Slnečná škvrna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Skupina slnečných škvŕn
Slnečná škvrna v ultrafialovom žiarení

Slnečná škvrna je tmavé miesto vo fotosfére Slnka. Má nepravidelný kruhový tvar a silné magnetické pole. Sú najznámejším prejavom slnečnej aktivity. Veľké slnečné škvrny majú dlhú životnosť a sú viditeľné voľným okom. Niektoré menšie majú životnosť len pár hodín, väčšie až niekoľko mesiacov.

Škvrny vznikajú v tých miestach fotosféry, kde je znížená lokálna intenzita magnetického poľa, ktoré potláča konvekciu. Jej dôsledkom je nižšia teplota až o niekoľko sto Kelvinov, ako v okolitej fotosfére. Preto škvrny vyzerajú byť tmavšie, ako ich okolie, hoci na tmavom pozadí by žiarili jasne oranžovým svetlom. Škvrna je zvyčajne plytká priehlbina v plazme a väčšinou má dve časti: Penumbru a umbru. Umbra, alebo úplny tieň je tmavšia centrálna časť škvrny. Obklopuje ju svetlejšia penumbra. Malé slnečné škvrny (póry) zvyčajne nemajú penumbru. Veľkosť slnečných škvŕn sa pohybuje v rozpätí od 1 000 km do niekoľko desiatok tisíc kilometrov.

Škvrny sa väčšinou zjavujú vo dvojiciach s opačnou polaritou magnetického poľa. Miesto ich výskytu a počet zavisí od slnečného cyklu. Sú najstarším pozorovaným prejavom slnečnej aktivity. V minime slnečnej aktivity sa takmer nevyskytujú, v maxime je ich, naopak, veľmi veľa. Graf ich výskytu sa nazýva Motýlikovitý diagram. Podľa počtu slnečných škvŕn a ich skupín sa vyjadruje Wolfovo číslo, ktoré súčasne charakterizuje slnečnú aktivitu. V spektre slnečných škvŕn sa v dôsledku nižšej teploty objavujú aj neutrálne atómy.

Slnečné škvrny sú najstarším pozorovaným javom na povrchu Slnka. Najstaršie záznamy o existencii tmavých miest sa datujú na rok 2 800 p. n. l. Ďalekohľadom ich prvýkrát pozoroval až Galileo Galilei. Predpokladal však, že ide o tieň na povrchu Slnka vrhaný mrakmi.

Varovanie: pohľad priamo do Slnka môže vážne poškodiť zrak. Pozorovanie slnečných škvŕn je bezpečné len cez slnečné filtre, alebo za pomoci projekcie.