Česko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Česká republika
Vlajka Česka Znak Česka
Vlajka Znak
Národné motto:
Pravda vítězí
Štátna hymna:
Kde domov můj?
EU-Czech Republic.svg
Miestny názov  
 • dlhý Česká republika
 • krátky Česko
Hlavné mesto Praha
50°5′ s.š. 14°28′ v.d.
Najväčšie mesto Praha
Úradné jazyky čeština, slovenčina[1]
Regionálne jazyky slovenčina (čiastočne úradný jazyk na celom území), poľština (čiastočne úradný jazyk na časti územia), bulharčina, chorvátčina, maďarčina, nemčina, rómčina, rusínčina, ruština, gréčtina, srbčina, ukrajinčina (jazyky úradne uznaných národnostných menšín)
Demonym Čech, Češka
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
parlamentná republika
Miloš Zeman
Bohuslav Sobotka
Vznik 1. január 1993
Susedia Nemecko, Poľsko, Slovensko, Rakúsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
78 866 km² (116.)  
1 590 km² (2,0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2015)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2015)
 
10 553 948 (84.)
10 436 560

134/km² (87.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2017
196 068 mil. $ (49.)
18 534 $ (41.)
Index ľudského rozvoja (2015) 0,878 (28.) – veľmi vysoký
Mena česká koruna (CZK)
Časové pásmo
 • Letný čas
CET/SEČ (UTC+1)
CEST/LSEČ (UTC+2)
Medzinárodný kód CZE/CZ
Medzinárodná poznávacia značka CZ
Internetová doména .cz
Smerové telefónne číslo +420

Česko, dlhý tvar Česká republika, je stredoeurópsky štát. Na západe susedí s Nemeckom, na severe s Poľskom, na juhovýchode so Slovenskom a na juhu s Rakúskom. Česko tvoria Čechy, Morava a České Sliezsko.

Podnebie má mierne a prechodné. Povrch tvoria pahorkatiny a niekoľko pohorí. Pohoria sú Krkonoše a Biele Karpaty. Najvyššia hora je Sněžka. Hlavné mesto je Praha, iné väčšie mestá sú Brno, Ostrava, Plzeň a Liberec. Česko je priemyselný štát, zo všetkých štátov Európskej únie tu priemysel tvorí najviac percent HDP. Od roku 1999 je Česko členom NATO[2] a od 1. mája 2004 je členom Európskej únie.[3]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Česka

Pravek a starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé doklady o tomto osídlení v podobe artefaktov siahajú až do staršej kamennej doby, zhruba 28 000 rokov pred Kr. Od 5. storočia pred Kr. obývali Česko Kelti, neskôr Germáni.

Stredovek a novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Václav, hlavný patrón českej krajiny

V 6. storočí na územia dnešného Česka prišli slovanské kmene. V 7. storočí sa ich časť stala súčasťou Samovej ríše. V 9. storočí slovanské kmene na Morave vytvorili Veľkú Moravu. Čechy sa zjednotili v 10. storočí pod vedením dynastie Přemyslovcov (vládli v rokoch 924 – 1306). Územný rozsah približne zodpovedajúci dnešnému bol dosiahnutý v 11. storočí po pripojení dnešnej Moravy.

Celé dnešné územie štátu patrilo k rímskonemeckej ríši počas celej jej existencie (10. stor. – 1806). Okrem toho Česko – podobne ako Uhorsko – v rokoch 1526 – 1918 patrilo k habsburskej monarchii, teda rakúskej monarchii, a tým pádom bolo v rokoch 1804 – 1867 zároveň súčasťou Rakúskeho cisárstva, v rokoch 1867 – 1918 bolo zároveň súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Od 13. storočia do konca druhej svetovej vojny bolo pohraničie Čiech, Moravy aj Sliezska (neskôr označované ako tzv. Sudety) obývané Nemcami (vysídlení boli po druhej svetovej vojne). Azda najvýznamnejším českým panovníkom bol rímskonemecký cisár Karol IV. v 14. storočí; založil Karolovu univerzitu, nechal vybudovať Karolov most, Karlštejn a pod. Za Karola IV. Česko dosiahlo svoj najväčší územný rozmach (dočasne k nemu patrilo až Brandenbursko s Berlínom),[chýba zdroj] územia na severe v dnešnom Nemecku a Poľsku však Česko postupne stratilo v 17. a 18. storočí.

Česko bolo spustošené Husitským povstaním (1415 – 1436) a tridsaťročnou vojnou (1618 – 1648). Počnúc tridsaťročnou vojnou nastal asi na 150 rokov hlboký hospodársky, politický a kultúrny úpadok a silná germanizácia Česka. Koncom 18. storočia nastúpilo české národné obrodenie.

20. a 21. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Gen. M. R. Štefánik (uprostred), Washington, 1917

Po prehre Centrálnych mocností v prvej svetovej vojne a následného pádu monarchie vstúpili spoločne so Slovákmi a Rusínmi do novej Česko-slovenskej republiky. Významnú úlohu na vzniku republiky mal český prof. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937), Edvard Beneš (1884 – 1948), ale aj slovenský rodák Dr. Gen. Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919).

V roku 1938 anektoval nemecký diktátor Adolf Hitler so súhlasom Británie, Francúzska a Talianska prevažne nemecky hovoriace Sudety a v roku 1939 prepadol zvyšok krajiny, od ktorej sa predtým oddelilo Slovensko. Vyhlásený bol Protektorát Čechy a Morava. Počas druhej svetovej vojny došlo na území protektorátu k niekoľkým ľudovým povstaniam a vzburám (napr. atentát na R.Heydricha, Pražské povstanie v roku 1945).

Po druhej svetovej vojne došlo k obnoveniu Česko-Slovenska. Po víťazstve Komunistickej strany v českej časti štátu, došlo k februárovému prevratu roku 1948. Nastolená bola komunistická diktatúra. Totalitný režim odstránila až nežná revolúcia v roku 1989. Následne sa v roku 1993 Česko-Slovensko pokojnou cestou rozdelilo na Česko a Slovensko. Samostatné Česko 12. marca 1999 vstúpilo do severoatlantického vojenského paktu NATO a 1. mája 2004 do Európskej únie.

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Satelitná snímka Česka

Česko má spoločné hranice so 4 krajinami. Na západe hraničí s Nemeckom v dĺžke asi 810,7 km, z toho so Saskom 453,9 km a s Bavorskom 356,8 km. Z juhu hraničí s Rakúskom v dĺžke 466,1 km, na východe so Slovenskom na 251,8 km dlhej hranici a na severe s Poľskom, pričom dĺžka hranice je podľa českých údajov 761,8 km, a podľa poľských údajov až 789,89 km.

Výbežky Česka sú: ašský výbežok, šluknovský výbežok, frýdlantský výbežok, broumovský výbežok, javornický výbežok (tiež vidnavský výbežok), osoblažský výbežok a břeclavský výbežok (tiež Dyjský trojuholník, Podyjský roh).

Najnižšie položeným miestom je bod odtoku Labe z krajiny pri Hřensku, s výškou 115 m n. m. Najvyšším miestom je vrchol Sněžky, 1 602 m n. m. Najvyšším umelým bodom je vrchol televízneho vysielača na vrchu Praděd, 1 654 m n. m.

Z fyzicko-geografického hľadiska leží Česko na rozhraní dvoch horských sústav. Západnú a strednú časť tvorí Česká vysočina, majúca prevažne ráz pahorkatín a stredohorí (Šumava, Český les, Krušné hory a SudetyJizerské hory, Krkonoše, Orlické hory, Králický Sněžník, Jeseníky). Na východe územia zasahujú výbežky Západných Karpát (Beskydy).

Z celkovej plochy Česka 78 866[4] leží 52 817 km² (67 %) v nadmorskej výške do 500 m, 25 222 km² (32 %) vo výške 500 až 1 000 m a iba 827 km² (1,05 %) vo výške nad 1 000 m. Priemerná nadmorská výška činí 430 m.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Geológia Českého masívu a Geológia Západných Karpát

Územie Česka tvoria dve rozsiahle geologické jednotky Český masív a Západné Karpaty.

Český masív je elevačná štruktúra tvorená predmezozoickým kryštalinikom s premenenými a vyvretými horninami a jeho sedimentárnym obalom. Je súčasťou hercýnskeho orogénu, no bol postihnutý aj mladšou zlomovou tektonikou. Člení sa na niekoľko oblastí: Moldanubickú, Kutnohorsko-svrateckú, Stredočeskú, Krušnohorskú, Lužickú a Moravsko-sliezsku oblasť[5]. Tieto bloky prekambrickéhopaleozoického veku, boli spojené v priebehu hercýnskeho vrásnenia, pričom sa nasunuli smerom na sever na Východoeurópsku platformu.

V priebehu triasu bola oblasť prevažne vynorenou časťou Pangey a tvorila tzv. Vindelický val, ktorý oddeľoval alpídnu Tethýdu od platformného germánskeho vývoja na severe. Oblasť bola po zvyšok mezozoika striedavo zaplavovaná epikontinentálnym morom. Neskôr v priebehu terciéru sa na túto konsolidovanú oblasť nasunul z juhu a východu alpsko-karpatský orogén. Východná časť Českého masívu sa pod zaťažením príkrovmi flyšového pásma postupne ohýbala a spôsobila vznik karpatskej predhlbne. V kvartéri do oblasti zasahoval v priebehu ľadových dôb kontinentálny ľadovec, ktorý z oblasti Škandinávie priniesol početné bludné balvany a ďalší exotický materiál. Kvartérna pôdna pokrývka sa vyznačuje značnou variabilitou. Najrozšírenejším typom pôd v Česku sú hnedé pôdy.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Územie krajiny tvorí rozvodie oddeľujúce povodie Severného, Baltského a Čierneho mora. Hlavnými tokmi sú tu Labe (370 km) s Vltavou (433 km), v oblasti Moravy rieka Morava (246 km) s Dyjou (306 km) a v Sliezsku Odra (135 km) s Opavou (131 km).

Klíma[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie sa vyznačuje vzájomným prenikaním a miešaním oceánskych a kontinentálnych vplyvov. Je charakteristické západným prúdením s prevahou západných vetrov, intenzívnou cyklonálnou činnosťou a pomerne hojnými zrážkami. Prímorský vplyv sa prejavuje hlavne v Čechách a na Morave. V Sliezsku už pribúda vplyvov kontinentálnej klímy z východu. Veľký vplyv na podnebie má i nadmorská výška a reliéf.

Živá príroda[upraviť | upraviť zdroj]

Flóra a fauna svedčí o vzájomnom prenikaní hlavných smerov ktorými sa v Európe šírilo rastlinstvo a živočíšstvo. Lesy sú prevažne ihličnaté a zaberajú asi 33 % celkovej rozlohy krajiny.

Politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Česko je demokratická parlamentná republika. Výkonnú moc má prezident a vláda, ktorá vydáva nariadenia a navrhuje zákony. Zodpovedá sa Poslaneckej snemovni. Hlavou štátu je prezident, volený každých päť rokov v prezidentských voľbách. Prezident navrhuje ústavných sudcov, ktorých musí schváliť Senát, za určitých podmienok môže rozpustiť Poslaneckú snemovňu a vetovať zákony (okrem ústavných). Takisto vymenúva predsedu vlády a ďalších jej členov na návrh predsedu. Prijíma demisiu predsedu vlády a jeho prostredníctvom aj od jednotlivých členov vlády.

Český parlament je dvojkomorový, s Poslaneckou snemovňou a Senátom. Do Poslaneckej snemovne sa volí 200 poslancov každé štyri roky na základe pomerného zastúpenia. Raz za dva roky sa voľbami obmení tretina Senátu na základe dvojkolových väčšinových volieb. Každý z 81 senátorov má šesťročný mandát.

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Česko má zavedenú štruktúru zahraničných vzťahov. Je členom OSN, Európskej únie (EÚ), NATO, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Rady Európy. Je pozorovateľom Organizácie amerických štátov.[6] Všetky štáty (138  štátov k 3. máji 2016, z toho je deväť štátov zastúpených diplomatmi v hodnosti chargé d’affaires[7]) a   medzinárodné resp. nadštátne organizácie, ktoré majú diplomatické styky s Českou republikou, majú veľvyslanectvo v Prahe, a niektoré z nich majú generálne konzuláty alebo konzuláty v určitých mestách, najmä v Brne. Česko má v štátoch a u medzinárodných resp. nadnárodných organizácií, s ktorými má diplomatické styky, recipročne svoje veľvyslanectvá (ambasády) a konzuláty.

Na prvý polrok 2009 prebralo Česko od Francúzska predsedníctvo Rade EÚ.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Česká národná banka v Prahe

Ku kľúčovým nerastným surovinám ťažených v Česku patrí čierne a hnedé uhlie, ďalej kaolín alebo stavebné hmoty a urán. V malom rozsahu sa ťaží ropa a zemný plyn a ďalšie suroviny.

Poľnohospodárska výroba takmer pokrýva domácu spotrebu. Pestuje sa hlavne obilie (pšenica, jačmeň, kukurica), zemiaky, cukrová repa, zelenina, ľan a repka. Svoj význam má aj pestovanie chmeľu a vinohradníctvo. Významným produktom a aj exportným tovarom je pivo. Základom živočíšnej výroby je chov kráv, ošípaných a hydiny, ďalej včelárstvo a chov sladkovodných rýb (najmä kaprov).

Základom energetiky sú uhoľné a jadrové elektrárne (Temelín a Dukovany). Hlavnými priemyselnými centrami sú Praha, oblasť Brna, oblasť Ostravy a Plzne. Medzi dôležité odvetvia priemyslu patrí hutníctvo, strojárstvo, textilný priemysel, potravinársky priemysel, elektropriemysel a výroba dopravných prostriedkov. Najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím je stavebníctvo. Česko má hustú dopravnú sieť.

Zahraničný obchod Česka po veľa rokoch pasívnej bilancie vykázal v roku 2005 prebytok. Ťahačom vývozu je automobilový priemysel.

Hrubý domáci produkt na hlavu v parite kúpnej sily v roku 2010 dosiahol 82 % priemeru (EÚ 27).

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné zloženie podľa sčítania ľudu v roku 2001 je: národnosť česká 90,4 %, moravská 4,9 %, sliezska 0,1 %, slovenská 1,4 %, poľská 0,4 % nemecká 0,2 %, ukrajinská 0,5 %, vietnamská 0,3 %, rómska 0,1 %.

Podľa vierovyznania tvoria: ateisti 59 %, rímskokatolíci 26,8 %, evanjelici 1,2 %, cirkev československá husitská 1 %, nezistená 8,8 %.

Najväčšie mestá podľa počtu obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]


Praha
Praha
Brno
Brno
Ostrava
Ostrava

Poradie Mesto Kraj Počet obyvateľov[8][9][10] Počet obyvateľov v metropolitnej oblasti

Plzeň
Plzeň
Liberec
Liberec
Olomouc
Olomouc

1. Praha Hlavní město Praha 1 243 201 2 300 000
2. Brno Jihomoravský kraj 377 508 729 510
3. Ostrava Moravskoslezský kraj 295 653 1 164 328
4. Plzeň Plzeňský kraj 168 034 380 000
5. Liberec Liberecký kraj 102 301 270 000
6. Olomouc Olomoucký kraj 99 489 480 000[11]
7. Ústí nad Labem Ústecký kraj 93 523 -
8. České Budějovice Jihočeský kraj 93 253 190 000[12]
9. Hradec Králové Královéhradecký kraj 92 904 -
10. Pardubice Pardubický kraj 89 432 -
11. Havířov Moravskoslezský kraj 76 109 -
12. Zlín Zlínský kraj 75 278 450 000
13. Kladno Středočeský kraj 68 519 -
14. Most Ústecký kraj 67 332 95 316
15. Opava Moravskoslezský kraj 57 931 -
16. Frýdek-Místek Moravskoslezský kraj 57 135 -
17. Karviná Moravskoslezský kraj 56 848 -
18. Jihlava Kraj Vysočina 50 510 -
19. Děčín Ústecký kraj 50 104 -
20. Teplice Ústecký kraj 50 024 -

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Od 1. januára 2000 bolo upravené na 14 samosprávnych krajov.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Česká literatúra

Česká literatúra je literatúra písaná príslušníkmi českého etnika a iných etník písaná na území českého štátu. Je písaná nielen česky, ale tiež starosloviensky, latinsky a nemecky. K českej literatúre sa počíta tiež literatúra písaná Čechmi v zahraničí alebo po česky príslušníkmi iných etník.

Literárne dejiny začínajú ústnou tradíciou, v ktorej vyniká povesť o praotcovi Čechovi, Krokovi, Libuši, Přemyslovi Oráčovi a "dívčí válce". Počiatky písanej literatúry súvisia s činnosťou Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda na Veľkej Morave. Tí spolu so svojimi žiakmi vytvorili, v staroslovienčine a za pomoci písma hlaholiky, prvé české literárne pamiatky (Proglas, Život Metoda, Život Konštantínov). Po vyhnaní tejto skupiny z Moravy začala kľúčovú úlohu zohrávať latinčina, vznikali v nej legendy (Kristiánova legenda), kroniky (Kosmova Kronika Čechov) aj iné žánre (napr. Vita Caroli, vlastný životopis kráľa Karla IV.). Prvými významnými česky písanými textami boli Alexandreida a Dalimilova kronika. Prvými autormi, ktorí písali aj česky a ktorí došli svetového ohlasu boli Jan Hus, jeden zo zakladateľov európskej reformácie a Jan Amos Komenský, najvýznamnejší predstaviteľ humanizmu v českej literatúre. Ďalšími významnými autormi reformácie boli Jeroným Pražský a Petr Chelčický. Po porážke stavovského povstania v bitke na Bielej hore roku 1620 nastalo zložité obdobie vytláčania a odumierania češtiny. Proti tomu sa v barokovej ére postavil Bohuslav Balbín. Ústup češtiny však zastavil až proces tzv. Národného obrodenia, ktorý začal na konci 18. storočia. Kľúčovou postavou prvej etapy obrodenia bol lingvista Josef Dobrovský. V druhej etape to boli Josef Jungmann, ktorý kládol dôraz na jazykovú koncepciu národa, a Slovák Pavol Jozef Šafárik, predstaviteľ panslovanských tendencií (všetci Slovania sú jeden národ). Vtedy sa začala objavovať tiež už prvá svojbytná literatúra (česky píšuci Slovák Ján Kollár, František Ladislav Čelakovský). Proces vyvrcholil v tretej etape, kedy František Palacký a Karel Havlíček Borovský dokončili koncept českého národa politicky a kedy vznikli aj vrcholné literárne diela , či už básnické (Havlíček, Karel Hynek Mácha, Karel Jaromír Erben), prozaické (Božena Němcová), či divadelné (Josef Kajetán Tyl, Karel Sabina). V druhej polovici 19. storočia sa literárny život začal prudko rozvíjať, vznikali skupiny s rôznym programom - Májovci (Jan Neruda), ruchovci (Svatopluk Čech), lumírovci (Jaroslav Vrchlický, Julius Zeyer), realisti (Alois Jirásek), česká moderna (Antonín Sova, Otokar Březina) či tzv. anarchistickí buriči (Viktor Dyk, Petr Bezruč). Od konca 19. storočia začínala tiež prekvitať nemecky písaná literatúra (najmä v Prahe), ktorá sa stala svetovým fenoménom, predovšetkým vďaka Franzovi Kafkovi (Proces, Zámok, Amerika), ale aj iným (Rainer Maria Rilke, Gustav Meyrink, Franz Werfel, Max Brod, Egon Erwin Kisch, Karl Kraus). V prvej polovici 20. storočia si vydobyli svetový význam aj česky píšuci tvorcovia, predovšetkým Jaroslav Hašek (Osudy dobrého vojaka Švejka) a Karel Čapek (napr. Vojna s mloky). Silná bola tiež ľavicová avantgarda, ktorá sa združila do spolku Devětsil, ktorý sa venoval najprv proletárskej poézii, neskôr vymyslel smer poetizmus, aby väčšina autorov nakoniec prešla k surrealizmu. Členom Devětsilu bol aj Jaroslav Seifert, doteraz jediný Čech ocenený Nobelovou cenou za literatúru (roka 1984). K ďalším významným členom patrili Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Vladislav Vančura, František Halas a Karel Teige. Mimo avantgardné kruhy stáli napr. Ivan Olbracht alebo Vladimír Holan. V druhej polovici 20. storočia sa najväčšieho ohlasu dostalo Milanovi Kunderovi (Neznesiteľná ľahkosť bytia) a Bohumilu Hrabalovi. Literatúra sa vtedy z politických dôvodov (najmä po sovietskej okupácii roku 1968) rozdelila na exilovú, samizdatovú a oficiálnu. K významným exilovým autorom okrem Kunderu patrili Pavel Kohout, Josef Škvorecký a Arnošt Lustig. Samizdatová literatúra sa štiepila na disent spätý najmä s Chartou 77 (Václav Havel, Ivan Klíma, Ludvík Vaculík) a tzv. underground (Egon Bondy, Ivan Martin Jirous). Z oficiálnych prozaikov dosiahol najväčšieho medzinárodného ohlasu spolu s Hrabalom Ladislav Fuks. Po nežnej revolúcii z roku 1989 toto rozdelenie literárneho života padlo. Z nových autorov sa po roku 1989 najviac presadil Patrik Ouředník a Jáchym Topol.

Divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: České divadlo

České divadelníctvo má korene už v stredoveku. Najstarším dochovaným dramatickým dielom s využitím češtiny je zlomok česko-latinskej hry zo 14. storočia, zvanej zvyčajne mastičkář.

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Česká hudba má svoje korene v najmenej 1000 rokov starej duchovnej hudbe. Najstaršia duchovná pieseň v českých krajinách bola staroslovienska: Hospodine, pomiluj ny. Vznikla na konci 10. storočia, alebo začiatku 11. storočia. Pôvod je zreteľne starosloviensky, prenikli do nej však aj prvky staročeštiny (zrejme v priebehu času). Prvá duchovná pieseň vo staročeštine - Svatováclavský chorál - vznikla v 12. storočí. Husitskú piesňovú tvorbu, teda tvorbu prelomu 14. a 15. storočia, zachoval Jistebnický kancionál (Ktož sú boží bojovníci).

Dôležitou etapou vo vývoji hudby bol barok (17. a 18. storočia). Za prvých českých hudobných skladateľov možno považovať barokových tvorcov ako boli Heinrich Biber, Antonín Rejcha, Jan Václav Stamic, Josef Mysliveček, Jan Dismas Zelenka, Jan Ladislav Dusík, Jiří Antonín Benda, František Xaver Richter či Jan Křtitel Vaňhal.

Toto bola základňa, na ktorej sa v druhej polovici 19. storočia mohli postaviť kľúčoví predstavitelia romantickej vážnej hudby, predovšetkým Bedřich Smetana (Má vlast, Prodaná nevesta) a Antonín Dvořák, najslávnejší český skladateľ vo svete (Novosvětská, Rusalka, Slovanské tance).

Na nich nadviazali autori modernej vážnej hudby Leoš Janáček (Jenůfa, Káťa Kabanová), Bohuslav Martinů, Josef Suk, Vítězslav Novák, Zdeněk Fibich, Josef Bohuslav Foerster, Alois Hába, Ervín Schulhoff, Pavel Haas alebo Viktor Ullmann. Na Morave sa narodil svetovo preslávený skladateľ Gustav Mahler.

Presadili sa aj interpreti. Dirigenti Rafael Kubelík, Václav Talich, Václav Neumann alebo Karel Ančerl. Huslisti Jan Kubelík a František Benda. Violončelista David Popper, klaviristi Alice Herz-Sommerová a Rudolf Serkin. Tiež speváčky Ema Destinnová a Magdalena Kožená, z telies potom orchester Česká filharmónia.

Česi a českí rodáci sa presadili aj v iných hudobných žánroch. V popu Jan Hammer, Karel Svoboda či Karel Gott, v dychovej hudbe Julius Fučík (Vjazd gladiátorov) či Jaromír Vejvoda (Škoda lásky), vo folku Karel Kryl, v jazzu Jaroslav Ježek alebo Miroslav Vitouš, v operete Oskar Nedbal, Ralph Benatzky alebo Rudolf Friml.

Krátko po druhej svetovej vojne vznikol významný hudobný festival vážnej hudby Pražská jar, ktorý sa tradične koná v Obecnom dome, Rudolfíne.

Film[upraviť | upraviť zdroj]

Česka kinematografia je súhrnné označenie pre filmy natočené na území Česko-Slovenska a Česka.

Medzinárodného ohlasu dosiahla v 60. rokoch 20. storočia česko-slovenská nová vlna (Miloš Forman, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Ján Kadár, Elmar Klos, Jaromil Jireš, František Vláčil, Vojtěch Jasný, Juraj Jakubisko, Juraj Herz, Ivan Passer, Jan Němec). Vážnejšie umelecké ambície sa podarilo v rovnakej dobe naplniť Karlovi Kachyňovi, Otakaru Vávrovi, Jiřímu Krejčíkovi alebo Karlovi Zemanovi.

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jar (1896), secesný plagát Alfonza Muchu

Na počiatku dejín výtvarného umenia na území súčasnej Českej republiky stojí soška Věstonickej venuše, zrejme najstaršia keramická soška na svete, ktorá vznikla v mladšom paleolite a bola nájdená roku 1925 na južnej Morave. Najvýznamnejším gotickým tvorcom bol Majster Theodorik, ktorý sa preslávil výzdobou hradu Karlštejn. V baroku to boli Karel Škréta, Ján Kupecký, Petr Brandl, Anton Raphael Mengs a Václav Hollar, ktorý sa preslávil svojimi rytinami. Vrcholná sochárska diela v tej ére vytvorili Matyáš Bernard Braun a Ferdinand Maxmilián Brokoff.

V polovici 19. storočia do českých krajín dorazila vlna romantizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom maliarskeho romantizmu v Česku bol Josef Mánes, dnes známy predovšetkým vďaka výzdobe pražského orloja. Sa 70. a 80. rokmi nastúpila tzv. Generácie Národného divadla, teda tvorcovia, ktorí sa nejako podieľali na výzdobe práve stavané "Zlaté kapličky": Medzi nimi sa najväčšieho medzinárodného ohlasu dostalo Mikolášu Alšovi. K ďalším členom generácie patrili maliar Václav Brožík alebo sochár Josef Václav Myslbek, tvorca sochy sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe. Na konci 19. storočia prišla vlna secesie. V českom prostredí zohrala mimoriadnu úlohu. Jej hlavný predstaviteľ, Alfons Mucha, je dnes najznámejším českým maliarom vo svete. Mucha sa preslávil okrem svojich známych plagátov tiež cyklom 20 veľkoformátových obrazov Slovanská epopej. K secesii možno radiť aj dielo Maxa Švabinského.

Proti klasickým technikám maľby sa na konci storočia začali búriť nové smery. Predovšetkým expresionizmus. Do českej expresionistickej skupiny Osma patrili Bohumil Kubišta či Emil Filla. Členovia Osmy potom prechádzali ku kubizmu, ďalšiemu novému avantgardnému smeru. Ako kubista začínal aj František Kupka, ktorý však nakoniec sa preslávil predovšetkým ako priekopník abstraktné maľby. Doznievajúci kubizmus hľadajúci nové formy vyjadrenia bol pestovaný v skupine Tvrdošijní (Josef Čapek, Jan Zrzavý). Členovia avantgardného Devětsilu sa potom nadchli pre surrealizmus (Toyen). V druhej polovici 20. storočia prápor surrealizmu držal najmä Jan Švankmajer.

Knižné ilustrácie preslávili napríklad Josefa Ladu, Zdeňka Buriana alebo Adolfa Borna. Najznámejšími predstaviteľmi umeleckej fotografie sú František Drtikol, Josef Sudek, Jan Saudek či Josef Koudelka.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V súvislosti so širokou zrozumiteľnosťou slovenčiny umožňuje český právny poriadok používať slovenčinu, na rozdiel od iných menšinových jazykov, bez prekladateľa či tlmočníka v právnych a úradných úkonoch. Týka sa to mnohých aspektov spoločenského života na celom území Česka. Napríklad Správny poriadok (zákon č. 500/2004 Zb.) stanovuje: "V řízení se jedná a písemnosti se vyhotovují v českém jazyce. Účastníci řízení mohou jednat a písemnosti mohou být předkládány i v jazyce slovenském" (§16, odsek 1). Zákon 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov „Úřední jazyk: Před správcem daně se jedná v jazyce českém nebo slovenském. Veškerá písemná podání se předkládají v češtině nebo slovenštině..." (§ 3, odsek 1). Portál veřejné správy České republiky [online]. portal.gov.cz, [cit. 2010-04-03]. Dostupné online.
  2. NATO e-Library: Basic texts
  3. http://europa.eu/abc/governments/index_en.htm
  4. Česko
  5. Kachlík, V., 2003: Geologický vývoj území České republiky. Doplněk k publikaci „Příprava hlubinného úložiště radioaktivního odpadu a vyhořelého jaderného paliva“ SURAO, Praha, 54 s.
  6. The Czech Republic's Membership in International Organizations. United States State Department. prístup: 8 August 2015.
  7. Ministry of Foreign Affairs of the Czech Republic. Diplomatic Protocol, Diplomatic List, May 3, 2016. http://www.mzv.cz/file/442309/DL2016_05_03.pdf (anglicky).
  8. Počet obyvatel v obcích České republiky k 1.1.2014 [online]. Praha : Český statistický úřad, 2014-04-30, [cit. 2014-04-30]. Dostupné online.
  9. Sčítání lidu 2011 [online]. Český statistický úřad, [cit. 2012-05-08]. Dostupné online.
  10. Statistická data ČSÚ [online]. Český statistický úřad. Dostupné online.
  11. Nařízení vlády č. 212/1997, kterým se vyhlašuje závazná část územního plánu velkého územního celku Olomoucké aglomerace
  12. Územní plán velkého územního celku ČESKOBUDĚJOVICKÉ SÍDELNÍ AGLOMERACE

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]