Redaktor:Schoeller Peter/pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Toto je pieskovisko redaktora Schoeller Peter. Pieskovisko je podstránkou stránky redaktora. Slúži na vytváranie článkov, testovanie a experimenty redaktora, nie je to encyklopedický článok.

Ďalšie pieskoviská: Hlavné pieskovisko | Šablóny | Moduly

V Turčianskej župe pracovali len tri papierne, dve z nich vznikli už v 17. storočí, a to v Kláštore pod Znievom a druhá vznikla v druhej polovici 18. storočia v Necpaloch.

Založenie papierní[upraviť | upraviť zdroj]

Papiereň v Necpaloch založila rodina Juštovcov v roku 1778.[1] Papiereň stála juhovýchodne smerom k horám na hornom konci dediny Necpaly. Prvým nájomcom papierne bol Jozef Lang, prav­depodobne z rodiny Langovcov, ktorá pôsobila v Kláštore pod Znievom.[1] V súpisoch z roku 1785 sa spomína, že papiereň vlast­nili traja Juštovci a ročne vyrobili papier v hodnote 850 zlatých. Produkcia papieru bolo ročne 100 balíkov.[2] Podľa Deckera hodno­ta vyrobeného papieru v necpalskej papierni je veľmi nízka a nepravdepodobná,[1] pretože v papierni v Kláštore pod Znievom pre­dával papiernik rys papiera za 7 zlatých, kým v Necpaloch po 40 grajciarov. Necpalskú papiereň spomína vo svojom diele i Matej Korabinský v roku 1786.[3] Podľa Bogdana[4] vyrobilo sa v necpal­skej papierni roku 1789 1610 rysov papiera v priemernej cene 1,10 zlatých za rys. Za túto cenu sa predával hrubý baliaci papier, a nie, ako vieme z archívnych dokumentov, že v tejto papierni sa vyrábal veľmi jemný papier, a to poštový papier a kancelársky pa­pier. V necpalskej papierni v roku 1785 spotrebovali 200 centov handár v hodnote 250 zlatých a v roku 1787 sa spotrebovalo 230 centov handár v hodnote 300 zlatých.

V papierni pracovali v rokoch 1785 – 1790 okrem majstra dvaja až traja tovariši, učeň a pomocný personál. Spoločenské postavenie papiernického majstra bolo na Slovensku veľmi vážené. Papiernic­ký majster bol väčšinou dobre situovaný, pretože vlastniť alebo si prenajímať papiereň vyžadovalo veľký obnos financií, pretože do papierne si musel doniesť vlastný riad, ktorý bol nákladný. Pa­piernik v Necpaloch bol zbavený povinností, ktoré v Necpaloch museli vykonávať poddaní.

Papiernickí majstri[upraviť | upraviť zdroj]

Papiernických majstrov poznáme z priesvitiek na papieri. Už pred rokom 1800 poznáme v Necpaloch papiernického majstra Antona Erba. Za jeho pôsobenia poznáme doposiaľ dvanásť druhov priesvitiek. Anton Erb používal v papierni pri výrobe papieru tie­nenú priesvitku kombinovanú drôtom. V dvojitom kruhu je nápis „FRANTISCUM PRIMUS" na tienenom pozadí a v strede kruhu je portrét panovníka. Kruhy a obrysy sú zhotovené z drôtu. Vý­roba tienených priesvitiek bola náročná, používalo ju len málo papiernických majstrov.[5]

Papiere niektorých papiernických majstrov, ktoré sa vyznačo­vali dobrou vlastnosťou, boli označované štandardnou značkou a pod touto značkou boli známe i mimo krajín, kde sa vyrábali. Stávalo sa, že niektorý papiernický majster napodobnil značku označujúcu známy akostný papier a vydával svoj výrobok, nie vždy dobrej akosti, za známy akostný papier. V 18. storočí sa naj­častejšie napodobňovali papiere firmy Honig v Holandsku, ktoré boli známe dobrou kvalitou. Na Slovensku poznáme jeden takýto falzifikát holandskej priesvitky HONIG od majstra Antona Erba z Necpál roku 1823. Na ľavej polovici dvojdielnej priesvitky je orámovaná poštová trúbka s korunou a pod ňou je nápis C. J. Honig. Na pravej polovici je meno majstra „A. ERB" a názov pa­pierne NETZPAL.[5] Anton Erb priesvitku s poštovou trubkou po­užíval i na ďalších poštových papieroch v troch variantoch.

Kvalita papierov, ktoré vybral Anton Erb, je vo väčšine dobrá, až veľmi dobrá a len jeho papiere určené na tlač sú drsné a hrubé. Tieto papiere používala pravdepodobne tlačiareň v Pešti. Papiere s priesvitkou uhorského znaku boli odtienené do žlta. Poštové pa­piere boli biele alebo odtienené slabo do modra alebo zelenkava. V papieri sú priesvitky jasne viditeľné, len papiere s malým uhorským znakom majú malú chybu v priesvitke. Kvalitnejšie papiere sú označované portrétovými priesvitkami, sú čisto biele alebo jemne tienené do zelena. Ak porovnávame výrobky Antona Erba z necpalskej papierne začiatkom 19. storočia s inými papier­nickými majstrami na Slovensku, sú jeho výrobky z nich najlep­šie. Tento výkon Antona Erba je tým pozoruhodnejší, že začiat­kom 19. storočia, všade na Slovensku nastáva pokles akosti vyrá­baných papierov, čo je zapríčinené zavedením strojovej výroby papieru. Používanie horších druhov handár a konkurencia strojo­vej výroby mali zhubný následok na kvalitu vyrábaných ručných papierov a na hospodárnosť ručných papierní. Preto treba vysoko hodnotiť prácu Antona Erba, ktorý za sťažených podmienok doká­zal vyrobiť jemné a kvalitné papiere.[6]

Juštovci uzavierali s prenájomcami necpalskej papierne dohodu, podlá ktorej si mohli v necpalských horách zaobstarať drevo a za nájom museli platiť 100 zlatých a odovzdávať šesť rysov pošto­vého papiera a dva rysy dobrého kancelárskeho papiera.[7]

Éra bratov Schoeller[upraviť | upraviť zdroj]

Po Erbovi poznáme nájomcu necpalskej papierne Antona Losa v roku 1854. V roku 1857 kúpil necpalskú papiereň Friedrich Wilhelm Schoeller (1823 – 1908). Vtedy bola ohodnotená papiereň v Necpaloch spolu na 52 767 zlatých a 90 grajciarov, z toho budovy papierne boli ohodnotené na 12 406 zlatých a 90 grajciarov, čo bolo na tie časy vysoké ohodnotenie papierne. Budovy boli kryté šindľovou stre­chou a papiereň mala v tomto období parný kotol. Hlavná budova papierne bola ohodnotená na 5208 zlatých, budova s holendrom na 1044 zlatých a 10 grajciarov.[8] V tomto období Juštovci mali majetkové spory o necpalskú papiereň s bratmi Schoellerovcami. V roku 1873 žiadajú Juštovcov o vodné právo na miestnom potoku, aby ju mohli používať pri výrobe papiera. Tento spor sa pretiahol do roku 1875.[9]

Ručná výroba papieru v Necpaloch zanikla v roku 1877, keď postavením papiernického stroja začala sa výroba strojového pa­piera. Stroj na výrobu papiera bol široký 1,3 m a mal už aj železné sušiace valce na sušenie papieru. Bratia Schoellerovci žiadali po­volenie na výrobu papieru z pilín. Roku 1880 postavili aj brúsiareň na výrobu pilín, ktoré mali byť náhrada za handry, ktorých využívanie sa pri výrobe strojového papieru viac a viac obmedzo­valo. Neskoršie bol postavený aj okrúhly varák na varenie dreva na celulózu a pohon papierne bol zmenený na parný, ale starý pohon na vodu bol zachovaný.[10]

Roku 1896 stroje v necpalskej papierni poháňajú tri vodné ko­lesá a dva parné stroje spolu o sile 450 HP. V tomto období v pa­pierni pracuje 50 robotníkov.

V Necpalskej papierni 12. júna 1880 vznikol požiar, ktorý zničil hlavnú budovu papierne.[11]

Pomalý úpadok[upraviť | upraviť zdroj]

Nový majiteľ necpalskej papierne Maximilián Graber žiadal štát o podporu na zveľadenie papierne v Necpaloch v roku 1882, ktorú neskôr dostal. Roku 1892 sa dal registrovať ako nový vlastník nec­palskej papierne Jozef Rosenfeld a roku 1896 žiadal o povolenie výroby papiera v papierni.[12] Ministerstvo priemyslu dalo príkaz majiteľom necpalskej papierne na odstránenie priemyselných ne­dostatkov do tridsiatich dní, kde sa niekoľkokrát objavili cho­roby.[13]

V roku 1908 mala necpalská papiereň elektromotor. Po inšpek­cii papierne žiadali majitelia necpalskej papierne Grosz a Hartenstein martinského slúžneho o udelenie štátnej subvencie. Pro­jekt prestavby bol vypracovaný vo Viedni v roku 1902. Necpalská papiereň, ktorá bola vzdialená od železnice a mala vysoké režijné náklady, nevládala konkurovať papierňam, ktoré ležali pri železni­ci. Necpalská papiereň v roku 1908 zamestnávala spolu 18 robotní­kov. Necpalskú papiereň v roku 1910 od Adolfa Hartensteina a Jakuba Grosza odkúpila martinská celulózka, ktorá ju po odobratí niektorých strojov odpredala necpalskému rim.-kat. farárovi Ju­rajovi Kozovi, ktorý si tu spravil hospodárske stavy. Neskôr bý­valú papiereň predal Júliusovi Hegedüšovi, ktorý sa vrátil z Ame­riky a v budove bývalej necpalskej papierne zriadil mlyn.

Pracovné poriadky[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý pracovný poriadok necpalskej papierne poznáme z roku 1882 a bol na svoje časy pokrokový. Poriadok bol prijatý 7. au­gusta 1882 a papiereň sa nazývala „Kráľovská privilegovaná fabri­ka na papier v Necpaloch". Poriadok mal sedem bodov, a to, že pri výrobe papieru sa nesmú zamestnávať deti mladšie ako 16 ro­kov, ale len silnejší odrastení chlapi. Za pomocných robotníkov sa môžu prijať ženy, ale staršie ako 16 rokov. Pracovný čas v pa­pierni bol od 6. hodiny do 18. hodiny, a to tak, že pri raňaj­kách mali robotníci 20 minút oddychu, na obed hodinu. Plácu dostávali každých 14 dní podľa výplatnej listiny, ktorú museli predložiť majstri. Dozor nad všetkými zamestnancami fabriky vie­dol majiteľ, ale strojníci a mlynári pri holandroch boli povinní, dozerať na pomocných robotníkov, ktorí im boli zvlášť pridelení. Robotníci v necpalskej papierni pri častej chorobnosti si nechceli dať sťahovať čiastku z platu do nemocenskej pokladnice. Majiteľ papierne pre svojich chorých pracovníkov zabezpečoval lekársku pomoc i s liekmi.

Podľa pracovného poriadku, ak by papiereň prestala pracovať z nedbalosti robotníkov, mohli byť títo prepustení z roboty bez nárokov na mzdu. Ak by robotník neprišiel do roboty bez vedomia majiteľa továrne, alebo by z nedbalosti pri konaní svojich povin­ností alebo pre opilstvo v pracovnom čase urobil zmätky, mal byť pokutovaný pokutou od 50 grajciarov až po polovicu 14-denného zárobku. Pri opakovanom priestupku, alebo keby sa dokázalo úmy­selné poškodzovanie záujmov majiteľa papierne, mohol byť robot­ník ihneď prepustený.[14]

Ďalší pracovný poriadok v necpalskej papierni bol zavedený 19. júla 1895 a bol dokonalejší ako pracovný poriadok z roku 1882. Každý robotník, ktorý bol zamestnaný v necpalskej papierni, mu­sel mať pracovnú knižku, ktorú musel odovzdať pri nástupe do zamestnania majiteľovi papierne, a táto knižka bola uložená počas pracovného času v kancelárii papierne. Pri začatí práce majster mal odovzdať robotníkovi stroj alebo látku, ktoré mal robotník v poriadku a v čistote počas pracovného času udržovať. Za každé poškodenie stroja alebo ničenie látky bol zodpovedný robotník a nielen škodu bol povinný nahradiť, ale aj pokutu musel zaplatiť. Za opakovanie priestupku mohol byť prepustený z roboty. Ro­botníkom sa zakazovalo opustiť miestnosť, kde pracovali, bez do­volenia majstra a druhé miestnosti navštevovať a ďalších robotní­kov pri práci zabávať; kto bol dvakrát napomenutý, musel zaplatiť pokutu. Fajčenie bolo prísne zakázané, fajčiť sa mohlo len vo vy­značených priestoroch. Piť v pracovnom čase sa zakazovalo. V pra­covnom poriadku boli určené pokuty, ktoré prepadli v prospech okresnej nemocensko-opatrovateľskej podporujúcej základiny. Pri prvom priestupku bola pokuta 50 grajciarov alebo 1 koruna, pri druhom napomenutí 2 zlaté alebo 4 koruny, pri treťom napomenutí bol prepustený z roboty. Robotníci papierne museli byť členmi okresnej nemocensko - podporujúcej pokladnice a boli povinní bez výnimky 2 % z mzdy odviesť v prospech tejto pokladne. Medzi zamestnávateľom a robotníkmi boli určené výpovedné lehoty, kto­ré museli obidve strany dodržiavať, a to pri majstrovi alebo pre­dákovi 6 týždňov, pri kováčovi, zámočníkovi, stolárovi a kuričovi 4 týždne, strojníkovi, ktorý obsluhoval stroj na výrobu papiera 4 týždne, krájačovi papieru 3 týždne, mlynárovi pri holendroch tri týždne, špeciálni robotníci tri týždne a ostatní robotníci mali výpovednú lehotu dva týždne. Výplatu robotníci dostávali dvakrát mesačne a to 3. a 18. deň v mesiaci.[15]

Posledný pracovný poriadok necpalskej papierne bol schválený v Trenčíne pred priemyselným inšpektorátom 29. apríla 1909. Pra­covný čas bol od 6. hodiny do 18. hodiny a tiež v noci od 18. do 6. hodiny. Voľno bolo v nedeľu, a to večer už musela zmena pripra­vovať látku na výrobu papieru, okrem toho mali voľno jeden deň na Vianoce, Veľkú noc, Turíce a Štefana. Každý robotník musel byť členom pomocnej pokladnice chorých. Robotníci mali prestáv­ky v robote pri raňajkách od 8:00 do 8:30 hod., pri obede od 12:00 do 13:00 hodiny a pri olovrante od 16:00 do 16:30 hodiny. Robotníci, ktorí pracovali pri strojoch, mohli mať prestávky na stravovanie skôr alebo neskoršie, ako boli určené. Výpovedný čas trval pre obidve stránky dva týždne. Ak robotník bez oznámenia ostal dva dni do­ma z roboty, bol pokutovaný dvoma korunami. Obsluhovanie par­ných kotlov a zdržiavanie sa v miestnostiach, kde bola elektrika, okrem osôb na to určených, sa zakazovalo.[16]

Necpalská papiereň na svoje časy patrila medzi popredné pa­pierne na Slovensku.

Smutný koniec[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti (2012) sa nachádzajú na mieste niekdajších papierní len ruiny budov, resp. zostatky múrov, ktoré čakajú, kým ich čas úplne nezničí.

Ruiny budov papierní
Ruiny budov papierní
Ruiny budov papierní

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Richard Lacko, Necpaly 1984, str. 53 - 58

Zoznam literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c Decker, V.: Dejiny ručnej výroby papiera na Slovensku, MS. 1982, s. 55
  2. ↑ Lacko, R.: Z dejín Necpál za feudalizmu. In: Kmetiánum VII. 1984, s. 125
  3. ↑ Mathias Korabinský: Geographisch – Historisches und Produkten Lexi­kón von Ungarn. Presburg 1786
  4. ↑ Bogdán, I.: A magyarországi papirípar története 1530—1900. Budapest 1963. s. 200
  5. ↑ a b Decker, V.: Dejiny ručnej výroby papiera na Slovensku. MS. 1982, s. 84
  6. ↑ Decker, V.: Ručné papierne v Turci, MS 1956, s. 24
  7. ↑ SOBA Bytča, SÚM III. 183/1860
  8. ↑ SOBA Bytča, SÚM VII. 119/1857
  9. ↑ SOBA Bytča, SÚM 797/1875, 30.4.1875
  10. ↑ Decker, V.: Ručné c. d. s. 24., ŠOBA Bytča, TŽ, f. podžupan VII. 12/1877
  11. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM III. 364/1880
  12. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM III. 543/1892 a III. 253/1896
  13. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM IV. 65/1884, a IV. 15/1889
  14. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM III. 513/1882, 7.8.1882
  15. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM III. 622/1895, 19.7.1895
  16. ↑ ŠOBA Bytča, SÚM 1768/1903, 3.4.1909
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Redaktor:Schoeller_Peter/pieskovisko&oldid=6667874“