Aviticitný zákon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Aviticitný zákon (z lat. avitus, t. j. dedičný) bolo nariadenie uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou z 11. decembra 1351 o spôsobe dedenia majetkov.

Tento dekrét potvrdzoval znenie Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222 okrem jej štvrtého článku. Ten bol nahradený novým ustanovením, podľa ktorého sa šľachtické majetky ani za života ani testamentárnymi odkazmi nesmú scudzovať, ale dedia sa vždy v línii celého rodového príbuzenstva (iba ak ho niet, prepadnú v prospech kráľa). Toto ustanovenie, znemožňujúce voľné (bez osobitného kráľovho súhlasu) scudzovanie a darovanie šľachtických majetkov, sa priamo dotklo predovšetkým záujmov cirkvi, lebo práve jej majetky často vzrastali odkazmi šľachticov, nemajúcich priame potomstvo.

V ďalšom vývoji malo toto nariadenie (platilo až do konca feudalizmu) veľký praktický význam a výrazne ovplyvnilo štruktúru šľachtického vlastníctva u nás.

Podľa tohto zákona sa zakázali praktiky prelátov, ktorí sa pri sporoch so šľachticmi neraz uchyľovali k cirkevnej exkomunikácii svojich odporcov. Išlo tu o jasné oslabenie nadradeného postavenia cirkevných feudálov.

Dekrét čiastočne upravoval aj pomery poddaných. Zakazoval ich trestať za predošlé previnenia a zdržiavať ich, ak sa chceli sťahovať na iné miesto. To hovorí o slobode sťahovania (po splnení stanovených podmienok), na druhej strane sa taktiež zakazovalo násilné odvádzanie poddaných bez súhlasu ich dovtedajšieho zemepána.

Zákon posilnil postavenie šľachty ako spoločenskej skupiny, a to aj voči kráľovi.