Taras Buľba

Taras Buľba je historická novela Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Prvýkrát vyšla v jeho zbierke Mirhorod v roku 1835. Námet čerpá z ukrajinských dejín 16. – 17. storočia. Rozpráva príbeh starého kozáka Tarasa Buľbu a jeho dvoch synov Andrija a Ostapa. Tarasovi synovia študujú na akadémii v Kyjeve a vracajú sa domov. Všetci traja sa vydávajú na cestu k Záporožskej Siči v súčasnosti lokalizovanej v Ukrajine, kde sa pripoja k ďalším kozákom a idúcim do vojny proti poľskej šľachte.

Taras Buľba je Gogoľova najdlhšia novela. Práca je charakteristická tým, že v povahy postáv nie sú zveličené alebo groteskné ako bolo zvyčajné v Gogoľových neskorších dielach. Tento príbeh možno chápať v kontexte hnutia romantického nacionalizmu v literatúre, ktoré sa vyvinulo zo spojenia historických národných tém a romantických ideálov. S týmto dielom úzko súvisí pojem "ruskej duše". Príbeh je bohatý na dobrodružné a bojové scény, má však aj prvky Gogoľovho charakteristického humoru.

Dej

Dvaja synovia Tarasa Buľbu, Ostap a Andrij, sa vracajú domov z kyjevského seminára. Ostap má pravého nebojácneho kozáckeho ducha, Andrij má viac romantické črty. Počas svojho pobytu v Kyjeve sa zamiloval do mladej poľskej šľachtičnej, dcéry významného šľachtica v Dubne, ale po niekoľkých stretnutiach, Poľka odchádza domov spolu s jej rodinou.

Ako kozák sa Taras Buľba vydal na cestu, aby dal svojim synom príležitosť zapojiť sa do bojov, pretože kozák nie je muž a nežení sa, kým nebojoval. Taras spolu so synmi dorazili do tábora kozákov - slávnej Záporožskej Siče, ktorá je veľmi živým miestom, plným kozáckej družnosti. Taras chce zburcovať kozákov do boja. Taras sa snaží nahradiť atamana, pretože ten sa zdráha porušiť mier uzavretý s Poliakmi a s ostatnými nepriateľmi kozákov, aby tým vytvoril príležitosť na boj.

Má šťastie, dostane príležitosť bojovať s Poliakmi, ktorí vládli na väčšej časti západnej Ukrajiny až po Dneper. Poliaci utláčali pravoslávnych podľa ich predstáv za pomoci židov. Po vyhnaní židovských obchodníkov zo Siče, ako odplate za spoluprácu s Poliakmi, sa kozáci vydali na výpravu na poľské územie. Nakoniec dorazili k Dubnu, ktoré obliehali. Obklopení kozákmi a bez možnosti dodávok, obyvatelia začali zomierať.

Jednej noci tatárska žena prišla k Andrijovi a zobudila ho. Jej tvár sa mu zdala známa a spomenul si, že slúžila poľskému dievčaťu, do ktorého bol zamilovaný od svojej mladosti. Dozvedel sa od nej, že všetci v meste hladujú. Sprevádzala ho ku skrytému tajnému tunelu začínajúcemu v neďalekom močiari a smerujúcemu do kláštora vo vnútri obliehaného mesta. Andrij zobral bochníky chleba pre hladujúce dievča a jej matku. Bol zdesený tým čo videl a v opojení láskou k nádhernej Poľke opustil svoje korene a rodinu.

Medzitým niekoľko rôt poľských vojakov vniklo do obliehaného mesta, pričom zajali alebo pozabíjali regiment kozákov, ktorí boli príliš opití na to, aby ich zadržali. Taras sa dozvedel o synovej zrade kozáctva od žida Jankeľa, ktorého zachránil na začiatku príbehu v Záporožskej Siči. Počas jednej z bitiek uvidel Andrija na koni, oblečeného v poľskej uniforme vychádzať z hradu. Spolu so svojimi mužmi sa mu ho podarilo odlákať do lesa, Taras mu prikázal zliezť z koňa a zastrelil ho. Taras a Ostap pokračovali v boji. Ostap padol do zajatia, Taras sa snažil synovi pomôcť, ale bol omráčený presilou.

Po zajatí syna Taras upadol na mysli a nič ho netešilo. Podarilo sa mu nadobudnúť predošlú vyrovnanosť, keď sa dozvedel čo sa stalo s Ostapom – bol zajatý spolu s ďalšími kozákmi a je v rukách Poliakov. Žid Jankeľ súhlasil s tým, že ho zoberie do Varšavy kde je Ostap uväznený, skryjúc Tarasa vo voze s tehlami. Tam medzi židmi Jankeľ obliekol Tarasa ako bohatého židovského obchodníka a pokúsil sa ho dostať do väzenia za Ostapom. Takmer uspeli, ale jeden zo strážcov rozpoznal v Tarasovi kozáka, hoci ho presvedčovali o opaku. Neuveril im a nepustil ich ďalej a iba keď mu zaplatili 100 zlatých dukátov dovolil im odísť, inak by ich prezradil. Stihol im však povedať, že na ďalší deň budú zajatých kozákov popravovať.

Počas mučenia Ostap, ako pravý kozák, nevydal ani hlásku, keď bol lámaný na kole, iba keď už cítil svoj koniec zavolal „počuješ ma baťko?”, na čo Taras odpovedal „počujem”. Jankeľ stojaci vedľa neho sa zľakol, pretože hneď začali prehľadávať námestie, avšak Taras zmizol.

Stratil oboch synov, vrátil sa domov, kde našiel starých priateľov kozákov mŕtvych. Mladí kozáci zostali nezlomení a išli do vojny znova. Nový ataman chcel uzavrieť mier s Poliakmi, s čím Taras nezmieriteľne nesúhlasil, varujúc pred poľskou vierolomnosťou. Keď sa mu to nepodarilo, odišiel aj spolu s časťou kozákov a pokračoval v bojoch nezávisle. Ako Taras predpovedal, nový ataman súhlasil s prímerím. Poliaci zradili kozákov a zabili mnoho z nich. Taras a jeho muži pokračovali v boji a vpadli do Poľska. Nakoniec však bol so svojim oddielom obkľúčený v ruinách pevnosti na Dnestri. Tarasovi Buľbovi sa nakoniec podarilo so skupinou verných uniknúť z obkľúčenia, no pri úteku mu vypadla fajka. Po tom, čo ju začal hľadať, ho však Poliaci chytili.

Tarasa chytili a pribili o strom zasiahnutý bleskom a podpálili ho. Ako pravý kozácky duch, Taras zvolal na svojich mužov aby pokračovali v boji. Napriek porážke sa nepriateľom nepodarilo premôcť jeho ruskú dušu.

Príbeh končí kozákmi na rieke Dnester, ktorá pripomína veľké činy Tarasa a jeho nezlomiteľného kozáckeho ducha.

Externé odkazy

• Taras Buľba, dostupné na Projekte Gutenberg