Ivan Dérer

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ivan Dérer
Ivan Dérer
Narodenie2. marec 1884
Malacky, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie10. marec 1973 (89 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ivan Dérer

JUDr. Ivan Dérer (* 2. marec 1884, Malacky – † 10. marec 1973, Praha) bol slovenský advokát, politik a novinár. Patril k popredným prívržencom idey jednotného československého národa. Bol mnohonásobným československým ministrom a účastníkom odboja počas prvej aj druhej svetovej vojny.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Malackách v početnej rodine advokáta JUDr. Jozefa Dérera, ktorý sa snažil zabezpečiť svojim deťom kvalitné vzdelanie. Ivan Dérer vyštudoval ľudovú školu v rodných Malackách. V roku 1893 začal študovať na reálnom gymnáziu v Bratislave, štúdium ukončil v roku 1901. Rozhodol sa pokračovať v otcových šľapajách a zapísal sa na štúdium práva na právnickej akadémii v Bratislave. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi inteligencie ako boli napríklad Ferdiš Juriga, Milan Ivanka, Samuel Zoch. Roku 1903 založil spolu s ďalšími bratislavskými Slovákmi Slovenský vzdelávací spolok v Prešporku. Ministerstvo vnútra však stanovy z politických dôvodov neschválilo. V rokoch 1903 - 1906 pokračoval v štúdiu na univerzite v Budapešti. V tomto období začal publikovať články v takmer všetkých slovenských novinách. Od roku 1910 bol advokátom v Bratislave.[1]

Už počas štúdií praxoval v advokátskej kancelárii svojho otca. Po skončení štúdia nastúpil na vojenskú službu do kasární na Bratislavskom hrade. V októbri 1909 zložil pred hlavným súdom v Budapešti advokátsku skúšku. V Bratislave si otvoril advokátsku kanceláriu, v ktorej s prestávkami vykonával prax až do roku 1939. V Bratislave sa zapojil do spoločenského a politického života.[1] V rokoch 19121914 bol jedným z redaktorov týždenníka Národný hlásnik.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa na budove Tatra banky v Martine

Na vypuknutie vojnovej hystérie zareagoval článkom "Hyeny chcú ísť do vojny" za čo bol zatknutý. Sfanatizované davy reagovali roztlčením okien na jeho byte na Suchom mýte. Na začiatku vojny narukoval a ocitol sa na frontovej línii. V prvej svetovej vojne bol zranený v bitke pri Ivangorode v roku 1914 a do konca vojny žil vo Viedni, kde pracoval na cenzúrnom úrade pod vedením Kornela Stodolu. Ich úlohou bolo cenzúrovať korešpondenciu vojakov a zajatcov. Snažili sa však čo najviac pracovať v prospech československej veci. Do Viedne dochádzali aj ďalší politickí činitelia s ktorými čoskoro nadviazali kontakt na českú Maffiu.[1]

V roku 1918 sa stal jedným zo spoluautorov a signatárov Martinskej deklarácie a ako člen Slovenskej národnej rady dopravil tento dokument do Prahy. V Prahe sa Ivan Dérer stal členom Revolučného národného zhromaždenia.

Dokumentárny film JUDr. Ivan Dérer vyrobila v rámci tv cyklu Historická panoráma Slovenská televízia Bratislava v roku 1999 (scenár Alena Bartlová, réžia Fedor Bartko).

Poslanec a politik[upraviť | upraviť zdroj]

Bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia (14.11.1918 - 15.4.1920). V parlamente pracoval predovšetkým v ústavno-právnom výbore. Nasledujúce obdobie bolo pre neho mimoriadne aktívne. Pustil sa do budovania Československej republiky. Na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska mal na starosti referát pre spravodlivosť. Po Šrobárovom odstúpení sa stal na krátky čas ministrom pre správu Slovenska.[1]

Členom Poslaneckej snemovne bol vo viacerých volebných obdobiach

  • 25. 4. 1920 do 14. 11. 1925
    • Iniciatívny výbor
    • Právny výbor
  • 15. 11. 1925 - 25. 9. 1929
  • 27. 10. 1929 - 18. 5. 1935
  • 19. 5. 1935 - 21. 3. 1939

V rokoch 19301938 bol poslancom Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku, v ktorej bol členom Ústredného výboru. V období 1934 až 1938 bol podpredsedom strany a od roku 1936 aj predsedom Krajinského výkonného výboru na Slovensku.

Minister[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Československej republiky vykonával v rôznych úradoch funkciu ministra

  • 25. 5. 1920 - 15. 9. 1920: minister s plnou mocou pre správu Slovenska (vláda červenozelenej koalície Vlastimila Tusara)
  • 26. 9. 1921 - 7. 10. 1922: minister pre zjednotenie zákonov a organizácie správy (vláda všenárodnej koalície Edvarda Beneša)
  • 5. 1. 1926 - 18. 3. 1926: minister pre zjednotenie zákonov a organizácie správy (vláda Antonína Švehlu)
  • 7. 12. 1929 - 24. 10. 1932: minister školstva (vláda širokej koalície Františka Udržala)
  • 29.9 . 1932 - 14. 2. 1934: minister školstva a národnej osvety (vláda širokej koalície Jana Malypetra)
  • 14. 2. 1934 - 4. 6. 1935: minister spravodlivosti (vláda Jana Malypetra)
  • 4. 6. 1935 - 5. 11. 1935: minister spravodlivosti (vláda Jana Malypetra)
  • 18. 12. 1935 - 23. 1. 1936: minister spravodlivosti (vláda vláda širokej koalície Milana Hodžu)
  • 21. 7. 1937 - 22. 9. 1938: minister spravodlivosti (vláda Milana Hodžu)

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade republiky bol zbavený slovenského občianstva, skonfiškovali mu byt, ktorý mal v Bratislave. Bol vyškrtnutý zo zoznamu advokátov. Žil v Prahe, kde sa aktívne zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. Do odboja vstúpil s odobojovou skupinou Úvod. Skupina bola v kontakte s Londýnom a jej úlohou bolo okrem iného zhromažďovanie spravodajského materiálu. Jeho činnosť bola odhalená a v rokoch 1944 - 1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v koncentračnom tábore v Terezíne.[1]

Povojnové obdobie a komunistický režim[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny sa v roku 1946 stal čestným predsedom Strany práce, ktorú spoluzakladal s cieľom vytvorenia nekomunistickej sociálnodemokratickej strany. V období 1946-1948 bol predsedom Najvyššieho súdu až do komunistického puču. Podiaľal sa na formovaní nového zákonodárstva a vypracoval aj skicu novej ústavy. Po roku 1948 Dérer pochopil, že nemôže obrániť nezávislosť najvyžšieho súdu a odišiel na vlastnú žiadosť do dôchodku. V roku 1953 mu znížili penziu tak, že bol pod životným minimom a zamestnal sa v ČSAV v Prahe. V rokoch 19541955 väznený komunistickým režimom. Bol obvinený z účasti na podzemnom hnutí, ktoré malo zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie a z neoznámenia trestného činu. Po prepustení sa opäť zamestnal v Ústave jazykov a literatúry ČSAV. V roku 1968 bol rehabilitovaný. V tomto roku začal opäť vystupovať na verejnosti. V tom istom roku skritizoval Husákovu politiku federalizácie.[1]

Ivan Dérer umrel v Prahe 10. mája 1973 vo veku 89 rokov. Pochovaný je na cintoríne vo Veľkej Chuchli.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Československá otázka. Praha: Orbis 1935
  • Naše problémy. Úvahy o základných otázkach Československa. Praha: Orbis, 1938
  • Slovenský vývoj a luďácka zrada, Praha: nakl. Kvasnička a Hampl, 1946 (v češtine)
  • Antifierlinger I. Politické paměti 1945-1949, Praha, 1993 (v češtine)
  • K diskusii o čechoslovakizme. Bratislava: Communio Minerva, 2015. Dostupné online.
  • Antifierlinger II. Politické pamäti 1914-1938. Bratislava: Communio Minerva, 2016. Dostupné online.
  • Antifierlinger III. Mníchov 1938. Bratislava: Communio Minerva, 2017. Dostupné online.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

  • otec Jozef Dérer, právnik a advokát
  • matka Paula
    • brat MUDr. Ladislav Dérer (1897-1960), prednosta internej kliniky Lekárskej fakulty v Bratislave
    • brat MUDr. Jozef Dérer (1887-1967), prednosta očnej kliniky Krajského ústavu národného zdravia v Bratislave
  • manželka Jela, rodená Štefanovičová
    • dcéra Soňa
    • syn Vladimír

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

Hlinkovská autonómia nie je ničím iným, než ústrojenstvom na zachovanie tmy a nevedomosti... Ale ani šrobárovskú autonómiu nechceme, pretože táto sa snaží udržať osobný režim na Slovensku a zvrhla sa na vladarenie úzkej spoločnosti osobné kľuky.
– Ivan Dérer, október 1919

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f KOVÁČ, Dušan a kol.. Muži deklarácie. Martin : Osveta, 1991. ISBN 80-217-0289-3. S. 208-230.