Čína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Čínska ľudová republika)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Čína pozri Čína (rozlišovacia stránka).
Čínska ľudová republika
Vlajka Číny Znak Číny
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
義勇軍進行曲/义勇军进行曲
(Pochod dobrovoľníkov)
CHN orthographic.svg
Miestny názov  
 • dlhý 中华人民共和国
Čung-chua žen-min kung-che-kuo
 • krátky Čung-kuo
Hlavné mesto Peking
39°55′ s.š. 116°23′ v.d.
Najväčšie mesto Šanghaj
Úradné jazyky čínština


Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
ľudovodemokratická republika
Si Ťin-pching
Li Kche-čchiang
Vznik 1. október 1949
Susedia Afganistan, Bhután, India, Kazachstan, Kirgizsko, Laos, Mongolsko, Mjanmarsko, Nepál, Pakistan, Rusko, Kórejská ľudovodemokratická republika, Tadžikistan, Vietnam
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
9 596 961 km² (4.)  
268 715 km² (2,8 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2016)
 • sčítanie (2010)

 • hustota (2016)
 
1 403 500 365 (1.)
1 339 724 852

145/km² (83.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2018
14,092 bilióna $ (2.)
18 066 $ (79.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0,752 (86.) – vysoký
Mena jüan (CNY)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+8)
bez zmeny (UTC+8)
Medzinárodný kód CHN / CN
Medzinárodná poznávacia značka RC
Internetová doména .cn
Smerové telefónne číslo +86
Gramotnosť: 92 %
Peking
Šenčen
Mapa Číny

Čína (čín. 中国 – pchin-jin: Zhōng guó; doslova: „krajina uprostred“), dlhý tvar Čínska ľudová republika (čín. 中华人民共和国 – pchin-jin: Zhōng huá rén mín gòng hé guó), je rozlohou najväčší štát východnej Ázie a štvrtý najväčší na svete. V krajine žije vyše 1,4 miliardy obyvateľov (odhad z roku 2016), čo z nej robí najľudnatejší štát sveta.

Čínska republika bola založená v roku 1912 po antimonarchistickom štátnom prevrate namierenom proti poslednému cisárovi vládnucej dynastie Čching (Qing) (1644–1911). Na nasledujúcu dekádu bola krajina vedená vojenskými pohlavármi a rozpadla sa na drobné nezávislé štátiky. Na začiatku dvadsiatych rokov sa k moci postupne dostala nacionalistická strana Kuo-min-tang, ktorej sa podarilo opätovné zjednotenie krajiny. V roku 1933 Armáda Japonského cisárstva začala s okupáciou hospodársky najvyspelejšej časti vtedajšej Číny – Mandžuska. Po úplnom obsadení tejto severnej provincie nasledovali ďalšie útoky a Japonsko pomaly obsadilo takmer celé územie Číny. Počas druhej svetovej vojny sa situácia skomplikovala aj vo vnútornej politike krajiny – Komunistická strana Číny odolala útokom Kuo-min-tangu a Čína sa dostala do občianskej vojny. Aj vďaka ohromnej podpore chudobného obyvateľstva, ktoré už dávno túžilo po pozemkovej reforme bola strana Kuo-min-tangu v občianskej vojne s Komunistickou stranou porazená. Prvého októbra 1949 založená Čínska ľudová republika, odvtedy v Číne vládne Komunistická strana Číny.

Základné informácie[upraviť | upraviť kód]

Čína je so svojimi 9 596 960 km² taká veľká ako USA alebo celá Európa až po Ural. Z toho vyplýva, že sa jej povrch, klimatické podmienky a s tým aj predpoklady pre ľudský život v regiónoch veľmi odlišujú. Územie Číny je vymedzené prírodnými hranicami: na východe a juhovýchode sú to moria (Žlté more, Východočínske more a Juhočínske more), na juhu, na západe a severozápade delia Čínu od jej susedov vysoké horské masívy a na severe stepi a púšte

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Dejiny po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť kód]

Po skončení Druhej svetovej vojny v Ázii sa v Číne opätovne rozvinula občianska vojna medzi vládnucim Kuomintangom a komunistami. Táto 2. občianska vojna (19461949) sa skončila víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga. 1. októbra 1949 (štátny sviatok) bola založená ČĽR s hlavným mestom Peking, od tohto dátumu existujú paralelne dva čínske štáty, keďže generál Čankajšek sa so zvyškami Kuomintangu evakuoval na ostrov Taiwan, kde pokračuje v existencii Čínska republika.

Pevninská ČĽR sa zaradila do socialistického tábora, spojenectvo so ZSSR spečatila Čínsko-sovietskou zmluvou o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci z februára 1950. V krajine prebiehalo upevnenie hospodárstva, zničeného viac než desaťročím vojny, konfiškácia pôdy a v období rokov 19491952 tzv. obdobie obnovy rozšírenia vplyvu do pohraničných oblastí (Sin-ťiang 1949, Tibet 19501951). Čínski “dobrovoľníci” tiež bojovali v Kórejskej vojne na strane Severnej Kórey.

Po nástupe Nikitu Chruščova a jeho kritike Stalina v roku 1956 (na XX. zjazde KSSZ) nastalo ochladzovanie vzťahov medzi ČĽR a ZSSR. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že Sovieti neboli ochotní podporovať čínsky program na vývoj jadrovej zbrane. V rokoch 19581959 nasledovala tzv. politika “Veľkého skoku”, prvé rozpory v štátnom a straníckom vedení a v rokoch 19591961 hladomor ako dôsledok nepremyslenej hospodárskej politiky. Roky 19611965 poznačila politika úprav, pragmatickejšia hospodárska stratégia, prerušenie kontaktov so ZSSR a otvorené nepriateľstvo, ktoré vyvrcholilo pohraničnými konfliktami na rieke Ussuri v roku 1969. Mao Ce-tung začal posilňovať svoje pozície, jeho úsilie vyvrcholilo rozpútaním Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie, ktorá bola neúspešným pokusom jeho skupiny uchopiť moc pomocou červených gárd. Nasledoval hospodársky a politický rozvrat krajiny, stabilizácia nastala až roku 1976.

Od roku 1971 sa ČĽR stala členským štátom OSN so stálym kreslom v Bezpečnostnej rade, na protest proti tomuto kroku vystúpila z OSN Čínska republika. Vo februári 1972 navštívil ČĽR po iniciatíve Henryho Kissingera prezident USA Richard Nixon, v snahe izolovať ju od ZSSR, pričom obe krajiny roku 1979 nadviazali vzájomné diplomatické vzťahy. V roku 1976 zomreli významní predstavitelia režimu, najprv Čou En-laj, potom nasledovali Tchienanmenské udalosti a následne zomrel aj Mao Ce-tung. Potom zatkli predstaviteľov radikálneho smeru, tzv. bandu štyroch, vedenú vdovou po Maovi Ťiang Čching a v krajine prevážil pragmatický politický kurz.

V roku 1978 vyhlásili politiku štyroch modernizácií, ktorú inicioval Teng Siao-pching. V 80. rokoch nastal v krajine dynamický hospodársky rozvoj, zvyšovanie životnej úrovne, tiež normalizácia vzťahov so ZSSR, a liberálnejšia spoločenská atmosféra. Komunistická strana Číny si však zachovala politický monopol. Konflikty medzi konzervatívnym a reformným krídlom (Chu Jao-pang, Čao C’-jang) a súbežné problémy ekonomickej reformy priniesli od jari 1989 prehlbovanie demokratizačného hnutia. Vládna moc však proti protestom brutálne zakročila (udalosti na pekinskom Námestí Nebeského pokoja Tchien-an-men, čiže na – zásah armády proti pokojne demonštrujúcim študentom 4. júna 1989, pri ktorom prišlo o život niekoľko stoviek civilistov). V dôsledku toho došlo k diplomatickej izolácii Číny, čo však vôbec nezabrzdilo búrlivé pokračovanie ekonomickej reformy v 90. rokoch 20. storočia i v ďalšom desaťročí po nástupe nového storočia a zároveň tisícročia.

Čínske vedenie naďalej odmietalo zásadné politické zmeny, stupňovala sa kritika zo strany USA kvôli nedodržiavaniu ľudských práv (okrem iného aj kvôli potláčaniu duchovného hnutia Fa-lun Kung, ktoré si v Číne získalo údajne až okolo 60 miliónov stúpencov, teda zhruba toľko, koľko má v súčasnosti členov Komunistická strana Číny).

Dňa 1. júla 2006 bola otvorená najvyššie položená železničná trať na svete, a to medzi čínskym mestom Si-ning a hlavným mestom Tibetskej autonómnej oblasti Lhasou. Táto moderná, rýchla a pohodlná železnica má urýchliť expandovanie Číňanov do riedko osídlenej oblasti Tibetu, kde už teraz počtom prevyšujú pôvodných obyvateľov - Tibeťanov. Na jar 2008 sa začali v Tibete, najmä v jeho hlavnom meste Lhasa nepokoje pôvodných obyvateľov, predovšetkým mníchov tibetského budhizmu – lámaistov, namierené proti čínskej okupácii Tibetu. Boli potlačené ozbrojenými silami. V tom čase v Číne vrcholili prípravy na XXIX. letné olympijské hry konajúce sa v Pekingu s magickým “osmičkovým” začiatkom 8. augusta 2008. V roku 2012 sa prezidentom ČĽR stal Si Ťin-pching, ktorý začal s asertívnejšou zahraničnou politikou. Čína sa čoraz viac angažuje v rozvojových krajinách[1], taktiež sa snaží o kontrolu Juhočínskeho mora, kde rekultivuje ostrovy a útesy a buduje vojenské základne.[2] V roku 2022 sa v Pekingu budú konať aj XXIV. zimné olympijské hry.

Fyzická geografia[upraviť | upraviť kód]

Územie Číny sa rozprestiera vo východnej a strednej časti eurázijského kontinentu, na západnom pobreží Tichého oceánu.

Od severu na juh meria Čína 3 924 km, od východu na západ 5 171 km. Najsevernejším bodom je mesto Mo-che ležiace na rieke Amur pri hranici s Ruskom na 53°33` s. z. š., najjužnejší bod pevniny sa nachádza na juhu Lej-čouského (Leizhou) polostrova na 20°13` s. z. š., absolútne najjužnejší bod je na juhu ostrova Chaj-nan (Hainan) na 18°10` s.z.š. Najvýchodnejší bod je na sútoku riek Amur a Ussuri (Wu-su-li-ťiang) na 134°42` v. z. d., najzápadnejší v pohorí Pamír na 73°32` v. z. d. Na východe je Čína obmývaná Žltým, Východočínskym a Juhočínskym morom, do pevniny sa zarezáva Pochajský (Bohai) záliv. Pobrežná čiara meria od ústia rieky Ja-lu-ťiang (Yalu Jiang) pri hranici s KĽDR po hranicu s Vietnamom okolo 14 000 km. Územie Číny zahŕňa približne 5 400 ostrovov, z ktorých je po Taiwane (35 775 km²) najväčší ostrov Chaj-nan (cez 34 000 km²).

Povrch[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Povrch

Charakteristickým znakom reliéfu Číny je stupňovité znižovanie smerom od Himalájí na západe pozdĺž veľtokov Chuang-che a Jang-c’-ťiang k Tichému oceánu na východe. Približne jednu tretinu povrchu tvoria pohoria, pričom väčšina z nich je orientovaná vo východo-západnom smere. Na juhozápade sa nachádza Tibetská náhorná plošina, ktorú z južnej a juhozápadnej strany obklopujú Transhimaláje a Himaláje, kde sa v nadmorskej výške 8 848 m vypína najvyšší bod krajiny i sveta Mount Everest. Oblasť severovýchodnej Číny vypĺňajú nížiny a pohoria Malý Chingan a Veľký Chingan. Na východe, v okolí dolného toku rieky Chuang-che, sa rozprestiera Veľká čínska nížina. Južná Čína je pokrytá horstvami Juhočínskych vrchov a Jünnanskou vysočinou.

Vodstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Vodstvo

Čínska riečna sieť je dlhá cca. 220 000 km. K bezodtokovým oblastiam patrí necelá tretina územia Číny. Väčšina riek tečie od západu na východ a vlieva sa do Tichého oceánu, malá časť územia tvorí úmorie Indického a Severného ľadového oceána. Najdlhšie a najvýznamnejšie rieky v Číne sú Jang-c’-ťiang, Chuang-che, Perlová rieka a Amur. Z hospodárskeho hľadiska je významný Veľký kanál (1 794 km) spájajúci mestá Peking a Chang-čou.

Podnebie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Číny#Podnebie

Rozsiahlosť čínskeho územia má za následok výrazné klimatické rozdiely medzi vnútroázijskou a „vlastnou“ Čínou a medzi južnou a severnou Čínou. Klíma západnej Číny má jasne vnútrozemský ráz. Zimy bývajú studené, letá horúce. V Turfanskej preliačine boli namerané teploty 47,6 °C. Najnižšia teplota bola zaznamenaná v okrese Chaj-la-er: – 51,5 °C. Severná Čína je charakteristická miernym podnebím, malými, relatívne nerovnomernými zrážkami a chladnými zimami. Podnebie južnej Číny, ktorá leží v subtropickom a tropickom pásme, je do značnej miery ovplyvnené letným monzúnom, ktorý prináša zrážky a spôsobuje záplavy, ktoré sa striedajú s obdobiami sucha v zimných mesiacoch.

Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fauna a flóra Číny

Čína má bohatú faunu a flóru. Klimatické podmienky oblasti sa dlhodobo menili len nepatrne, v Číne sa dá nájsť nezanedbateľné množstvo reliktov a endemitov, či už spomedzi rastlinstva alebo zveriny. Rastie tu vyše 7 000 druhov drevín (vrátane 2 800 druhov stromov). Druhovo bohatá je severovýchodná Čína so stepnou vegetáciou na rovinách a vegetáciou zmiešaných lesov a tajgy na horách. Pôvodné rastlinstvo južnej Číny zahŕňa duby, vždy zelené gaštany, palmy, spomedzi ihličnanov cyprusy a tuje. V najjužnejších častiach Číny sa zachovali rozlohou neveľké oblasti tropických pralesov. Na území Číny žije zhruba 2 000 druhov stavovcov, čo je 10 % z celosvetového výskytu. Vďaka bohatému zastúpeniu vtáctva je Čína nazývaná „vtáčím rajom“. Význačné postavenie v čínskej faune zaujíma panda veľká, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov. Fauna je ohrozovaná odlesňovaním, zmenou prirodzených životných podmienok a životného prostredia i tradičnou čínskou kultúrou, v ktorej sú niektoré živočíchy považované za afrodiziakum.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť kód]

Rast čínskeho HDP v rokoch 1952 - 2012

Čínska ľudová republika je v súčasnosti druhou najväčšou svetovou ekonomikou. Zároveň je Čína najväčším vývozcom a druhým najväčším dovozcom tovarov na svete. Hoci čínska ekonomika rástla posledných 30 rokov priemerne o 10 percent ročne, podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) dosahoval hrubý domáci produkt v roku 2010 7 518 dolárov na osobu, čo Čínu radilo na 93. miesto na svete a tým pádom medzi rozvojové krajiny.[3]

Čínske hospodárstvo v rokoch 1949 - 1978[upraviť | upraviť kód]

Štvrť Pchu-tung v Šanghaji, finančné a komerčné centrum Číny

Po založení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa v krajine začala uplatňovať politika centrálne plánovanej ekonomiky podľa sovietskeho vzoru. Zároveň kládol Mao Ce-tung dôraz na rýchlu industrializáciu a sebestačnosť. Do dvoch rokov od vzniku ČĽR bola dokončená pozemková reforma a znárodnené banky. V prvej polovici päťdesiatych rokov boli vybudované základy čínskej dopravnej infraštruktúry, najmä železničné trate, a výkon hospodárstva prekonal predvojnovú úroveň.

Mao Ce-tung však nebol spokojný s tempom hospodárskeho rastu a preto roku 1958 zaviedol tzv. Veľký skok vpred. V rámci tejto masovo mobilizačnej kampane sa zrušili poľnohospodárske družstvá a boli založené komúny obrovských rozmerov, v rámci ktorých bol život organizovaný vojenským spôsobom. Základným cieľom veľkého skoku vpred bolo zvýšiť produkciu ocele tak, aby Čína v tomto ukazovateli dosiahla úroveň USA a Veľkej Británie. Presun zdrojov do priemyslu však znamenal drastický pokles v poľnohospodárskej produkcii, čo spôsobilo hladomor a pokles HDP o tretinu. V roku 1961 bola kampaň zrušená.

Prvá polovica šesťdesiatych rokov sa v Číne niesla v znamení pomalého, ale stabilného hospodárskeho rastu, ktorý bol výsledkom umiernenej hospodárskej politiky Teng Siao-pchinga a Liou Šao-čchiho. S nástupom Kultúrnej revolúcie v roku 1966 sa však krajina dostala do politického a hospodárskeho rozvratu, ktorý trval až do opätovného nástupu Teng Siao-pchinga k moci roku 1978.

Vývoj hospodárstva po roku 1978[upraviť | upraviť kód]

Reformisti, ktorí sa dostali k moci roku 1978, prestali používať ideologické masové kampane na dosahovanie hospodárskych cieľov a zvolili pragmatický prístup. Prvé zmeny boli zavedené v poľnohospodárstve, ktoré bolo do tej doby nízko produktívne, pretože roľníctvo bolo rozdelené do komún a centrálne organizované. Teng umožnil roľníkom pestovať potraviny na súkromné účely a predávať prebytky. V nasledujúcej dekáde vzrástla produkcia v poľnohospodárstve o viac ako polovicu.

V roku 1981 boli v pobrežných oblastiach založené "špeciálne ekonomické zóny", v ktorých bola zjednodušená administratíva a znížené dane. Politika otvorených dverí mala za cieľ pritiahnuť do piatich miest – Šen-žen, Ču-chaj, Šan-tchou, Sia-men a Chaj-nan – zahraničný kapitál, technologické znalosti a právnu infraštruktúru. Špeciálne ekonomické zóny sa stali motorom čínskeho hospodárskeho rastu a v roku 1984 bolo štrnásť ďalších miest otvorených pre zahraničné investície.[4]

Udalosti na námestí nebeského pokoja v roku 1989 a následné embargo krátkodobo spomalili čínsky hospodársky rast, ten bol ale opätovne naštartovaný Teng Siao-pchingovou „cestou na juh“ v roku 1991, ktorá dodala hospodárstvu výrazný stimul. Číne sa podarilo rýchlo prekonať Ázijskú hospodársku krízu v roku 1997 a roku 2001 bola prijatá za člena Svetovej hospodárskej organizácie (WTO).

Administratívne členenie Číny

Administratívne členenie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Číny

Čínska ľudová republika je administratívne rozdelená do 22 provincií (šeng - čín. (省, pinyin shěng). Čína považuje Taiwan za svoju dvadsiatu tretiu provinciu, aj keď tam priamo nevládne. Okrem provincií existuje 5 autonómnych oblastí národnostných menšín (c'-č'-čchü - čín. (自治区 - pinyin zìzhìqū), štyri centrálnou vládou priamo spravované mestá (č'-sia-š' - čín. (直辖市 - pinyin zhíxiáshì) a dve osobitné administratívne oblasti (tche-pie sing-čeng-čchü - čín. (特别行政区 - pinyin tèbié xíngzhèngqū) – Hongkong a Macao – s pomerne vysokou mierou samosprávy. Na nižších úrovniach je územie administratívne rozdelené do prefektúr a prefektúrnych miest, o stupeň nižšie sú okresy a okresné mestá.

Slováci, ktorí tu pôsobili[upraviť | upraviť kód]

  • Ján Ježovít (* 1909 – † 1994) –  salezián, kníhtlačiar, väznený v japonskom koncentračnom tábore (1941 – 1945), misionár (misionárom v Číne bol 37 rokov).[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. https://www.forbes.com/sites/ralphjennings/2017/12/22/china-is-giving-more-foreign-aid-than-it-gets/#ea7d7c4f3551
  2. https://www.cnbc.com/2018/05/02/china-added-missile-systems-on-spratly-islands-in-south-china-sea.html
  3. World Economic Outlook lolDatabase - Apríl 2011 [1]
  4. Hospodárske reformy v Číne [2]
  5. KUBANOVIČ, Zlatko. Salezián, ktorý prežil japonský koncentrák. Don Bosco dnes, 2016, roč. 47, čís. 5, s. 24 – 25. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • BAKEŠOVÁ, Ivana; KUČERA, Ondřej; LAVIČKA, Martin. Dějiny Čínské lidové republiky : (1949 – 2018). Vyd. 1. Praha : NLN, 2019. 444 s. ISBN 978-80-7422-596-3.
  • BECKER, Jasper. Čína na přelomu století. Praha : Jasper, 2002. ISBN 80-7257-729-8
  • FAIRBANK, John K. Dějiny Číny. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. ISBN 978-80-7422-007-4
  • FISHMAN, Ted C. China, Inc.: jak Čína drtí Ameriku a svět. Praha : Alfa Publishing, 2006. ISBN 80-86851-44-3
  • KLIMEŠ, Ondřej a kol. Kulturní diplomacie Číny a její regionální variace. Praha : Academia, 2019. ISBN 978-80-200-2962-1
  • LIŠČÁK, Vladimír. Čína. Praha : Libri, 2003. ISBN 80-7277-109-4
  • PILLSBURY, Michael. Stoletý maraton: tajná čínská strategie, jak vystřídat Ameriku v roli globální supervelmoci a nastolit čínský světový řád. Praha : Rybka Publishers, 2019. ISBN 978-80-87950-67-8
  • VOJTA, Vít. Čínský svět: jak porozumět současné Číně, čínskému chování a myšlení. Brno : Pixl-e, 2011. ISBN 978-80-905021-0-9

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Čína
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čína

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]