Mníchovská dohoda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Česko-Slovensko po Mníchovskej dohode

Mníchovská dohoda (iné názvy: Mníchovská zmluva, Mníchovský diktát, Mníchovská zrada) bola zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 2:30 SEČ (dohodnutá 29. septembra)[1], podľa ktorej Česko-Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety). Zmluva je podľa medzinárodného práva neplatná od samého začiatku. Vo svetovej politike to bol dovtedy najväčší prejav politiky appeasementu (politiky ústupkov).

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Tretej ríše a nástupe Adolfa Hitlera k moci sa začalo schyľovať k 2. svetovej vojne. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia. Na to Hitler využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk. Prezidentom Česko-Slovenska sa stal Edvard Beneš. V roku 1938 bol tiež anšlus, pripojenie Rakúska k Nemecku - hoci to Versaillská zmluva zakazovala. V roku 1938 začal Hitler požadovať od Česko-Slovenska, aby Nemecku odstúpilo Sudety. Nemecko na to využívalo Nemcov žijúcich v Česko-Slovensku, ktorí tvrdili, že sú diskriminovaní. To bol argument na pripojenie týchto území k Ríši.

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany a tam mal prejav o tom, že Nemecko musí ochraňovať práva Nemcov žijúcich v zahraničí. Návrh o Sudetoch odovzdal česko-slovenskej vláde, ktorá ho odmietla. Prispelo to k vyostreniu situácie. Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s Chamberlainom a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-Slovenska lorda W. Runcimana, ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Nemci v Česko-Slovensku vyjadrili nespokojnosť, ktorú Runciman interpretoval po príchode do Británie Chamberlainovi.

Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko (formálne ešte stále spojenec Česko-Slovenska v pakte Malej Dohody) predostreli česko-slovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-Slovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-Slovensko napospas Nemecku). Vláda Česko-Slovenska požiadavky prijala s tým, že odstúpi územie Sudet, v ktorých žije viac ako 50% Nemcov. Medzitým boli v Česko-Slovensku protesty a vláda bola nútená podať demisiu. Bola vymenovaná nová vláda na čele s gen. Janom Syrovým, ktorá nariadila mobilizáciu a chcela brániť Česko-Slovensko. Očakávala pomoc od Spojeného kráľovstva a Francúzska.

Konferencia[upraviť | upraviť zdroj]

Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody.

V dňoch 29. - 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko konferenciu, kde sa rozhodlo o osude Česko-Slovenska. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Česko-Slovenska, iba čakali vo vestibule budovy na výsledky.

Dohodu podpísali nasledovní predstavitelia štyroch krajín:

S úvodnou rečou o "českej otázke“ vystúpil Hitler. Priblížil dianie v českom pohraničí ako – povedané dnešným slovníkom – humanitárnu katastrofu sprevádzanú migračnou krízou. Hovoril o záplave utečencov do Nemecka, vraj len za posledný týždeň ich počet stúpol na 240-tisíc, lebo Česi vraždia civilistov a vo veľkom ničia majetok sudetských Nemcov. "Dosiaľ bolo zničených 247 mostov a ešte väčší počet domov.“ [2]

V Mníchove sa rozhodovalo o Československu bez Československa, hoci v tamojšom hoteli Regina čakali dvaja zástupcovia vlády ČSR (Hubert Masařík, sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí ČSR), že ich na rokovanie prizvú. Člen britskej delegácie Frank Ashton-Gwatkin im z poverenia premiéra Chamberlaina prišiel oznámiť len výsledok. Na prinesenej mape ukazoval, ktoré okresy v českom pohraničí bude nemecké vojsko obsadzovať ako prvé. [2]

Čechy a Morava prišli takmer o 30 percent svojho územia, na ktorom žilo dovtedy 34% obyvateľstva (okrem 2 800 000 Nemcov aj 800-tisíc Čechov). Nová hranica znefunkčnila obranný systém, preťala dôležité dopravné tepny, pripravila republiku o významnú časť priemyslu: dve tretiny ťažby svojho uhlia, 70% výroby elektriny, oceliarsky, textilný a chemický priemysel. [2]

Následkom Mníchovskej dohody sa dňa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu vtedajší Česko-Slovenský prezident Edvard Beneš a neskôr emigroval z krajiny.

Strany nemeckej menšiny v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Hitler už pred Mníchovskou dohodou trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom“. V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe Československej vláde ultimátum, v ktorom Varšava žiadala "vrátenie“ Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca – Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km2 . [2]

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko v prospech Maďarského Kráľovstva odstúpilo územia 11 927 km² na juhu Slovenskaa Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.

V období od 30. septembra 1938 do 14. marca 1939 hovoríme o druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Henrik Eberle, Matthias Uhl: Kniha Hitler, Ikar, Bratislava 2006, s.71
  2. a b c d Mníchov '38: zrada plodí ďalšiu zradu. Pravda.sk, 2018-09-30. Dostupné online [cit. 2018-09-30].

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]