Preskočiť na obsah

Budova UNESCO v Paríži

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 01:58, 14. január 2014, ktorú vytvoril CommonsDelinker (diskusia | príspevky) (Odkaz na súbor UNESCO_Headquarters_in_Paris_from_Flickr_81486733.jpg bol odstránený, pretože ho Alan na Commons zmazal.)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)

Budova UNESCO v Paríži bola postavená v rokoch 1955 – 1958. Stavba je víťazným návrhom učiteľa Bauhausu a architekta Marcela Breuera, architekta Bernarda Zehrfussa a inžiniera Pier Luigi Nerviho v súťaži vypísanej roku 1952. Jednotlivé návrhy hodnotila porota zvučných mien ako Walter Gropius, Lucio Costa, Le Corbusier, Sven Markelius a Ernesto Rogers.

Realizácia budovy je navrhnutá v urbanistickom kontexte tak, že symetricky uzatvára zo severu polkruhové námestie Fontenoy. Dopomohla k tomu aj obľúbená forma M. Breuera v tvare písmena Y. Ďalšie strany Y sú natočené k uliciam, na juhu je to ulica de Suffren a na juhovýchode ulica de Segur. Na ulicami takto vymedzenom priestore sa nachádza administratívna budova, ktorá je prepojená s budovou konferenčnej sály, japonské záhrady a vedľajšie budovy s kanceláriami.

Hmotovo-priestorové riešenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívna budova má obrys už spomínaného písmena Y. Pôdorysne pripomína tvar troch zrastených krídel opakujúcich sa na ôsmich podlažiach. Južná strana sa otvára do námestia, ktoré je ohraničené budovou konferenčnej sály. Sú spolu prepojené „sponou“. V samotnom strede Y sa nachádza komunikačné jadro, od ktorého v každom krídle utekajú chodby k jednotlivým kanceláriam. Na ich konci sú východy s bočnými schodiskami. Tento typ pôdorysu viedol autora k prílišnému vtesnaniu miestností a k vytvoreniu dlhých nekonečných chodieb. Zaujímavosťou tejto stavby je postupné zoštíhľovanie profilu nosných stĺpov smerom k najvyššiemu podlažiu. Povšimnutia hodné je aj výtvarné riešenie betónových vstupných portálov, ktoré su riešené konštrukciou škrupín. Materiál a tvar týchto vstupov podporujú ich akcent k budove.

Budovu konferenčnej sály navrhol výhradne P. L. Nervim. Inžinier na nej použil betónové lomenice ako steny, strop a strechu. Vďaka svojej architektonickej štruktúre pôsobí stavba zaujímavo v exteriéri aj v interiéri. Vytvára dramatický kontrast s okolím.

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Haas, F.: Architektura 20. století, Praha: Státní pedagogickí nakladatelství, 1978, s. 274, 275, 276, 419.
  • Hatje: Neue strukturen, Stuttgart: Verlag Gerd Hatje, Stuttgart ,1963, s.54 - 65.
  • Hollingsworth, M.: Architektura 20. století, Columbus, 1993, s. 135, 136.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]