Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/12 2021
Plastidová DNA (pDNA) je súhrnné označenie pre DNA nachádzajúcu sa v plastidoch. Niekedy sa používa aj konkrétnejší termín chloroplastová DNA (cpDNA či ctDNA), ktorý označuje DNA len v chloroplastoch, v plastidoch s pretrvávajúcou fotosyntetickou funkciou. Plastidová DNA tvorí súčasť mimojadrovej dedičnosti, podobne ako mitochondriálna DNA.
Plastidy sú špeciálne organely, ktoré sú prítomné v niektorých eukaryotických bunkách, čiže v bunkách so zložitejšou štruktúrou a istou vnútornou hierarchiou. Pôvodnou funkciou plastidov je fotosyntéza, hoci poznáme aj plastidy neschopné fotosyntetizovať. Plastidy sú od zvyšku bunky oddelené niekoľkými membránami a tvoria tak samostatný „kompartment“. Už to, že navyše obsahujú vlastnú genóm – teda plastidovú DNA – naznačuje, že plastidy sú do určitej miery nezávislou jednotkou. Preto ich označujeme ako semiautonómne organely. U všetkých plastidových DNA je pDNA pozostatok prokaryotického genómu (nukleoidu) sinice, ktorá bola kedysi v procese eukaryogenézy pohltená eukaryotickou bunkou. Niekedy vznikajú plastidy sekundárnou endosymbiózou, ktoré však obsahujú tiež genóm sinice. Zvláštnosťou u niektorých skupín je tzv. nukleomorf – zvyškový genóm iného eukaryota po sekundárnej endosymbiotickej udalosti. Veľkosť pDNA je veľmi rozmanitá. Redukované plastidové genómy sa nachádzajú najmä u druhov, ktoré stratili svoju fotosyntetickú funkciu.