Djembe

Djembe (čítaj džembe;iné názvy: djimbe, jembe, jenbe, yembe či sanbanyi) je africký bubon pochádzajúci zo Západnej Afriky - Mali. Podobá sa na bongo.

Dejiny djembe

Pôvod djembe pochádza z kmeňa Malinkov (Malinke znamená v preklade „človek z Mali“), ktorí žili už vyše pred dvetisíc rokmi na západ od dnešného Bamaka, hlavného mesta Mali. Malinkovia obývali územie nazývané Mandingo a v 3. storočí založili na tomto území kráľovstvo Mandin, ktoré bolo až do 12. storočia vazalským štátom ríše Ghana. V 13. storočí vytvorili Malinkovia veľký štátny útvar, ríšu Mali, ktorej centrum tvorí Mandingo. Djembe sa tak stalo viacmenej dominantným nástrojom u etnických skupín v Mali. Po rozdelení západnej Afriky na novodobé štáty vplyvom európskych kolónií môžeme potomkov Madingov nájsť v oblasti zahŕňajúcej Mali, Senegal, Guineu, Pobrežie Slonoviny...Djembe tak nezostalo len u Malinkov, ale dnes je charakteristickým hudobným nástrojom prakticky pre celú západnú Afriku. Záujem Európy a Ameriky o djembe, spôsob hry na tento nástroj, je spojený so začiatkami turné afrických skupín po svete. Čiže okolo 50. - 60. rokov 20. storočia sa medzinárodné publikum bližšie zoznámilo so západoafrickou hudbou. V súčasnosti je djembe známe po celom svete.

Opis djembe

Djembe sa zaraďuje do skupiny bubnov tzv. „pohárovitých“ a jednohlavých (koža iba z jednej strany). Veľkosť djembe sa pohybuje vo väčšine 50-65 výšky a 30-38 priemeru. Vyrábajú sa aj v menších veľkostiach, no tie nie sú v Afrike veľmi používané, ale zato sú obľúbené v Európe.

Jeho telo je vyrobené z kmeňa stromu, najčastejšie sú to tropické dreviny, ktoré majú rôzne africké názvy: lenke, dugura, worojiri, dogora, guéni, caicedrat...Pod týmito názvami sú ukryté najčastejšie druhy afrického mahagónu, najčastejšie je to mahagon bissilon (Khaya senegalensis). V rodnej oblasti djembe - územie bývalého kráľovstva Mandigov - sa dnes používajú dreviny nazvané v jazyku malinkov a bambarov - lenké a dogura. Djembe vyrobené z dreva lenké (ide o spomínaný mahagon bissilion) majú spravidla charakteristickú tmavo-hnedú farbu, ktorá často v najširšej časti korpusu ostro prechádza do svetložltej. Djembe z dogury (drevo je nepatrne mäkšie) sú zafarbené červenkasto-hnedou…

>Korpus (telo) je najdôležitejšia časť djembe. Nedá sa vymeniť a jeho úprava je len obmedzená. Je ručne vytesaný a vydlabaný z jedného kusu dreva, ktorý je na počiatku časťou celého kmeňu. Z neho je potom prakticky "podľa oka" vyrobený celý, takmer úplne okrúhly a symetrický korpus djembe. Sú pritom použité len špeciálne sekery, dláta a nože. Najskúsenejší a najzdatnejší výrobcovia sú schopní vyhotoviť dva až tri korpusy veľkého djembe za jediný deň!...Na korpuse je možné vyhradiť tri časti: telo, nohu a prsteň (límec). Telo je horná časť, v ktorej sa vytvára zvuk, smerom dole sa zužuje a prechádza na nohu, ktorá sa smerom dole mierne rozširuje. Stredná najužšia časť bubna, od ktorej sa začína noha rozširovať, sa nazýva prsteň.

Kvalitu, rozsah a farbu zvuku djembe však neurčuje iba vonkajší tvar korpusu, prípadne prechod tela na prsteň vnútri. Veľkú rolu tu hrá starostlivosť opracovania celého vnútra djembe. Ten by mal byť (aspoň takmer) takisto hladký ako vonkajšia strana. V Afrike je zvykom namazať vnútro djembe tukom získaným z kokosových orechov. Dôvodom je hlavne impregnácia dreva proti vlhkosti. Takisto býva napustený korpus djembe zvonku (okrem hrany, ktorá sa dotýka kože). V súčasnosti sa môžeme stretnúť s použitím bezfarebného laku ako vonkajším náterom djembe.

>Koža je na djebme na rozdiel od korpusu iba epizódou (môžeme ju vymeniť), no taktiež zohráva podstatnú úlohu. V histórií sa djembe poťahovalo kožami z antilop, ktoré boli časom nahradené kozími kožami. Usušená koža sa máča niekoľko hodín vo vode a za mokra sa (srsťou hore) naťahuje na djembe pomocou kovových obručí a povrazu. Natiahnutá koža sa ešte za mokra mechanicky oholí a nadbytočná koža sa po obvode odreže. Djembe sa nechá usušiť a potom sa koža dopne. Tradičné africké hranie vyžaduje maximálne napnutú kožu. Každá koža má svoj charakteristický zvuk, ktorý je daný jej hrúbkou. Tenšia koža má aj tenší tón a netreba ju až tak dopínať ako hrubú. Ak máme novú kožu, tak sa dá povedať, že jej zvuk sa po niekoľkých týždňoch hrania zlepší. Je to dané tým, že sa koža lepšie usadí a získa pružnosť. Pritom je bežné, že koža po nejakej dobe povolí a treba ju dopnúť. Ale treba počítať s tým, že k povoleniu dochádza aj po dlhšom hraní. Najlepšie je kožu dopnúť pred hraním alebo niekoľko hodín po hraní. Nie hneď po, alebo počas hrania, vtedy sa koža zúži a znižuje sa jej životnosť!

Spôsob hry

Na djembe sa hrá spravidla dlaňami a prstami. Pri hre rozoznávame tri základné zvuky (používajú sa pre ne rôzne názvy) - basový, stredový a výškový.

Basový (bass) - sa vytvára úderom celej uvoľnenej dlane do stredu bubnu. Po údere nesmie ruka zostať ležať na koži (bubon sa nerozoznie).

Stredový (ton) - pri ňom naráža koniec dlane o hranu djembe, prsty sú pevne natiahnuté a spolu. Dlaň dopadá tak, že kĺby sú buď tesne nad alebo pod hranou (inak dôjde k bolestivým odreninám).

Výškový (slap) - sa vytvára podobne ako stredový. Poloha ruky sa nemení, ale prsty sú uvoľnené a uhol dopadu na hranu je väčší. Pri údere prsty len šľahnú o kožu, čím sa vytvára prenikavý vysoký tón.

Pri oboch vonkajších úderoch musí byť palec odtiahnutý od dlane, inak si ho otlčiete o obruč. Pri všetkých úderoch by malo byť predlaktie s dlaňou v rovine. Tieto základné údery byvajú dopĺňané množstvom ďalších úderov, poloúderov a tlmení…

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Djembe