Martinská deklarácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa je dokument z 30. októbra 1918 prijatý na zhromaždení v Martine, kde sa účastníci prihlásili k seba určovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Vyhlásenie deklarácie[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa v Martine

27. októbra 1918 rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši oznámil nótou americkému prezidentovi, že Rakúsko-Uhorsko prijíma podmienky na uzavretie mieru a je ochotné rokovať o prímerí. Faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska viedla v Čechách k búrlivým demonštráciám a 28. októbra 1918 vydal pražský Národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu a kodifikoval ho zákonom. Oba akty podpísal aj slovenský zástupca Vavro Šrobár, v tom čase ešte bez oficiálneho poverenia zastupovať Slovensko. Celkom nezávisle od udalostí v Čechách sa 29. októbra 1918 začalo v budove banky Tatra v Turčianskom Svätom Martine schádzať vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov z celého Slovenska. Vzhľadom na informačné embargo o udalostiach v Čechách nevedeli. Uhorské úrady, v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu povolali do Martina 15. honvédsky pluk z Levíc.

Vyhláseniu prechádzala dôverná porada v dopoludňajších hodinách, na ktorej sa ešte diskutovalo, či má byť vôbec prijatá verejná deklarácia a aký má mať charakter. Proti prijatiu hovorila najmä neistota z ďalšieho vývoja, t.j. či budú víťazné veľmoci ochotné uznať okrem samostatného českého štátu aj odčlenenie Slovenska. Ivan Dérer, ktorý na poslednú chvíľu pricestoval z Viedne, tlmočil odporúčanie českej delegácie, aby Slováci neunáhlili jednoznačné vyjadrenie za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ radšej hmlisto.[1] Toto väčšina delegátov odmietla a ako základ budúcej deklarácie prijali návrh Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť. Za jednoznačné vyjadrenie tiež hovorila tendencia rakúskej a maďarskej propagandy, ktorá v zahraničí zdôrazňovala lojalitu Slovákov k monarchii resp. Uhorsku. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv predseda zhromaždenia Matúš Dula referoval o situácii a prešlo sa k ustanoveniu Slovenskej národnej rady. Andrej Hlinka ako prvý rečník vyzval Slovákov k jednote a k rozšíreniu kandidátky. Napokon zhromaždenie ustanovilo podľa pôvodného návrhu 20-člennú Slovenskú národnú radu (v dobovom texte deklarácie tiež pod názvom "Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“), pripravenú už od 12.9.1918,[chýba zdroj] a jej 12-členný výkonný výbor, z ktorého väčšinu tvorili nečlenovia SNR. Následne zhromaždenie prijalo samotnú deklaráciu.

Prijatý text deklarácie bol pred publikovaním modifikovaný na návrh Milana Hodžu, ktorý sa neskoro večer vrátil z Budapešti, avšak ale ani on o vyhlásení Česko-Slovenska ešte nevedel. Na základe jeho návrhu bola vypustená požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii, aby úsilie Čechov a Slovákov v zahraničí pôsobilo jednotne a bol doplnený odkaz na uznanie Wilsonových zásad v Andrássyho nóte.[2]

Obsah a význam deklarácie[upraviť | upraviť zdroj]

Deklarácia bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa, ktorým Slováci oficiálne rušili zväzok s Uhorskom a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Predstavuje jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu. S odkazom na predchádzajúcu maďarizačnú politiku zhromaždenie odmietlo akékoľvek právomoci uhorskej vlády na Slovensku. Za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v mene slovenského národa bola prehlásená Slovenská národná rada. Slováci sa prihlásili k samourčovaciemu právu česko-slovenského národa, čím vyjadrili požiadavku vytvorenia spoločného štátu. Týmto dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Česko-Slovenska a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými česko-slovenskými jednotkami. Deklarácia ďalej požadovala okamžité ukončenie vojny.

Dokument používa pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu. Takáto formulácia bola zvolená aj z taktických dôvodov, aby bola v súlade s argumentáciou česko-slovenského zahraničného a domáceho českého odboja[3] a nekomplikovala zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí.

Spochybňovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Deklarácia bola v medzivojnovom období predmetom sporov. Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko-Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Malo ísť o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha (plný text vyšiel v roku 1991 vo vydavateľstve I. Štelcera). Podľa tejto úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane vacuum iuris. Tvrdenie vyvolalo škandál a súdny proces proti Tukovi, ktorá skončil jeho odsúdením a dlhým väznením; existencia takéhoto dodatku nebola nikdy preukázaná, rovnako ako pôvodná podpísaná zápisnica zo zhromaždenia.

Pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa dočasne stratili a dlho neboli známe - tento stav trvá doteraz. Viacerí priami účastníci s odstupom času dokonca spochybňovali, že boli niekedy vytvorené, vrátane jedného zo zvolených zapisovateľov a tajomníka SNR Karola Antona Medveckého.[4] Ďalšie pochybnosti vyvolali zmeny Milana Hodžu (schválené iba redakčnou radou a nie celým zhromaždením), ktoré však nemali zásadný vplyv na použitú terminológiu ani na význam deklarácie. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za „falzifikát“ – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Podľa kritikov zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov bola katolícka.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hronský, Marián; Pekník, Miroslav (2008), Martinská deklarácia : cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska (1. vyd.), Bratislava: Veda, ISBN 978-80-224-1047-2 

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]