Akcia K

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pamätná tabuľa rehoľníkom na nútených prácach pri stavbe Priehrady mládeže

Akcia K bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950 v Česko-Slovensku vtedajším komunistickým režimom. Svojou brutalitou sa do histórie zapísala pod názvom Barbarská noc.

Príprava akcie[upraviť | upraviť zdroj]

Nad likvidáciou kláštorov uvažovali komunisti už od roku 1948, hneď po svojom nástupe k moci. Hľadali len zámienku, ktorou by sa likvidácia ospravedlnila. Akciu K schválilo predsedníctvo KSČ vo februári 1950. Akcia mala prinútiť rehoľníkov, aby sa vzdali rehoľného života a mala oslabiť ich vplyv na ľudí. Bolo rozhodnuté, že sa zasiahne „naraz, počas jednej noci formou dobre pripraveného úderu, ktorý by postavil našu aj zahraničnú verejnosť pred hotovú vec“. Akcii predchádzal politický proces s desiatimi predstavenými reholí, ktorí boli obžalovaní z protištátnej činnosti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, ukrývania nepriateľských agentov a výroby letákov. Prípravné práce akcie boli koordinované s popredným činiteľom KSS Gustávom Husákom.

Priebeh akcie[upraviť | upraviť zdroj]

Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v celom Česko-Slovensku. Rehoľníkov už nadránom autobusmi rozvážali do záchytných kláštorov, pričom ich rozdelili do troch skupín. Predstavených a takzvaných najreakčnejších sústredili v „kárnom kláštore“ v Pezinku, ostatných do štyroch ďalších kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a v Podolínci. Za najnebezpečnejších považovali jezuitov. Tí boli od ostatných izolovaní. Život v sústreďovacích kláštoroch nemal ďaleko od pobytu vo väzení. Napríklad v Podolínci, kde panoval najprísnejší režim, zakrátko pribudli na oknách mreže, kláštor obohnali ostnatým drôtom. Strážili ho ozbrojenci so psami a na poriadok dohliadali strážcovia z Leopoldovskej väznice. Rehoľníkov, u ktorých sa predpokladal kladný vzťah k režimu, rozmiestnili do rôznych farností. Komunisti venovali osobitnú pozornosť najmä mladým rehoľníkom. Snažili sa ich oddeliť od starších rehoľníkov a umiestnili ich vo zvláštnych prevýchovných táboroch, kde ich presviedčali, aby sa zriekli rehoľného povolania. Brancov povolali do armády – do pomocných technických práporov. Starší rehoľníci sa dostali pred súd.

Akciu K sprevádzalo násilie, ale aj ničenie a rozkrádanie vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. O osude vyprázdnených kláštorov následne rozhodovala komisia pri Zbore povereníkov na čele s Karolom Bacílkom. Kláštory dostali k dispozícií okresné a miestne národné výbory, nasťahovala sa do nich administratíva, detské domovy, telovýchovné spolky, kasárne.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Akcia K nevyvolala u obyvateľov očakávaný súhlas s vyčisťovaním „hniezd protištátnej činnosti“, ale skôr súcit s rehoľníkmi. Mnoho obyvateľov v obciach, kde boli kláštory, sa postavilo na ich obranu. Boli demonštrácie proti zásahom, snahy brániť rehoľníkov, došlo aj k ozbrojeným zrážkam. Rády sa napriek všestrannému úsiliu rozložiť nepodarilo a len málo rehoľníkov z nich vystúpilo. Akcia mala aj ďalší dôsledok. Vzhľadom na rastúce prenasledovanie predstaviteľov cirkvi začala vznikať takzvaná „podzemná“ alebo „tajná cirkev“. Tvorili ju kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, ktorí boli tajne, bez súhlasu vládneho režimu vysvätení, alebo tí, ktorým režim odobral štátny súhlas na vykonávanie kňazského povolania. Väčšinou pracovali v občianskom povolaní a svoje duchovné aktivity vykonávali tajne. K tajnej cirkvi patrilo aj množstvo laikov, ktorí sa stretávali v krúžkoch a okrem modlitieb a duchovných cvičení zabezpečovali aj prísun nedostatkovej náboženskej literatúry – buď nelegálnym pašovaním zo zahraničia alebo tak isto nelegálnym rozmnožovaním – tzv. samizdatmi.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci akcie K a v ďalších akciách proti mužským reholiam (akcia K1 a K2) bolo celkovo na Slovensku internovaných 1180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch z 15 reholí. Po akcii K nasledoval podobný zásah proti ženským rádom – Akcia R. Zásah proti reholiam bol protiprávny. Neexistoval nijaký oficiálny doklad o ich rozpustení. Za vzorné vykonanie akcie K slovenskí eštébáci dostali zo skonfiškovaných peňazí na odmeny 800-tisíc Kčs. Jedným z mnohých osôb postihnutých akciou K bol Ján Chryzostom Korec, ktorý sa neskôr stal jednou z najznámejších osôb v tajnej cirkvi na Slovensku.

Komunistickému režimu sa síce akciou K podarilo za jedinú noc zlikvidovať všetky mužské kláštory v republike, nepodarilo sa im však zlikvidovať rády ako také. Navyše, čoraz viac sa v podmienkach komunistického útlaku začala vzmáhať tajná cirkev, na ktorú režim nemal dosah a nemohol ju ovplyvňovať tak, ako sa snažil ovplyvňovať oficiálne cirkevné štruktúry. Hlavný cieľ, ktorý režim sledoval svojou cirkevnou politikou, totálna ateizácia spoločnosti, sa ani po 40 rokoch komunistickej nadvlády na Slovensku nepodarilo dosiahnuť.

13. apríl je v súčasnosti v SR vyhlásený za pamätný deň – Deň nespravodlivo stíhaných.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]