Martin Slivka: Rozdiel medzi revíziami
úpravy |
+Kategória:Narodenia v 1929; +Kategória:Úmrtia v 2002; +Kategória:Slovenskí etnografi; +Kategória:Slovenskí dok pomocou použitia HotCat |
||
Riadok 41: | Riadok 41: | ||
# Macek, V. – Paštéková, J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4. |
# Macek, V. – Paštéková, J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4. |
||
# http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58856 |
# http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58856 |
||
[[Kategória:Narodenia v 1929]] |
|||
[[Kategória:Úmrtia v 2002]] |
|||
[[Kategória:Slovenskí etnografi]] |
Verzia z 05:46, 24. marec 2012
Martin Slivka | |
Narodenie | 1. november 1929 Spišský Štiavnik |
---|---|
Úmrtie | 23. semptember 2002 Bratislava |
Martin Slivka (*1. november 1929 Spišský Štiavnik – †23. september 2002 Bratislava) bol významný slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a etnograf.
Život
Martin Slivka sa narodil 1. novembra 1929 v Spišskom Štiavniku. V roku 1955 absolvoval na pražskej FAMU štúdium dokumentárnej tvorby u profesora Karola Plicku. Hneď po skončení štúdia začal pôsobiť spočiatku ako dramaturg, neskôr ako režisér a scenárista. Stredobodom záujmu Martina Slivku bola predovšetkým etnografia a ľudová kultúra, čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať odbor etnografie a folkloristiky, ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.
Od roku 1967 pôsobí v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na VŠMU a tu sa v roku 1990 stal aj dekanom Filmovej a televíznej fakulty. Autorsky sa podieľal na vyše 140 filmoch.
Martin Slivka ako režisér etnografických dokumentov
Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výraznú väzbu s Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk. Za svoju filmovú tvorbu získal množstvo ocenení. Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument Pieseň farieb a tvarov. V tomto diele Slivka nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil Slivka spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument Cesta k dnešku, ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia. Jeho samostatný debut Voda a práca z roku 1963 slávil úspech na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v Krakove, kde získal významné ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. O nakrútenie výnimočných obrazov sa postaral kameraman Jozef Grussmann a o hudbu Ilja Zeljenka. V Bulharsku, v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument Odchádza človek. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti. V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), Fašiangy (1969). V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt Ľudová kultúra na Slovensku (1972).
Martin Slivka ako režisér dokumentov o umení
V sedemdesiatych rokoch v jeho tvorbe etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch. V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky - tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch. Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik Milan Rúfus alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.
V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus Deti vetra. Tento trinásťdielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.
Martin Slivka ako vedec
Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo, ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy Karol Plicka – Básnik obrazu, ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca či diela Pavol Socháň (1985). Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu Etnofilm vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm v Čechách. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu Etnofilm Čadca, ktorý funguje od roku 1980.
Tvorba o Martinovi Slivkovi
Život a dielo Martina Slivku zachytil Martin Šulík vo svojom dokumente z roku 2007 Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“. Film obsahuje okrem iného aj výpovede Slivkovej rodiny, priateľov a kolegov. Šulík sa snažil poukázať nielen na jeho bohatú tvorbu a jej prínos, ale aj na osobnosť Martina Slivku.
V roku 2009 vyšla o Martinovi Slivkovi kniha Ostáva človek – Martin Slivka, ktorej autormi sú Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica.
Zdroje
- Macek, V. – Paštéková, J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4.
- http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58856