Vznik novín Slovenskje národňje novini

Tento článok sa zaoberá procesom vzniku novín Slovenskje národňje novini.

Ľudovít Štúr sa zaoberal myšlienkou založenia politických novín už počas svojich vysokoškolských štúdií v Nemecku. Tu sa dostal do styku s liberálnym hnutím meštiactva a s jeho rozvinutou žurnalistikou. Sám tu mal dosť možností sa presvedčiť o veľkom politickom vplyve politických novín, čo tiež mohlo sa stať jedným z impulzov k ich založeniu. Už tu sa systematicky pripravoval na svoju nádejnú redaktorskú činnosť. Nie je preto náhodné, že na univerzite v Halle sa venoval predovšetkým štúdiu „politických náuk “ a počúval aj prednášky z filozofie, práva, z histórie a pod. Svedčí o tom, okrem iného, aj jeho doteraz málo známych deväť zošitov kvartového formátu, v ktorých je rukopis jeho práce nazvanej Statistik der europäischen Staaten. Na poslednej stránke rukopisu je dátum 9. marec 1839, ktorý pokladáme za dátum ukončenia spisu. Ako dlho Štúr na tomto po nemecky písanom diele pracoval – teraz už nemôžeme zistiť.

Je tu dosť podrobný prehľad európskych krajín zo stránky geografickej, sociálnej i ekonomickej. Nachádzajú sa tu aj štatistické údaje. Práca je kompilátom zostaveným na základe rozsiahlej literatúry, ktorej zoznam tu Štúr však neuvádza. Jej hodnota teda nie je v originálnosti. Štúr sa snažil takto vytvoriť prehľadnú štúdiu osožnú pre prax. Veľkú časť práce neskoršie publikoval v Orle tatranskom pod názvom: Obozrenia sa na stav terajší národov v Európe a v Amerike.

Ľ. Štúr mal už počiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia vyhranené názory na poslanie a spoločenskú funkciu národných novín. Tvrdil, že ich založenie je prvým stupňom k národnozjednocovaciemu hnutiu. Preto aj vrelo odporúčal Ernestovi Smolérovi založenie národného časopisu pre lužických Srbov.

Štúrov plán na založenie politických novín dostal svoju konkrétnu podobu roku 1840, keď sa vracal zo svojich hallských štúdií do vlasti, pričom sa zastavil v Prahe. Tu mal v byte dr. V. Staňka poradu s pokrokovými českými vlastencami, medzi ktorých patril aj dr. J. V. Frič. Na porade sa zúčastnil tiež Pavel J. Šafárik. Tu sa stanovili aj ďalšie úlohy Štúrovho verejného pôsobenia: profesúra na bratislavskom lýceu, poslanectvo na uhorskom sneme a vydávanie politických novín.

Tieto plány si však vyžadovali aj určité finančné zabezpečenie. Preto tu prítomní ponúkali Ľ. Štúrovi podporu sto zlatých ročne, ktoré mali zozbierať medzi českými národovcami a Štúrovi vyplácať až do tých čias, kým si nezíska pevné postavenie a primerané pracovné príjmy. Pravda, vtedy ešte Štúr nevedel, že sa jeho snaha o vydávanie slovenských politických novín stretne s toľkými prekážkami.

Pôvodne Ľudovít Štúr chcel roku 1840 vydávať časopis, ktorý mal obsahovať miestopis Slovenská, zásluhy Slovákov o uhorskú vlasť, pamätihodnosti, poviedky, básne a pod. Z toho však nakoniec zišlo.

Štúr v súlade s mnohými požiadavkami slovenskej inteligencie i meštiactva vypracoval potom predbežný plán slovenských novín, pre ktoré sa v jeseni roku 1841 pokúšal získať aj niektorých predstaviteľov katolíckej inteligencie na Považí – hlavne Andreja Zemáka a Jozefa Ščasného. V októbri roku 1841 Štúr si podal na Kráľovskú Uhorsku miestodržiteľskú radu v Budíne svoju prvú žiadosť o povolenie politických novín. Pretože v nej chýbali prílohy a záväzné oznámenie o zložení kaucie, tento úrad mu žiadosť vrátil.

Vo svojej prvej žiadosti Štúr uvádzal, že chce vydávať Národní slovenské noviny s prílohou Orel Tatranský. Žiadosť o noviny bolo treba doplniť dokladmi o tom, že požiadavka vydávania takéhoto tlačového orgánu je na Slovensku všeobecná., Preto aj Ľ. Štúr žiadal superitendantov J. Szeberínyho a P. Jozeffyho o potrebné svedectvá. Snažil sa získať takéto osvedčenie aj od katolíckych duchovných. Asi pomocou Ščasného nadviazal spojenie s nitrianskym katolíckym klérom, ktoré mu začiatkom roku 1842 poslalo potvrdenie so 44 podpismi o potrebe slovenských politických novín s podmienkou, že budú vychádzať v slovenčine. Štúr sa teda od začiatku svojho boja za povolenie novín snažil získať pre túto myšlienku klérus i svetskú inteligenciu obidvoch konfesií.

Keď sa schvaľovanie tejto žiadosti nerealizovalo, podal si Ľ. Štúr druhú žiadosť o povolenie slovenských novín na Kráľovskú uhorskú miestodržiteľskú radu 25. mája 1842 pod názvom Slovenské národní noviny s prílohou Orel tatranský. Ako vidieť už z názvu, rozhodol sa noviny vydávať v bibličtine. Chcel však, aby mali skutočne celonárodnú pôsobnosť a preto sa snažil pre ne získať aj bernolákovcov. Sľuboval, že do svojich novín bude prijímať aj články písané v bernolákovskej slovenčine a nielen v bibličtine. Potom už aj mohol žiadať jedného z popredných predstaviteľov bernolákovcov Martina Hamuljaka o pomoc pri vybavovaní povolenia na vydávanie týchto politických novín.

Štúr svoju druhú žiadosť zdôvodňuje aj tým, že iné národy v Uhorsku majú vlastné politické noviny, kým Slováci nie. (Maďari 5, Nemci 3, Chorváti, Srbi po 1.) Väčšina Slovákov nepozná cudzie reči a preto sa aj o vládnych nariadeniach, politických a kultúrnych aktualitách dozvedá neskoro, alebo vôbec nie. České politické noviny sa uhorskou problematikou nezaoberajú. V druhej žiadosti uvádza už aj prehľad obsahu a rubrík nádejných novín. Štúr podporuje svoju druhú žiadosť o noviny vysvedčeniami a odporúčaním superitendantov Sztromského, Seberínyho a Jozeffyho, ktorí tu žiadajú založenie slovenských novín preto, aby sa aj príslušníci tohto národa mohli vzdelávať, získavať aktuálne politické informácie, brániť sa proti nespravodlivým útokom maďarských novín i proti obviňovaniu z panslavizmu. Všetci traja zhodne považujú Ľ. Štúra za vhodného vydavateľa a hlavného redaktora budúcich novín, pričom vyzdvihujú hlavne jeho rozsiahle vzdelanie a mravné kvality.

Ďalšou prílohou žiadosti je aj osvedčenie 44 kňazov a klerikov nitrianskej diecézy, požadujúcich slovenské noviny. Okrem toho Štúr sem priložil aj záručný list Gašpara Fejerpatakyho-Belopotockého na 4000 zl. v striebre ako kauciu. Tieto peniaze, podľa platných predpisov, mali slúžiť na vrátenie predplatného v prípade predčasného zániku novín. Pôvodne Štúrovi prisľúbilo kauciu mesto Nemecká Ľupča (teraz Partizánska Ľupča), ale potom ju nezložilo.

V auguste roku 1845 na svojej ceste po Slovensku mal Čech František Zach – zástupca poľskej emigrácie pôsobiaci od roku 1843 v Belehrade, presvedčiť Ľudovíta Štúra o potrebe spolupráce predstaviteľov slovenského národného hnutia s poľskou emigráciou vedenou v Paríži kniežaťom Czartorynským. Zach mal pritom požiadať Štúra, aby vo svojich politických novinách zastával „konštitučný postup v liberálnom duchu“ a zblížil sa s Maďarmi k spoločnému boju proti germanizácii Uhorska. Súčasne mal menom Czartorynského Štúrovi ponúknuť 500 frankov podpory pre Slovenskje národňje novini. Tieto peniaze mal však Štúrovi odovzdať len vtedy, keď sa zaviaže, že vo svojich novinách bude zastávať "nestranné stanovisko v slovenských otázkach a ujímať sa ochrany západných a južných Slovanov proti ruskému a rakúskemu útlaku. Podobné stanovisko zaujala aj srbská kniežacia vláda. Knieža Alexander tiež Štúrovi poslal 50 dukátov na jeho politické noviny. Štúr peniaze od kniežaťa prijal a písomne sa mu za ne aj poďakoval. Odmietol však nadviazať politické styky s Czartoryńským, pretože mal k nemu nedôveru. Neprijal ani jeho ponúkané peniaze. Iba Czartorinskému odkázal, že vo svojich novinách nebude nikdy písať ani v prospech cárskeho despotizmu, ani chváliť rakúsku vládu, pričom sľúbil uverejňovať aj správy z Poľska.

Druhá Štúrova žiadosť o noviny neprešla. Aj na tretiu Štúrovu žiadosť o povolenie novín z polovice októbra 1842 odpovedá Ústredný cenzorský zbor z poverenia A. Lovácza – riaditeľa kancelárie Kráľovskej rady zamietavo. V odmietnutí sa hovorí, že vzdelanejšie vrstvy v Uhorsku vedia latinsky, nemecky, alebo maďarsky a preto sú im nepotrebné slovenské politické noviny. Vydávanie osobitných novín pre slovenský ľud cenzorský zbor označoval za škodlivé, tvrdiac, že niet slovenského národa, ale existuje iba uhorský národ, ktorého členmi sú aj Slováci. Priaznivci Ľudovíta Štúra, hovorí sa na tomto mieste, sa mýlia aj vtedy, keď tvrdia, že ľud možno vzdelávať pomocou politických novín. Okrem toho vraj niet materiálnych podmienok na udržanie slovenských politických novín a vymenovanie nového cenzora pre ne v Bratislave, by vraj zaťažilo štátnu pokladnicu. Hlavným dôvodom tohto zamietavého stanoviska však bol protislovenský postoj cenzorského zboru a jeho snaha zamedziť publikovanie slovenských národnoobranných článkov.

Vedúcim osobnostiam Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne a hlavne palatínovi sa už zdalo, že celá vec „zaspí“ a po čase sa bude môcť uložiť „ad acta“. Neúnavný Ľ. Štúr si však podáva 21. februára 1844 štvrtú žiadosť o vydávanie slovenských politických novín a ich literárnej prílohy už pod menom: Slovenskje národňje noviny a Orol tatranski. Tu sa už definitívne rozhodol vydávať svoje noviny v novej spisovnej reči – v slovenčine. Súčasne tu urguje vybavenie svojich troch predchádzajúcich žiadostí.

Žiadosť o povolenie novín doplňuje aj vysvedčením /dvoma subskripčnými listinami/, na ktorom bolo podpísané viac ako sto osobností duchovného a svetského stavu, dovolávajúcich sa vytvorenia slovenských politických novín.

Palatín – ako najvyšší predstavený Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne – tento známy stúpenec maďarizácie a nepriateľ slovenských národných snáh, nechal aj túto žiadosť založiť. Štúr sa preto po dlhšom čakaní obracia s novou „ponosnou žiadosťou“ priamo na panovníka (na Uhorskú kanceláriu/) vo Viedni. Odtiaľ sa 8. júla 1843 prikazuje Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade, aby celú záležitosť predložila uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni. Štúrovu žiadosť o noviny potom podporil turčiansky zeman Ďorď Kossuth, ktorý zozbieral tohto roku 617 podpisov na osobitnú žiadosť o noviny a poslal ju cisárskemu dvoru do Viedne.

Keď bol Štúr na konci roku 1843 pozbavený svojho miesta suplujúceho profesora na ev. lýceu v Bratislave, rozvinula sa nová akcia v prospech vydobytia Slovenských národných novín. Osobitná delegácia vedená J. M. Hurbanom a L. Paulínym predložila pred panovníka vo Viedni nový rekurz, datovaný 27. II. 1844. Tu sa protestovalo proti Štúrovej suspenzácii z bratislavskej katedry reči a literatúry československej a urgovalo sa povolenie slovenských politických novín. Aj tento rekurz bol však bezúspešný, podobne ako intervencie chorvátskeho baróna Kulmera, M. Hamuljaka, Procupiusa, M. M. Hodžu, Pavla Jozeffyho, Jána Chalupku, Samuela Chalupku, M. Št. Ferienčíka i Jána Kollára, ktorí sa snažili nakloniť nadriadené úrady a získať ich pre vydanie povolenia Slovenských národných novín.

Na nátlak Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni, potom palatín v Budíne na zasadaní Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady 16. VIII. 1843 ponecháva rozhodnutie o povolení novín Uhorskej dvorskej kancelárii. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada sa potom obrátila so žiadosťou o posudok mravného charakteru Ľ. Štúra na jeho najvyššieho cirkevného predstaveného generálneho dozorcu ev. cirkvi a škôl v Uhorsku grófa Karola Zaya – ktorý bol už vtedy úhlavným Štúrovým nepriateľom. Zay v posudku po stránke mravnej nič Štúrovi nevyčítal, len politicky ho označil za jedného z najhorlivejších stúpencov slovenskej reči a národnosti. Neodporúčal však, aby sa Štúr stal vydavateľom a redaktorom slovenských novín. Štúr, ktorý právom predpokladal, že Zay naňho pošle nepriaznivý posudok, písomne žiadal grófa Kolovrata, aby cisársky dvor bral do ohľadu Zayovu zaujatosť a nenávisť ku všetkému slovenskému.

Rozhodnutím panovníka zo dňa 15. januára 1845 dostáva Štúr konečne dlho očakávané povolenie na vydávanie slovenských politických novín, ktoré mu vystavila Uhorská dvorská kancelária 15. II. 1845 s tým, že Slovenskje národňje novini podliehajú predbežnej cenzúre. Nesmú vyvolávať, píše sa tu ďalej, „oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory“ a nesmú sa stať „v tomto ohľade miestom straníckych zápasov“. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne záležitosť preťahovala až do konca marca 1845. Štúr len potom mohol publikovať svoj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského.

Štúr a jeho spolupracovníci chceli novinami zjednocovať rozbitú skupinu slovenských maloburžoáznych vrstiev a dedinskej inteligencie, rozdelenej konfesionálnymi, teritoriálnymi a inými hľadiskami. Chceli predovšetkým k novinám pritiahnuť a s nimi aj ku svojmu politickému programu – ľud.

Keď Štúr po dlhých a obťažnych zápasoch povolenie na vydávanie novín konečne dostal, takto sa rozpísal o svojich plánoch v liste superitendantovi Jozeffymu: „Vůle má jest tá sama, která i prvé byla, tá sama nepchnutá a nejvroucnější, pomoci našemu rodu slovenskému… Noviny vyjdou slovensky, ale nelze mi, ráčtež věřiti, po dlouhem rozmyslení věc ináče ustrojili. Chceme-li se se životem našim i do obce pomalu vtírati a nechceme-li jen v chráme uzavreti býti, musíme být duchem a řeči Slováci“.

Aj keď v užšom kruhu sa už pred vydávaním novín vedelo, že budú vychádzať v slovenčine, širokej verejnosti mal túto novinu oznámiť až Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského, ktorý mal noviny propagovať a získavať pre ne aj predplatiteľov.

Dramatické udalosti okolo tejto prvej slovenskej politickej tlačovej tribúny však neprestávali. Keď sa vraj Štúr s povolením na vydávanie novín vracal spolu s J. M. Hurbanom z Viedne do Bratislavy, prevážali sa po rozbúrenom Dunaji na člnku, pričom im hrozilo, že sa utopia.

Mesiace a roky čakania na povolenie novín boli veľmi ťažké i pre samého Štúra. Ako vieme, na Silvestra roku 1843 bol pozbavený nepriateľmi slovenského národného hnutia nielen miesta suplujúceho profesora na bratislavskej katedre, ale aj svojich biednych a nepravidelných príjmov. Nakoniec aj predtým mal vážne finančné ťažkosti. Na lýceu ho síce Palkovič ustanovil za svojho námestníka, no písomne to neoznámil správe školy a tak Štúr peňažne zostal veľmi málo zabezpečený. Po strate zamestnania zostáva naďalej v Bratislave, aby sa venoval výchove mládeže a boju za povolenie politických novín. Stratil aj výhodnú pedagogickú prax, keď grécke knieža Aristarchis, ktorého bol učil v Bratislave, odišiel do Paríža.

Štúr vtedy žil vo veľkej biede. Zo sumy 600 zlatých určenej pre profesora a jeho námestníka nedostával nič. Dokonca ani za redigovanie Tatranky nedostal od Palkoviča nijaký honorár, ak sem nepočítame malú sumu 10 zl. v striebre, ktoré mu dal Palkovič za redigovanie prvého ročníka tohto časopisu. Študenti preto začali medzi sebou zbierať peniaze pre svojho milovaného učiteľa. Štúr pri tejto zbierke Francisciho prichytil a odoprel prijať od svojich žiakov akékoľvek dary. „Naši starí“, hovoril, „tí by sa mali o to postarať, čo vy vyviesť chcete. Oni chcú, aspoň sa zdajú chcieť, cieľ, o ktorom s takým zápalom, hovoria, chcú, aby národ bol šťastný… vedia dobre, čo je Ústav náš pre Slovákov, ale o statočnuo vyživenia sa profesora a námestníka sa nestarajú“.

Na prosbu M. M. Hodžu sa zbierky pre Štúra ujal superintendant Pavol Jozeffy, ktorý si však dobre uvedomoval, že Štúrove existenčné zabezpečenie nemôžu vyriešiť jednorazové slabé podpory, ale vydávanie politických novín. Preto aj Ctiboh Zoch začal získavať účastinárov, ktorí mali Slovenskje národňje novini ich redaktorov napomáhať. Boli to prví účastinári slovenských novín, ktorí si zakúpili jednu, alebo viacej akcií po desať zlatých v striebre. Bolo ich dohromady len štyridsaťštyri. A suma, ktorá sa takto na zabezpečenie novín zozbierala bola tiež neveľká – 691 zl. v striebre