Bahrajn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bahrajnské kráľovstvo
Vlajka Bahrajnu Znak Bahrajnu
Vlajka Znak
Národné motto:
Štátna hymna:
بحريننا
Bahrajnuná
Náš Bahrajn
LocationBahrain.png
Miestny názov  
 • dlhý مملكة البحرين
 • krátky البحرين
Hlavné mesto Manáma
26°13′ s.š. 50°35′ v.d.
Najväčšie mesto
Úradné jazyky arabčina


Štátne zriadenie
 – kráľ
- premiér
konštitučná monarchia
Hamad bin Isa Al-Chalífa
Chalífa bin Salman Al-Chalífa
Vznik  – nezávislosť od Spojeného kráľovstva (14. august 1971)
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
620 km²   
 km² ( %)
Počet obyvateľov
 • odhad (marec 2009)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (marec 2009)
 
1 217 000 ({{{Poradie odhad počtu obyvateľov}}}.)
634 140

1,963 obyv./km² (10.)
Index ľudského rozvoja (2007) 0.866 (41.) – vysoký
Mena 1 Bahrajnský dinár = 100 Filsov ()
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+3)
(UTC+3)
Internetová doména .bh
Smerové telefónne číslo +973
1 Zahŕňa 517 368 nenárodných obyvateľov (odhad zo septembra 2007)

Bahrajn, dlhý tvar Bahrajnské kráľovstvo (arab.: مملكة البحرين – Mamlaka al-Bahrajn), je ostrovný štát v Perzskom zálive. Na západ od Bahrajnu leží Saudská Arábia, ktorá je s ním spojená Mostom kráľa Fahda (oficiálne otvorený 25. novembra 1986), a Katar južne cez Bahrajnský záliv. Plánovaný Katarsko-bahrajnský most priateľstva medzi Bahrajnom a Katarom bude najdlhšie pevné spojenie na svete.[1]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Bahrajn z vesmíru

Bahrajn leží v Ázii na západnom pobreží Perzského zálivu (dĺžka pobrežia 161 km) na 33 piesočnatých ostrovoch pri pobreží Saudskej Arábie a Kataru.

Ostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Majú v rámci tejto krajiny dôležitejšie postavenie. Hlavný ostrov je nazvaný rovnako ako celá krajina – Bahrajn (563 km²) a na ňom je aj najvyšší bod krajiny Džabal ad-Duchan (135 m n. m.).

Etnické skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

V Bahrajne tvoria miešanci domorodcov 49 % obyvateľov, Indovia 23 %, Arabi 6 %, Iránci 5 %,Pakistanci 4 %, Bengálci 10 % a Filipínci 4 %.

Náboženské skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženské skupiny sú šiiti 47 %, sunniti 23 %, hinduisti 20 %, kresťania 9 %, budhisti 1 %.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Manáma, hlavné mesto Bahrajnu

Pre svoju výhodnú polohu je a bol už aj v minulosti dôležitou obchodnou bránou do Perzského zálivu. K najdôležitejším hospodárskym odvetviam patrí predaj a spracovanie ropy (80 % všetkých príjmov). Štát má lacnú elektrickú energiu, čo je významným predpokladom existencie hlinikárne, ktorá spracováva domáce suroviny. Významnou zložkou priemyslu je lodiarenský priemysel. Dôležitou súčasťou príjmov obyvateľstva je ešte aj doteraz množstvo tradičných remesiel (napr. lov perlorodiek, výroba keramiky, tkáčske zručnosti). Čoraz viac sa štát sústreďuje aj na rozvoj cestovného ruchu.

K problémom štátu patrí nedostatok výdatných zdrojov (aj pitnej) vody. Tento problém je aj príčinou existencie množstva odsoľovacích zariadení.

Poľnohospodárstvo je prevažne v oázach sústredené na pestovanie datlí, fíg, granátových jabĺk a zeleniny.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bahrajn bol od 7. storočia súčasťou Arabskej ríše, od 12. storočia (s prestávkami) podliehal Perzii, od roku 1782 je to samostatný ostrovný štát (konštitučná monarchia). Od roku 1820 sa po podpísaní Zmluvy o mieri v Perzskom zálive opierala dynastia o podporu Spojeného kráľovstva, v rokoch 1861 – 1971 bol Bahrajn pod britskou ochranou (Protectorate State). Potom bola vyhlásená úplná nezávislosť. Pokus o parlamentnú monarchiu mal len krátke trvanie (1973 – 1975). Iránskym nárokom na svoje územie (po potlačenom protibritskom povstaní v roku 1956 vyhlásil Irán roku 1957 Bahrajn za svoju provinciu, roku 1970 od svojho nároku oficiálne ustúpil) a napätiu medzi šíitskou väčšinou, ktorá požaduje zavedenie parlamentnej demokracie, a sunnitskou vládou, čelí krajina zbližovaním sa so Saudskou Arábiou a USA.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1783 vládne v politike s pomocou autokratického systému rodina al-Chalífovcov. Od roku 1993 však emirovi radí vymenovaná Poradná rada. V roku 2000 schválila rada Národnú chartu politických reforiem a roku 2001 ju potvrdilo aj referendum. Vo februári 2002 vyhlásili štát za konštitučnú monarchiu. Voľby do poslaneckej snemovne v októbri vyhrali kandidáti islamistov. Prísľubom prepustenia politických disidentov sa stalo zrušenie zákona o štátnej bezpečnosti roku 2001. Mnohí z disidentov sú šíitski odporcovia režimu, ktorých tradične podporuje Irán.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]