Čínsko-sovietske konflikty (1969)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Čínsko-sovietske pohraničné konflikty
Súčasť Studenej vojny
China USSR E 88.jpg
Červenou farbou sú vyfarbené sporné územia na pohraničí. Hore: celá východná hranica, zvýraznená veľká sporná oblasť pri rieke Amur. Dole vľavo: sporná hranica pri rieke Argun. Dole vpravo: sporný ostrov Boľšoj Ussurijskij pri Chabarovsku, medzi riekami Amur a Ussuri.
Dátum 2. marec11. september 1969
Miesto pohraničné oblasti medzi Čínou a Sovietskym zväzom
Výsledok Absolútna výhra ZSSR; pokračovanie kontroly ZSSR nad spornými územiami, ochladenie vzťahov medzi Čínou a ZSSR.
Protivníci
Flag of the People's Republic of China.svg ČĽR Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg ZSSR
Velitelia
Flag of the Chinese Communist Party.svg Mao Ce-tung Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg Leonid Brežnev
Sila
814 000 658 000
Straty
Sporné; ZSSR udáva 800 mŕtvych, 620 zranení, 1 nezvestný.[1]
Iné odhady hovoria o až 6000 mŕtvych[2]
58 mŕtvych, 94 zranených[1]

Čínsko-sovietsky konflikt bola séria ozbrojených stretov na hranici medzi ZSSR a Čínou.

Politické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpory medzi Čínou a ZSSR mali dlhodobejší charakter. Mao Ce-tung zle znášal odsúdenie Stalinovho kultu osobnosti na 20. zjazde KSSZ (25. februára 1956). Po smrti Stalina si totiž práve on nárokoval vystupovať ako predstaviteľ toho správneho marxizmu, a mladšieho Nikitu Chruščova už v roku 1958 (krátko po jeho skutočnom prevzatí moci v ZSSR) označil za nedôveryhodného.[3] V roku 1959 Chruščov navštívil USA a tiež prestal podporovať čínsky jadrový výskum a odvolal z Číny 1400 expertov a technikov. ZSSR morálne podporoval Tibet (1959) a staval sa kriticky k neskoršej vojne Číny a Indie (1962). Čína kritizovala postup ZSSR v prípade demokratizačných procesov v Maďarsku a Poľsku, ústupky ZSSR v čase Karibskej krízy (Mao navrhoval použiť na USA jadrové zbrane) a v neposlednom rade zmluvu medzi ZSSR, USA a Britániou o zákaze jadrových skúšok (ktorú Čína odmietla podpísať). Mao Ce-tung dokonca označil ZSSR za nepriateľa, lebo zradil pôvodné myšlienky marxizmu-leninizmu o celosvetovej revolúcii. Tvrdil, že k myšlienke komunizmu sa približuje viac Čína, ako ZSSR. Navyše začal klásť územné požiadavky. Vo februári 1964 začali ohľadom územných nárokov Číny rokovania, no pre politickú krízu v ZSSR – Nikita Chruščov bol zbavený moci a v úrade ho vystriedal Leonid Brežnev – sa v nich nepokračovalo.

Vplyv Kultúrnej revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa situácia zostrila vďaka tzv. „Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcii“ v Číne, keď dokonca premiér Čou En-laj v jednom zo svojich prejavov doslova vyhlásil: „…pohraničná vojna so ZSSR sa začne skôr, ako vojna s USA.“ Aj starí ostrieľaní „čekisti“ z KGB boli šokovaní zverstvami kultúrnej revolúcie a obávali sa, že Maov režim sa zdegeneruje na agresívnu ázijskú tyraniu.[chýba zdroj]

Boli zaznamenané metódy najkrutejšieho mučenia, ktoré nezniesli prirovnania ani s „Veľkým terorom“ v Rusku. Syn bývalého prezidenta Liu Šao-čchiho bol vhodený pod vlak a dokonca disidentom odsúdeným na smrť bola pred verejnou popravou preťatá priedušnica a nahradená oceľovou trubičkou – aby mohli dýchať, ale nemohli vykrikovať protištátne heslá. Sám Teng Siao-pching bol poslaný na vidiek na prevýchovu „poctivou prácou“.[chýba zdroj]

Čínska ľudová republika začala rušiť niektoré dvojstranné zmluvy so Sovietskym zväzom a vypovedať sovietskych „špecialistov“ zo svojho územia.

Pre KGB v tej dobe bola spravodajská činnosť v Číne najnebezpečnejšou na svete. Kremeľské vedenie bolo označované za „najväčších renegátov v dejinách ľudstva“. Sovietske veľvyslanectvo v Pekingu bolo v trvalom obliehaní „červených gardistov“ a ulica, kde sídli, bola premenovaná na Antirevizionistickú. Keď v roku 1967 sovietski diplomati a ich rodinní príslušníci opúšťali Čínu, boli všetci bez výnimky na pekinskom letisku zbití. Jediným zdrojom informácií o dianí v krajine zostávali ľudia v teréne (Mongoli, alebo ľudia stredoázijského pôvodu). Nikto z nich však nemal prístup k informáciám o formovaní čínskej politiky na najvyššej úrovni.[chýba zdroj]

Invázia do ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Poslednou „kvapkou“ bol vpád Varšavskej zmluvy do ČSSR a presadzovanie tzv. „Brežnevovej doktríny“ obmedzenej suverenity v praxi. Čína sa obávala, že by k podobnému scenáru mohlo dôjsť aj na jej území. Zatiaľčo v prípade Maďarska Mao na ZSSR tlačil a volal po „ráznejšom“ postupe, inváziu do ČSSR ostro odsúdil.

Pohraničné konflikty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdrojom konfliktu v pohraničí boli nepresností Pekinskej zmluvy z roku 1860, ktorá riešila hranice medzi Čínou a Ruskem. V nej sa určovala hranica brehmi riek Ussuri a Amur a ďalších avšak bez vyriešenia priestorov medzi brehmi - teda ktorej strane prináležia vodné plochy a ostrovy. V čase zhoršenia vzťahov medzi ZSSR a Čínou potom tieto nezrovnalosti poslúžili ako zámienka k pohraničným konfliktom. [4] Problémom bolo aj to, že rieky po silných povodniach niekedy mierne menili koryto.

O 9:00 miestneho času 2. marca 1969 vypukli boje, po tom čo 30 (až 300 [4] ) čínskych vojakov tajne preniklo na Damanský ostrov (čínsky Zhenbao). Tento neobývaný kus zeme s dĺžkou asi 2 kilometra a šírke asi 800 metrov bol sporným územím, pretože sa nachádzal v hraničnej rieke Ussuri. Sovietski pohraničníci sa snažili Číňanov vypudiť, ale Číňania na ostrove aj na čínskej strane rieky spustili paľbu a zabili najmenej 30 mužov vrátane veliteľa jednotky. Čína neskôr tvrdila, že bola Sovietmi k paľbe vyprovokovaná.

V následujúcich dňoch obe krajiny sústredili na pobreží rieky niekoľko divízii a Číňania posilnili svoju prítomnosť na ostrove až na 300 mužov. Očakávali totiž, že ZSSR nenechá narušenie svojich hraníc bez odvety. O 8:40 ráno 15. marca 1969 po delostreleckej príprave sa na ostrove vylodilo najmenej 200 sovietskych vojakov, podporovaných asi 35 tankmi a 25 ďalšími obrnenými vozidlami. Číňania odpovedali ostreľovaním sovietskych jednotiek na druhej strane rieky. Sústredená raketová paľba napokon zlikvidovala väčšinu čínskych vojakov, čo znamenalo koniec hlavných bojov o ostrov. Od mája do septembra 1969 však v jeho okolí prebehlo 300 ďalších lokálnych prestreliek.[5]. Obe strany utrpeli v bojoch ťažké straty a napokon sa stiahli z ostrova. (Nakoniec sa Sovieti vzdali ostrova - pozri dole a ten bol vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO 1. septembra 2011.)

Nasledovali ďalšie podobné zrážky a incidenty, z ktorých najvýznamnejší sa odohral na hraniciach Kazachstanu a čínskej provincie Sin-ťiang pri jazere Žalanaškol. 13. augusta 1969 prekročilo niekoľko čínskych vojakov hranicu a obsadilo návršia Kamenaja a Pravaja, na ktoré si Čína robila nárok. Obe miesta mali výhodnú pozíciu na umiestnenie pozorovateľní. Číňania spoliehali na to, že sovietska armáda zaháji protiútok až po súhlase politikov. V ZSSR bola však už v roku 1966 ako reakcia na kultúrnu revolúciu prijatá direktíva, ktorá nariaďovala pohraničníkom a armáde zastaviť akýkoľvek pokus o prekročenie hraníc aj za pomoci zbraní. Do oblasti boli povolaní vojaci neďaleko umiesteného obrneného pluku. Po prieskume vrtuľníkmi zaútočila na čínske pozície pechota podporovaná obrnenými transportérmi. Čínske automobily s posilami boli zastavené paľbou z guľometov, sovietska pechota potom pomocou automatických zbraní, granátov a streľby z obrnených vozidiel vyhnala čínskych vojakov zo zákopov. Číňania nepočítali s prítomnosťou transportérov, preto neboli vybavení protitankovými zbraňami.[6] Po tomto konflikte sa obe krajiny sa začali pripravovať na jadrovú vojnu. Sovietske taktické jadrové strely na Ďalekom Východe boli uvedené do maximálneho stavu pohotovosti, t. j. boli naplno pripravené k paľbe. Sovietsky zväz rovnako oznámil Číne, že v prípade napadnutia nebude váhať s jadrovým útokom proti základniam čínskych nukleárnych rakiet.

Všetky konflikty z vojenského hľadiska skončili jednoznačným víťazstvom Sovietskeho zväzu. Vedú sa diskusie aj o údajnom nasadení rôznych ruských tajných geofyzikálnych zbraní.[7]

Upokojenie situácie[upraviť | upraviť zdroj]

Nakoniec konflikt ukončili vzájomné rokovania. Keď sa v septembri 1969 sovietsky premiér Alexej Kosygin vracal z pohrebu Ho Či Mina, navštívil Peking, kde rokoval so svojim čínskym náprotivkom Čou En-lajom. Po niekoľkodenných rozhovoroch sa dohodli na potvrdení riek Ussuri a Amur ako hraničnej čiary s tým, že ostrovy (ktoré aj tak nikomu neposkytujú žiadny úžitok) budú považované za nedotknuteľné pre obe strany. Medzitým však Moskva pomocou novinárov začala šíriť dezinformačné „narážky“ v tlači, že Sovietsky zväz skúma možnosť preventívneho jadrového úderu na Čínu, a to ešte pred tým, ako Čína vyrobí dostatočné množstvo rakiet, ktoré by mohli ohroziť ZSSR. Fámy v tlači boli šírené aj v Európe a Severnej Amerike a to tak vierohodne, že dokonca aj niektorí ľudia z KGB, ktorí fámu sami šírili, nevedeli, či ide o fámu, alebo sa touto myšlienkou Generálny štáb Sovietskej armády skutočne zaoberá. Až neskôr niektorí z prebehlíkov KGB potvrdili, že šlo skutočne o fámu v rámci tzv. „aktívnych opatrení“.[chýba zdroj]

Výsledok tohto opatrenia mal za následok 2 reakcie:

  1. Keď nebola táto informácia na jednaní v Pekingu 20. októbra 1969 vyvrátená, Čína v obave z realizácie tohto plánu zastavila všetky vojenské pohraničné „aktivity“ a súhlasila s frázou o „nemennosti“ hraníc ZSSR – Čína.
  2. Obava bola natoľko silná, že viedla k tajným jednaniam Číny a USA, ktoré vyvrcholili v roku 1972 návštevou R. Nixona v Pekingu a viedla ku zblíženiu Číny a USA.

Dozvuky krízy[upraviť | upraviť zdroj]

Toto zblíženie ZSSR značne znepokojilo a KGB si do svojej terminológie pre Čínu priradila pojem „základný nepriateľ“.[chýba zdroj] USA označovala ako „hlavný nepriateľ“. Vzťahy zostali stále napäté, došlo len k zmierneniu po úmrtí Maa a Čoua. Reformátor Teng Siao-pching vyviedol Čínu z hospodárskej krízy otvorením jej ekonomiky Západu.

Väčšia kríza ešte nastala na sklonku 70. rokov, kedy Čína zahájila útok na čínsko-vietnamskom pomedzí. ZSSR potom reagoval presunom časti svojich vojsk z NDR na sovietsko-čínsku hranicu.[chýba zdroj]

Celkové zlepšenie vzťahov nastalo až príchodom M. Gorbačova.

Konečné riešenie sporu[upraviť | upraviť zdroj]

Rokovania, ktoré by definitívne urovnali spor okolo hraníc, sa konali až po nástupe M. Gorbačova a pred rozpadom Sovietskeho zväzu, v roku 1991. Obe krajiny sa zhodli, že ostrov Damanskij (Zhen Bao) patrí Číne. (Zaujímavosťou je, že v čase dohody obe strany tvrdili, že ostrov majú pod svojou kontrolou.)

17. októbra 1995 sa dohodli na určení zvyšných 54 kilometroch sporných hraníc s tým, že o kontrole troch ostrovov na rieke Ussuri a Amur sa rozhodne neskôr.

14. októbra 2004 podpísal ruský a čínsky prezident dohodu o hraniciach, ale tá stále jasne neriešila sporné ostrovy.

Konečné vyriešenie konfliktu sa udialo až 21. júla 2008, keď čínsky minister zahraničia Jang Ťie-čchi a jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov podpísali v Pekingu ďalšiu dodatočnú dohodu o demarkácii čínsko-ruskej hranice, ktorá obsahovala aj mapu novej hranice. Dohoda zahŕňa návrat ostrova Jinlong / Tarabarov a polovice ostrova Heixiazi / Boľšoj Ussurijskij.[8]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • ANDREW, Christopher: KGB: dôverná správa o zahraničných operáciach od Lenina do Gorbačova, East Art Agency Publishers, Praha 1994 – ISBN 80-900049-8-9
  • Vasilij Mitrochin, Christopher Andrew: "Štít a meč - Mitrochinov archív a tajná história KGB"
  1. a b Exploring Chinese History :: Politics :: Conflict and War :: Soviet Aggression
  2. Milan Syruček: Tajná zbraň na Ussuri, Epocha 2010
  3. David Wolff: "One Finger's Worth of Historical Events": New Russian and Chinese Evidence on the Sino-Soviet Alliance and Split, 1948-1959 (online)
  4. a b Sovětsko-Čínský konflikt – Damaňskij 1969 [online]. www.palba.cz, [cit. 2018-08-22]. Dostupné online. (po česky)
  5. Konflikt na řece Ussuri [online]. 19.12.2007, rev. 2007-12-20, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  6. Konflikt u jezera Žalanaškol [online]. 19.12.2007, rev. 2007-12-20, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  7. VISINGR, Lukáš. Co se stalo roku 1969 na Sibiři? [online]. [Cit. 2011-03-29]. Dostupné online. (česky)
  8. Čína a Rusko sa dohodli na novej spoločnej hranici [online]. ECOPRESS a.s., 15. 10. 2008, [cit. 2011-03-29]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]