Titus Pomponius Atticus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Titus Pomponius Atticus (110 – 32 pred Kr.) bol významný rímsky vydavateľ a finančník, jedna z popredných osobností umeleckých kruhov svojej doby. Do okruhu jeho priateľov patrili rečník a politik Marcus Tullius Cicero, životopisec Cornelius Nepos a vzdelanec Marcus Terentius Varro. Atticus venoval svoj život úplne umeniu a filozofii a v protiklade s rímskou tradíciou odmietal zastávať verejné úrady. Napriek svojmu bohatstvu a vplyvu zostal až do konca života „obyčajným“ jazdcom. Pomponius Atticus sa staral v prvom rade o vydávanie diel svojich priateľov, ale sám tiež napísal niekoľko kníh, z ktorých sa žiaľ žiadna nedochovala.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Atticus pochádzal zo starobylej rodiny jazdeckého stavu z Ríma, kde sa narodil ako syn Tita Pomponia a jeho manželky Caecilie Metelly. V mladosti študoval spolu s Ciceronom, Luciom Torquatom a synom Gaia Maria. Počas tejto doby sa z nich stali priatelia na život a na smrť. Obzvlášť s Ciceronom si zostali do konca života veľmi blízki. Cicero venoval svoj spis De Amicitia (O priateľstve) Pomponiovi Atticovi a Atticus sa staral o publikáciu Ciceronových rečí. Ich vzájomná korešpondencia, často písaná v skrytých náznakoch, aby sa mohli vyjadrovať k prebiehajúcim politickým udalostiam, sa zachovala ako Epistulae ad Atticum (Listy Atticovi) v Ciceronovej pozostalosti a bola vydaná po jeho smrti štátnikovým sekretárom, prepustencom Marcom Tulliom Tirom.

Roku 85 pred Kr. odišiel Atticus z politických ale aj študijných dôvodov do Atén – obával sa proskripcii zo strany diktátora Lucia Cornelia Sullu -, kde sa zdržiaval 20 rokov. Tu sa bližšie zoznámil s gréckou literatúrou a filozofiou a stal sa presvedčeným epikurejcom. Atény zostali jeho druhým domovom, kam sa často vracal. Podľa nich dostal i cognomen Atticus (pochádzajúci z Attiky). Počas pobytu v Aténach boli jeho hosťami Marcus Tullius Cicero aj Gaius Iulius Caesar.

Atticovo bohatstvo pochádzalo jednak z dedičstva, jednak zo šikovného obchodu s nehnuteľnosťami. Vďaka nemu si mohol dovoliť zamestnávať otrokov vyškolených v prepisovaní a viazaní kníh – akúsi vydavateľskú dielňu. Po smrti svojho bohatého strýka Quinta Caecilia Metella sa Atticus, ktorého si krátko predtým Metellus adoptoval, stal jeho jediným dedičom. Pri tejto príležitosti si zmenil meno na Titus Caecilius Pomponianus Atticus. Lucius Licinius Lucullus, inak jeho dobrý priateľ, mu prijatie dedičstva, ktoré sám dúfal získať, zazlieval.

Po návrate z Grécka roku 65 pred Kr. sa Atticus dôsledne vyhýbal politickej činnosti, s výnimkou podpory svojho priateľa Cicerona. Keď sa rečník ocitol roku 49 pred Kr. vo vyhnanstve, Atticus mu ako dar poslal 250 000 sesterciov. Pokiaľ možno hovoriť o Atticových sympatiách, blížili sa konzervatívnej strane optimátov, ku ktorej patrili aj Cicero a iný významný rímsky boháč, Marcus Licinius Crassus.

Manželkou Tita Pomponia Attica sa stala Caecilia Pilia (alebo Pilea, asi 75 – 46 pred Kr.), vnučka Marca Licinia Crassa. Vzali sa roku 58 alebo 56 pred Kr., kedy mal Atticus už 53 rokov (a ona 17 alebo 19 rokov). Napriek tomu spolu prežili šťastné manželstvo trvajúcej dvanásť rokov. Pilia porodila Atticovi syna Tita Pomponia Attica a dcéru Caeciliu Pomponiu Atticu, ktorá sa stala prvou ženou Marca Vipsania Agrippu.

Po smrti svojej manželky žil Atticus v Ríme, kde sa venoval vydavateľstvu, filozofii a literatúre. Keď zistil, že je nevyliečiteľne chorý, rozhodol sa spáchať samovraždu tým, že odmietal prijímať potravu. Údajne zomrel po piatich dňoch postenia v záverečnom štádiu svojej choroby. Bol pochovaný v rodinnej hrobke na Vii Appii.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Atticus napísal jedinú knihu, Liber annalis (Kronika), v ktorej pojednával o dejinách Ríma od založenia po rok 49 pred Kr. Venoval sa tiež vydávaniu akýchsi ročeniek, v ktorých uverejňoval podobizne najvýznamnejších osobností štátu spolu s krátkymi epigramami. Vieme tiež, že Atticus sa venoval skladaniu poézie.

Atticus a filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Už v mladom veku sa Atticus priklonil k epikureizmu a zostal jeho prívržencom až do svojej smrti. Jeho filozofický postoj bol v jeho dobe veľmi dobre známy. Práve kvôli nemu odmietol prijať verejný úrad a tradičné rímske hodnoty, akými bola služba vlasti a vojenská činnosť, a venoval sa umeniu a vedeckej činnosti. Z epikureizmu vychádzala aj Atticova samovražda, ktorá mala urýchliť nevyhnutný koniec (epikurejci neuznávali nesmrteľnosť duše).

V neskoršom období života svoj postoj Atticus čiastočne prehodnotil a prijal rímsky názor na „mravy predkov“ (mos maiorum). Cicero ho v tomto svetle predstavuje v svojom diele De finibus bonorum et malorum (O najvyššom dobre a zle). Možno, že návrat k rímskym hodnotám mal byť pre starnúceho muža, ktorý väčšinu svojho života prežil v republike, styčný bod s porepublikánskou, Augustovou dobou.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římské literatury. Praha: KLP, 2003.