BM-21 Grad
| BM-21 Grad | |
|---|---|
 Ruský BM-21 Grad na podvozku Ural-4320 v Sankt Peterburgu pred prehliadkou Víťazstva (2009). | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 3 |
| Dĺžka | 7350 m mm |
| Šírka | 2400 mm |
| Výška | 3090 mm |
| Hmotnosť | 13,7 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | |
| Hlavná zbraň | odpaľovacie zariadenie 122 mm rakiet |
| Sekundárne zbrane | |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | Benzínový V-8 Ural-375 130 kW (180 k) |
| Odpruženie | listové perá |
| Max. rýchlosť | 75 km/h (na ceste) |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 450 km (po ceste) |
| Priechodnosť | |
BM-21 Grad alebo RSZO Grad (po rusky РСЗО Град) alebo 9К51 je sovietsky a neskôr ruský viachlavňový salvový raketomet kalibru 122 mm na podvozku nákladného automobilu, spravidla Ural-375D (6×6) a neskoršie verzie na podvozku Ural-4320. Pri paľbe využíva rakety M-21. Rôzne verzie nesú 12 (9P125 Grad-V), 38 (9P138 Grad-1) alebo 40 ks rakiet (9К51 Grad).[1]
Označenie RSZO Grad, reaktivnaja sistema zaľpovogo ogňa - znamená reaktívny systém salvovej paľby, salvový raketomet, v anglicky hovoriacich krajinách sú obdobné zbraňové systémy označované Multi Launch Rocket System (skr. MLRS). Grad znamená po rusky krupobitie.
Určenie[upraviť | upraviť zdroj]
Raketomet BM-21 je určený na ničenie živej sily protivníka v otvorenom priestore alebo krytí; nepancierovaných vozidiel a obrnených transportérov v oblasti sústredenia; nepriateľského delostrelectva, veliteľských stanovíšť a iných cieľov a ďalších úloh v rôznych bojových podmienkach. Vzhľadom na počet rakiet, ktoré je každé vozidlo schopné rýchlo vystreliť na nepriateľský cieľ, a ich rozptyl je efektívny, najmä na kratšie vzdialenosti. Jeden prápor osemnástich odpaľovacích zariadení je schopný vystreliť jednou salvou 720 rakiet. Systém má nižšiu presnosť ako konvenčné hlavňové delostrelectvo a nemožno ho použiť v situáciách, ktoré vyžadujú veľkú presnosť. Spolieha sa na veľký počet črepín, ktoré sa rozptýlia po oblasti pri určitej miere zásahov na konkrétne ciele. Napriek tomu je BM-21 považovaný za účinnú zbraň, najmä kvôli krátkej dobe medzi výstrelom a dopadom celej salvy.
BM-21 môže byť pripravený na presun za dve minúty, čo môže byť potrebné pri úlohe umlčovania nepriateľských delostreleckých batérií. Opätovné nabíjanie sa vykonáva ručne a trvá približne 10 - 15 minút, čo je považované za hlavnú nevýhodu systému.[1]
Rakety[upraviť | upraviť zdroj]
Raketomet štandardne používa 2,87 m dlhé rakety M-21 kalibru 122 mm vážiace okolo 46 kg, ktoré sú stabilizované rotáciou a stabiliátormi (krídelkami). Rakety môžu byť vybavené vysoko výbušnými, zápalnými alebo chemickými hlavicami a štandardne dosahujú dostrel 20 km. Novšie vysokovýbušné a mínovacie rakety (používané na vynášanie protipechotných alebo protitankových mín) majú dosah 30 km a viac. Hlavice vážia približne 20 kilogramov, v závislosti od typu. Vypálené môžu byť salvou, striedavo alebo jednotlivo.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Vývoj raketometu sa začal v roku 1959 vo výskumnom ústave NII-147 v meste Tula. Vývojom vozidla, ktoré bolo nosičom raketometu bola poverená špeciálna konštrukčná kancelária SKB-203.[2] Skonštruovaný bol v 60. rokoch 20. storočia a verejnosti bol prvýkrát predstavený roku 1964. Nahradil staršiu konštrukciu raketometov BM-14, ktoré sú následníkom legendárneho systému BM-8 a BM-13 Kaťuša, zavedeného a používaného počas druhej svetovej vojny.
Výroba a nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
BM-21 Grad bol zo Sovietskeho zväzu vyvážaný do mnohých krajín sveta. Vznikalo rad rôznych obmien a variantov. Raketomety sa v rôznych verziách vyrábali licenčne aj v zahraničí. Okrem toho vznikli v Československu (napr. RM-70), Poľsku a Rumunsku verzie, ktorých odpaľovacie zariadenie bolo umiestnené na vozidlách tamojšej produkcie.
Stroje Grad boli po prvý krát nasadené v reálnych bojoch počas čínsko-sovietskeho konfliktu.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b TUCKER-JONES, Anthony. Soviet Cold War Weaponry (Aircraft, Warships and Missiles). [s.l.] : Pen and Sword, 2015. 160 s. ISBN 978-1-4738-2361-7.
- ↑ Tichonov, S.G., 2010: Oboronnye predprijatia SSSR v Rossii / Оборонные предприятия СССР и России. Diel 1, 608 s.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému BM-21 Grad
