Židovsko-rímske vojny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Židovsko-rímske vojny je označenie pre židovské povstania proti Rimanom:

Prvá židovská vojna 

Ako Prvá židovská vojna sa označuje židovské celonárodné povstanie proti Rímu, ktoré vypuklo v Jeruzaleme v roku 66 n. l.. Povstanie potlačili až rímske légie najprv pod vedením Vespasiana, od roka 69, keď sa Vespasianus stal cisárom, pokračoval v bojoch jeho syn Titus. Vojna sa skončila dobytím Jeruzalema na jeseň roku 70, keď  bol zničený druhý chrám. Vojna sa prakticky skončila dobytím hlavného židovského mesta, ale mala aj dohru v podobe dobýjaní posledných pevností, z ktorých prvou bola Machairús na východnom brehu Mŕtveho mora a poslednou pevnosť Masada na západnom brehu. Tá padla v roku 73 (podľa iných až v roku 74).

Podrobnú správu o tejto vojne zanechal jej očitý svedok, účastník a spočiatku jeden z veliteľov židovských síl, Flavius Josephus vo svojej knihe Židovská vojna.

Príčiny nepokojov 

Nespokojnosť a rozštiepenie židovskej spoločnosti 

Keď v roku 66 n. l. vypukla Prvá židovská vojna, v žiadnom prípade nešlo o prekvapujúcu udalosť. Živná pôda pre toto povstanie vznikala dlhú dobu. Nespokojnosť v židovskej spoločnosti v priebehu času celkovo vzaté stúpala. Prejavom tejto nespokojnosti boli myšlienkové smery a skupiny, ktoré postupne vznikali už od makabejského povstania.

Ako prvá sa zrejme ešte počas povstania vydelila skupina Esejcov, keď niektorí zbožní Židia videli, že toto povstanie nielen, že neprináša želané výsledky, ale že dokonca samotní Hasmonejci, najmä Alexander Janaj (podľa niektorých Jochanan Hyrkán), koncentrujú v rukách kráľovskú aj kňazskú moc a sami podliehajú vplyvom helenizmu. Táto skupina sa odobrala do ústrania k Mŕtvemu moru (najmä do oblasti Kumránu), neskôr však významná esejská komunita žila aj v Jeruzaleme a mnohí jej členovia boli tiež roztrúsení po celej oblasti obývanej Židmi. Vyznačovali sa asketickým životom, mimoriadnou zbožnosťou a horlivým štúdiom posvätných textov – časť z nich zostala celé dve tisícročia ukrytá v jaskyniach pri Mŕtvom mori a bola objavená až v polovici 20. storočia.

Ďalším hnutím, na začiatku ktorého stála nespokojnosť, boli farizeji. Vymedzovali sa najmä proti saducejom, čo bola jeruzalemská kňazská aristokracia, ktorá však viac ako na bohoslužbu dbala na politické a mocenské záujmy, a ktorá preto nemala širšiu podporu v širokej vrstve zbožných prostých Židov. Naopak, o tie sa opierali práve farizeji, ktorí žiadali návrat k pôvodným myšlienkam makabejského povstania – teda návrat k službe Pánovi. Na rozdiel od esejcov sa farizeji neuzatvárali, ale naopak, snažili sa preniesť náboženské ideály do politickej praxe, takže sa často sami dopúšťali činov, kvôli ktorým kritizovali saducejov. Ich vstupovanie do politiky však mnohokrát narážalo na odpor saducejov a vládnucich Hasmonejcov, ktorí farizejov mnohokrát kruto prenasledovali, predovšetkým Alexander Janaj, ktorý ich počas občianskej vojny takmer vyvraždil. Zmena nastala po kráľovej smrti s nástupom kráľovnej Salome Alexandry.

Ďalšou deliacou čiarou v spoločnosti bola averzia medzi Židmi a Samaritánmi. Priateľskí neboli ani Idumejci, ktorí potom, keď podľahli expanzii Jochanana Hyrkána (135 – 104), prinútení dať sa obrezať a prijať židovstvo.

Rímska nadvláda 

Judsko síce v makabejskom povstaní získalo samostatnosť, ale hrozba seleukovskej nadvlády trvala naďalej. Ako mnohé vtedajšie malé štáty vo východnom Stredomorí (napr. Pergamon a Rhodos), aj Judea sa stále viac prikláňala k rímskej ríši a dúfala v jej pomoc, a to už od makabejskej vojny.

Rimania síce v roku 64 pr. n. l. skutočne seleukovskú ríšu rozdrvili, bolo to však v čase, keď neustále spory o moc boli zvlášť vyhrotené – vtedy o vládu súperili dvaja synovia Salome Alexandry, Aristobulos II. a Hyrkán II. Každý z nich chcel využiť rímsku prítomnosť na to, aby práve jemu Rimania pomohli. Napriek počiatočnej  náklonnosti k Aristobulovi napokon podporili Hyrkána, ktorý sa tešil sympatiám ľudu. Pompeius koncom roka 63 p. n. l. vtiahol s vojskom do Palestíny. Keď obliehal Jeruzalem, nastali vo vnútri mesta rozbroje, pretože prívrženci Aristobula mesto bránili, zatiaľ čo Hyrkánovi stúpenci Rimanom otvorili brány a odovzdali im kráľovský poklad. Pompeius však Hyrkánovi zveril iba veľkňazský úrad, ale nie kráľovský.

Takto sa Judea dostala pod rímsku vládu. Rímsky miestodržiteľ Gabinus krajinu rozdelil na päť berných obvodov, čím oslabil predchádzajúci centralizmus a ľahšie presadzoval rímske záujmy. Miera bezprostrednej rímskej vlády sa menila: od priamej vlády rímskeho miestodržiteľa po vládu Idumejca Herodesa – aj ten však bol rímskym vazalom, právo kráľovstva zakladal na rímskom práve a hoci sa snažil (napríklad veľkolepou prestavbou jeruzalemského chrámu) získať si sympatie Židov, nikdy samu to celkom nepodarilo.

Po sporoch o Herodesove následníctvo sa nakoniec Judea v roku 6 n. l. stala rímskou provinciou, spravovanou rímskymi prokurátormi sídliacimi v Caesarei, z ktorých najznámejší je Pilát Pontský, ktorý bol voči židovským záležitostiam dosť bezohľadný – priniesol rímske zástavy do Jeruzalema, výstavbu akvaduktu financoval z chrámového pokladu, a dokonca sa snažil postaviť v jeruzalemskom chráme sochu zbožšteného cisára Caligulu.

Takýmito a podobnými krokmi bol podnietený vznik ďalšej skupiny Židov, ktorí sa nazývali zelóti (horlivci, žiarlivci), hebrejsky kan'im, čo znamená „horlivci“ v boji proti rímskej nadvláde, najmä proti daniam, ktoré rímsku hegemóniu symbolizovali. Ich učenie bolo v mnohom podobné farizejskému, hnutie bolo však oveľa radikálnejšie a nadobúdalo podoby banditizmu.

Roku 44 n. l. sa dostala pod priamu rímsku správu celá Palestína. Prokurátori, ktorí však túto oblasť spravovali, boli stále menej schopní udržať v krajine poriadok, neuvážene zvyšovali dane a skôr sa snažili získať čo najviac pre seba, kým to bolo možné. Množili sa zrážky so Židmi, rástol vplyv zelótov, ktorí prišli s novou taktikou, keď v neprehľadnom dave dýkami vraždili svojich odporcov. Popri zelótoch vznikali aj ďalšie malé tlupy, ktoré mohli vďaka úplatnosti rímskych úradníkov beztrestne okrádať umiernených občanov. Dokonca aj kňazská a mestská aristokracia si začala vytvárať drobné bojové skupiny. V tejto zmätenej a neistej situácii zároveň pribúdalo mesianistických prorokov i demagógov. Krajina sa tak ocitla na pokraji chaosu.

Priebeh povstania 

Začiatok povstania (66 n. l.) a vojna v Galilei (67 n. l.) 

Keď v tejto napätej situácii posledný rímsky prokurátor Gessius Florus (64 – 66) Židov neustále provokoval svojimi rozhodnutiami, vrcholom čoho bolo vyplienenie chrámového pokladu, vypuklo povstanie – zelóti vypálili archív jeruzalemskej radnice, kde boli uschované dlžobné úpisy, čím si získali vrstvu chudobných, dobyli pevnosť Masada a v chráme prestali byť prinášané obete za cisára.

No už na začiatku povstania sa prejavila obrovská fragmentáciu židovskej spoločnosti. Zelóti bojovali nielen proti rímskym vojakom (tí mesto čoskoro opustili), ale aj proti všetkým zástancom mieru, ku ktorým patrili najmä vyššie bohatšie vrstvy – veľkňaza Ananiáša dokonca zavraždili. Čoskoro sa však začali štiepiť aj samotní zelóti.

Poriadok v oblasti mal zabezpečiť Cestius Gallus, rímsky miestodržiteľ v Sýrii, ktorý vytiahol do Judey. Pod týmto tlakom boli jednotlivé židovské frakcie nútené do istej miery sa zjednotiť – a spoločne tak dokázali Galla poraziť. Po tomto víťazstve Židov už odporcovia povstania takmer neexistovali. Dokonca samotný veľkňaz a kňazi sa ujali iniciatívy v systematickom vedení vojny a do jednotlivých častí krajiny vyslali veliteľov, ktorí mali povstanie organizovať.

Jedným z významných veliteľov sa stal Jozef ben Matitjahu, ktorý bol poslaný do Galiley, kde velil obrane Galiley a potom pevnosti Iótapata.

Vespasianus pritiahol s troma légiami a ďalšími pomocnými zbormi zo severu do Galiley. Židovské oddiely boli rozdelené frakčnými konfliktmi (osobné nepriateľstvo panovalo predovšetkým medzi Jánom z Giskaly a Jozefom). Jozef sa so svojou posádkou uchýlil do pevnosti Iótapata, pri obliehaní ktorej Vespasianus takmer prišiel o život. V beznádejnej situácii padlo medzi obrancami rozhodnutie v tom čase obvyklé – spáchať samovraždu. Ako posledný ju mal spáchať práve Josef, ktorý to však neurobil a vzdal sa Rimanom. Do konca roka 67 tak bola celá Galilea v rukách Rimanov. Ako posledné padlo rodné mesto Jána z Giskaly, Gus Chalav.

Samotný Josef sa zachránil tým, že Vespasianovi prorokoval, že sa stane cisárom. Vespasiana to natoľko zaujalo, že ho Jozef musel naďalej sprevádzať na jeho ťažení ako zajatec. Stal sa tak očitým svedkom Vespasianova ťaženia. Keď sa Vespasianus roku 69 skutočne stal cisárom, Jozefa prepustil a ten prijal meno Josephus Flavius. Neskôr potom predchádzajúce udalosti aj celú vojnu opísal vo svojom diele Źidovská vojna. Toto dielo však treba brať s istou rezervou, pretože ide do značnej miery o vlastnú obhajobu, v ktorej Josephus vysvetľuje zmenu svojho postoja k Rimanom. Josephus napríklad vo svojej autobiografii tvrdí, že do Galiley prišiel, aby túto oblasť upokojil a zachoval ju lojálnu voči Rimanom, pretože len časť Galilejčanov podporovala vzburu. To je však prekrútenie faktov, pretože naopak, takmer celá Galilea vojnu podporovala. Samotný Josephus zaviedol vo svojich židovských vojenských jednotkách, ktoré zahŕňali 100 000 pešiakov a 5 000 jazdcov, prísnu disciplínu a opevnil Galilejské mestá.

Dobýjanie Jeruzalema (68 – 70 n. l.) 

Po spacifikovaní Galiley postupoval Vespasianus na juh a dobyl okolie Jeruzalema. V tom čase už v tomto meste zúrila občianska vojna – proti sebe stáli frakcie jednotlivých vodcov povstania – Menachema Galilejského, Jána z Giskaly a Šimona bar Giora.

Postup Rimanov sa nakrátko zdržal udalosťami v Ríme. V roku 68 spáchal rímsky cisár Nero samovraždu a po rýchlom striedaní niekoľkých jeho nástupcov bol v roku 69 za cisára vymenovaný práve Vespasianus. Opustil teda Judeu a velenie odovzdal svojmu synovi Titovi. Ten sa rozhodol Jeruzalem obkľúčiť a vyhladovať. Vodcovia jednotlivých židovských frakcií v tejto krízovej situácii uvideli nutnosť zjednotiť sa, ale kvôli hladovaniu obrancov bola obrana mesta veľmi ťažká.

Rímske vojsko postupne dobylo Nové mesto a priblížilo sa k hlavnému opornému bodu mesta, Antoniovej pevnosti a Chrámovej hore. Nakoniec bol 9. dňa mesiaca avu roka 70 vypálený Chrám a zvyšok mesta padol v priebehu nasledujúceho mesiaca. Titus rozkázal väčšinu mesta zrovnať so zemou, okrem troch veží nachádzajúcich sa na západnej hradbe mesta (dnešná tzv. Dávidova veža).

Čoskoro po zničení Jeruzalema začali Židia premýšľať, prečo sa to stalo – neskoro si uvedomili osudné následky svojej nejednoty. Jedna z týchto úvah je zachytená aj v midraš:

„V noci na 9. av, keď Boh zničil druhý Chrám, šiel Abrahám k Bohu a ten sa ho spýtal, prečo prichádza. Abrahám sa spýtal: »Pane, kde sú moje deti?«  Boh odpovedal: »Zhrešili, a preto som ich vyobcoval zo spoločenstva národov.« Abrahám sa spýtal: »To neboli medzi nimi žiadni spravodliví?« Nato mu Boh povedal: »Koľko ich bolo? Nikto nebol spravodlivý, pretože sa každý radoval z nešťastia druhého a každý svojho blížneho nenávidel. «"

Koniec povstania (70 - 74 n. l.) 

Po dobytí Jeruzalema kládlo Rimanom odpor už len niekoľko pevností – Héródeion, Macháirús a Masada. Ako posledná vydržala Masada. Bola preto obkľúčená rímskou 10. légiou pod vedením generála Lucia Flavia Silvu. Pevnosť však bola odolná proti priamemu útoku, a preto bolo rozhodnuté o odrezaní prístupových ciest a vyhladovaní obrancov Masady. Vďaka veľkému množstvu zásob sa židovským povstalcom podarilo prečkať niekoľko rokov. Rímski ženisti však postupne postavili rampu, ktorá im umožnila baranidlom preraziť hradbu pevnosti. V roku 73 tak boli Rimania pripravení na záverečný útok. V noci pred predpokladaným útokom prehovoril vodca zelótov a pevnosti El'azar ben Ja'ir k svojim stúpencom a pripomenul im spoločné odhodlanie nikdy nebyť sluhom Rimanov ani iného Boha. Tí sa nakoniec všetci rozhodli pre hromadnú samovraždu a vypálenie všetkých stavieb na Masade. Keď na druhý deň Rimania vtrhli v plnej zbroji do pevnosti, objavili okolo tisíc mŕtvych tiel obrancov pevnosti. Príbeh o tom, čo sa stalo, sa Rimania dozvedeli vďaka dvom ženám, ktoré sa pred hromadnou samovraždou spolu s piatimi deťmi ukryli v nádrži na vodu.

Keď sa Titus vrátil do Ríma, boli zajatci vedení v triumfálnom sprievode, rovnako ako predmety z Chrámu a Menora (svietnik z jeruzalemského chrámu) – táto udalosť je zobrazená aj na Titovom triumfálnom oblúku v Ríme, ktorý dal postaviť jeho brat Domitianus. Zajatci potom boli predhodení šelmám v cirku, Šimon bar Giora popravený ako vodca povstania a Ján z Giskaly strávil zvyšok života vo väzení.

Dôsledky konfliktu 

Dôsledky Prvej židovskej vojny boli pre Židov drastické. Jeruzalem zostal v troskách, mnohé osady v Judei sa vyľudnili, časť Židov odišla z krajiny, obyvateľstvo značne schudobnelo.

Oveľa horšou ranou však bolo zničenie Chrámu, ktorý bol centrom židovského náboženstva. Navyše, chrámová daň začala byť odvádzaná namiesto do Jeruzalema do Jupiterovho chrámu v Ríme, čo bolo pre Židov veľmi ponižujúce, pretože to de facto znamenalo modloslužbu. Keďže nebola nádej, že by Chrám mohol byť obnovený, začali židovské autority rozmýšľať nad tým, ako zachovať židovské náboženstvo.

Vedúcou osobnosťou sa stal rabi Jochanan ben Zakaj, ktorý sa podľa legendy pri obliehaní Jeruzalema dal zavrieť do rakvy a tak ho vyniesli von z mesta. Ihneď potom požiadal Rimanov, aby mohol založiť malú náboženskú školu v Javna. Tejto žiadosti Rím vyhovel a učenci v Javna začali židovstvo prispôsobovať novým podmienkam. Po zničení Chrámu sa snažili preniesť posvätnosť bohoslužby na všetky oblasti každodenného života – každý dom sa mal stať Chrámom, každý stôl oltárom, každý človek kňazom.

Prvá židovská vojna tak má pre dejiny Židov zásadný význam. Pretože bol zničený Chrám (na ktorom boli závislí saducejci) aj esejská komunita v Kumráne, určili ďalší smer judaizmu farizeovia – táto forma judaizmu býva nazývaná rabínsky judaizmus a v jeho centre stojí Tóra a Talmud. Vojna spôsobila aj úbytok a odliv židovských obyvateľov, ktorý potom definitívne zavŕšilo druhé neúspešné protirímske povstanie v rokoch 132 – 135 (Bar Kochbovo povstanie alebo Druhá židovská vojna). Rovnako ako prvé židovské povstanie bolo aj toto povstanie Rimanmi po nemalom úsilí potlačené.

Pre kresťanov bol významnou dejinnou udalosťou zánik malej komunity pôvodných Ježišových nasledovníkov priamo v Jeruzaleme. V kresťanskom spoločenstve tak úloha židovských kresťanov ustúpila do pozadia a prevahu získali pohanskí kresťania (kresťania z rímskych a gréckych pohanov) – tento prúd zastával Pavol. K definitívnemu odlúčeniu židov a kresťanov potom viedlo zriadenie rabínskeho judaizmu, ktorý kresťanstvo odmietol.

Nedostatok prameňov

Na rozdiel od prvej židovskej vojny, o ktorej máme vďaka svedectvu Josepha Flavia dostatok informácií, existuje k druhému židovskému povstaniu podstatne menej prameňov, takže mnohé okolnosti povstania nie sú známe. Dôležitým prameňom sú najmä záznamy Cassia Diona o rímskych dejinách (kniha 69) a archeologické nálezy v jaskyniach v okolí Mŕtveho mora, zvlášť vo Vádí Murabba'at, kde sa židovskí povstalci v poslednej zúfalej fáze ukryli a zanechali po sebe okrem bežných nástrojov aj svoje mince a množstvo hebrejských, aramejských a gréckych rukopisov (vzácne sú najmä Bar Kochbove vlastnoručne písané listy).

Vývoj povstania 

Príčiny povstania nie sú celkom jasné; jednou z nich bol zrejme plán cisára Hadriána na znovuvybudovanie zničeného Jeruzalema a jeho premena na pohanské mesto Aelia Capitolina, v ktorom mal na mieste zničeného Chrámu stáť Jovův chrám. Navyše, Hadrián zakázal Židom obriezku.

Do čela povstania sa postavil Šimon bar Kozeba, ktorý vďaka podpore rabiho Akivu získal podporu židovských predákov. So Šimonom boli spájané mesiášskej predstavy a bolo mu dané nové priezvisko bar Kochba, čo znamená „Syn hviezdy“. Keď však bola rebélia Rimanmi potlačená a mesiášske nádeje sklamané, bol premenovaný na bar Koziba, t.j. „Syn lži“. Mesiášske predstavy na jednej strane priniesli veľkú spätosť povstalcov a ich húževnatý odpor, na druhej strane však zapríčinili, že kresťania sa od tohto povstania dištancovali.

Spočiatku boli Židia veľmi úspešní – podarilo sa im dobyť Jeruzalem a veľkú časť územia Judska. O závažnosti povstania hovorí aj to, že na jeho potlačenie vyslal Hadrián svojho najlepšieho vojvodcu Sexta Julia Severa, ktorý v bojoch stratil celú jednu légiu. Rimanom sa však nakoniec podarilo oblasť spacifikovať, vytlačili povstalcov do Judskej púšte, kde ich nakoniec pobili.

Výsledky vojny boli pre Židov katastrofálne. Hadrián zakázal Židom ich náboženstvo, popravoval ich učencov a zakázal používanie a vlastnenie Tóry. Mnohí Židia boli odvedení do otroctva. Na mieste Jeruzalema nechal postaviť rímske mesto Aelia Capitolina, do ktorého mali Židia vstup zakázaný a v ktorom bol vybudovaný chrám s dvoma sochami, jednou Jovovou, druhou svojou. Judeu premenoval podľa dávnych Filištíncov na Palestínu, aby zahladil i tú najmenšiu pamiatku na židovské osídlenie. Všetky nádeje, že Židia obnovia svoj štát sa tak na dlhé stáročia pominula.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Židovsko-rímske_vojny&oldid=6712885“