76 mm divízny kanón vzor 1942

76 mm divízny kanón vzor 1942 (rus. 76-мм дивизионная пушка образца 1942 года) alebo ZIS-3 (ЗИС-3) je 76,2 mm viacúčelový kanón sovietskej konštrukcie, ktorý bolo možné používať ako húfnicu aj protitankový kanón. Zbraň bola skonštruovaná pod vedením V. G. Grabina. Vyrábaný bol hlavne v delostreleckej fabrike č. 92 v meste Gorkij (dnes Nižnij Novgorod). Skratka ZIS znamená (Zavod imeni Stalina, Stalinova továreň). Kanón predstavoval najrozšírenejšiu sovietsku delostreleckú zbraň používanú počas druhej svetovej vojny. Vďaka originálnej konštrukcii, výrobným a technologickým kvalitám je zbraň považovaná za jednu z najlepších delostreleckých zbraní druhej svetovej vojny. ZIS-3 zostal vo výzbroji Sovietskej armády aj dlho po vojne a bol tiež exportovaný do viacerých krajín. V niektorých armádach je používaný dodnes.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Zbraň bola vyvíjaná na základe dvoch predošlých konštrukcií: 76 mm divízneho kanóna vzor 1941 (F-22USB) a 57 mm protitankového kanóna vzor 1941 (ZIS-2) od mája 1941. Zatiaľ čo 76 mm kanón vzor 1941 (F-22USB) bol dostatočne efektívny, bol príliš ťažký na to aby ho bolo možné prakticky využiť pri protitankovom boji. Jeho chybou bol napríklad aj fakt, že ovládanie námeru a odmeru sa nachádzali na opačných stranách dela, čo vyžadovalo obsluhu zároveň dvomi mužmi. O 57 mm kanóne sa naopak predpokladalo, že nebude dostatočne účinný proti budúcim nemeckým ťažkým tankom, ktoré boli očakávané v priebehu roku 1942. ZIS-3 v podstate predstavoval veľmi jednoduchú konštrukciu, ktorá skĺbila ľahkú a obratnú lafetu 57 mm kanóna ZIS-2 a s ťažkým kanónom kalibru 76 mm a jednoduchým štítovým pancierom. Na rozdiel od predchodcu však bola na kanóne použitá silnejšia úsťová brzda. Zbraň bola projektovaná tak povediac v tajnosti „do zásuvky“ na zodpovednosť hlavného konštruktéra V. G. Grabina a po úspešných skúškach bola ponechaná len ako prototyp.

Začiatok nemecko-sovietskej vojny bol pre sovietske ozbrojené sily veľkou katastrofou, ktorá si vyžiadala medzi iným aj veľké straty sovietskeho delostrelectva. Armádu bolo potrebné rýchlo dozbrojiť, bolo preto potrebné vyrábať veľa nových, podľa možnosti čo najjednoduchších delostreleckých zbraní. Práve v tomto období prišiel závod č. 92 v Gorkom so svojim prototypom viacúčelového kanóna, ktorý presne vyhovoval štátnemu zadaniu a bol okamžite prijatý do sériovej výroby. Kuriozitou je, že oficiálne schválenie J. V. Stalinom, vo februári 1942 prebehlo až niekoľko mesiacov po tom, čo boli zbrane používané na fronte. 12. februára 1942 bol nakoniec kanón oficiálne prijatý do výzbroje sovietskej armády pod označením 76 mm divízny kanón vzor 1942.

Kanón bol vyrábaný vo viacerých verziách. ZIS-3 bol pomerne revolučnou konštrukciou aj z hľadiska technológie jeho výroby a je považovaný za prvý kanón produkovaný na výrobnej linke. Viaceré súčiastky boli pre zjednodušenie výroby odlievané, lisované alebo zvárané, čím sa výrazne znížilo množstvo potrebnej práce ako aj potreba kvalifikovanej pracovnej sily a to všetko bez toho aby klesala ich kvalita. Od roku 1941 do roku 1945 bolo vyrobených 103 000 kusov týchto kanónov. Ďalších približne 13300 kanónov bolo inštalovaných do stíhača tankov SU-76. Pre porovnanie, v rovnakom období, priemysel nacistického Nemecka vyrobil asi 25 000 podobných protitankových diel Pak 40 kalibru 75 mm a asi 2600 týchto kanónov pre stíhače tankov.

Okrem továrne č. 92 v Gorkom, boli tieto zbrane v menšej miere produkované aj závodom č. 235 v meste Votkinsk na Povolží.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietski vojaci obľubovali kanóny ZIS-3 pre ich vysokú spoľahlivosť, odolnosť a presnosť. Jednalo sa o univerzálny kanón, ktorý bolo možné použiť aj ako ľahkú húfnicu s dostrelom 13 km. Zbrane boli jednoduché na obsluhu a rýchlo sa ich naučili obsluhovať aj úplní nováčikovia. Ľahká lafeta dovoľovala aby mohli byť kanóny ťahané za bežnými nákladnými automobilmi alebo ťažkými Jeepmi ako boli na základe lend-lease dovážaný americký Dodge 3/4. Na krátku vzdialenosť nebol problém odtlačiť kanón ani pre jeho 4-člennú obsluhu.

ZIS-3 sa stal známy predovšetkým ako protitanková zbraň. Nemeckými jednotkami prezývaný „rač-bum“^[1], pre krátky čas medzi zvukom výstrelu a pozorovaním dopadu striel pri priamej paľbe. Kanón mal dobrú priebojnosť a v počiatočnej fáze vojny mohol protipancierovou muníciou vyradiť akýkoľvek nemecký ľahký či stredný tank. Kolmý 80 mm pancier strely prerážali na vzdialenosť 500-700 m. 80 mm pancier sklonený pod uhlom 45° prerážali už iba z krátkej vzdialenosti menšej ako 300 m. Objavenie sa nemeckých ťažkých tankov Tiger koncom roka 1942 a stredných tankov Panther v roku 1943 ukončilo dominanciu sovietskych protitankových zbraní. Čelné pancierovanie týchto tankov už bolo pre 76,2 mm kanón s výnimkou niektorých slabých miest pri paľbe na štandardnú vzdialenosť nepreniknuteľné. Tanky však bolo stále možné vyradiť paľbou na menej pancierované boky. V roku 1943 to čiastočne riešilo zavedenie podkalibrovej munície a v roku 1944 kumulatívnych striel, ktoré prerážali aj čelné 80 mm pancierovanie na vzdialenosť 500 m. 100 mm čelný pancier tankov Tiger však naďalej nebolo možné preraziť. To však nemení nič na fakte, že zbraň bola životne nebezpečná pre všetky ostatné typy nemeckých stredných tankov a samohybných diel, ktoré predstavovali väčšinu nemeckej nasadenej obrnenej techniky.

Batéria kanónov ZIS-3 pozostávala zo 4 zbraní. 3 batérie vytvárali prápor. Samostatné protitankové pluky pozostávali zo 6 batérií. Jednotky mávali aj samostatnú štábnu batériu, ktorá mala aj čatu riadenia paľby.

76 mm kanónmi vzor 1942 bol vyzbrojený aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR.^[2] Zbrane sa v povojnovom období dostali aj do výzbroje československej armády. Mnoho týchto zbraní ZSSR postupne predalo svojim spojencom do krajín Afriky a Ázie, kde často slúžia dodnes. V Sovietskej armáde boli v povojnovom období postupne zbrane vyraďované, časť bola zakonzervovaná, väčšina však bola zošrotovaná.

Koristné zbrane počas druhej svetovej vojny úspešne používali aj nemecké sily. Zbrane sa v ich rukách vyznamenali napr. počas bojov v Severnej Afrike.

Špecifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Kaliber: 76,2 mm
Dĺžka hlavne: 40 kalibrov (vrátane úsťovej brzdy)
Hmotnosť v palebnej pozícii: 1200 kg
Hmotnosť v zloženej polohe: 1850 kg
Posádka: 7 mužov
Námer: -5° až 37°
Odmer: 54°
Maximálny dostrel: 13,29 km
Rýchlosť streľby: do 25 rán z minútu
Hmotnosť explozívnej strely (HE): 6,2 kg
Úsťová rýchlosť HE strely: 620 m/s
Hmotnosť podkalibrovej strely: 3,2 kg
Úsťová rýchlosť podkalibrovej strely: 950 m/s
Hmotnosť kumulatívnej strely: 6,5 kg
Úsťová rýchlosť kumulatívnej strely: 655 m/s

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Kageneck, August von, 1998, Válka na východě. Historie jedného německého pluku 1941 - 1944. Naše vojsko, Praha, s. 50
↑ FIDLER, Jiří. Sokolovo 1943 : malý encyklopedický slovník. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 2004. 119 s. ISBN 80-206-0716-1.