastnenosť, zo samotnej podstaty skryté pozorovanie vylučuje použitie kvantitatívneho prístupu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Reichel, Denis. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Vyd. 1. Praha: Grand Publishing, 2009
  2. Disman, Miroslav. Jak se vyrábí sociologická znalost. Vyd.1.Praha: Karolinum, 2002
  3. Hendl, Jan. Kvalitativní výzkum: základní metody a aplikace. Vyd.1. Praha: Portál, 2005

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]