Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol vydaný dňa 25. novembra 1992 v zbierke zákonov pod číslom 542/1992. Týmto ústavným zákonom sa rozhodlo o zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov – Česka a Slovenska.

Pozadie[upraviť | upraviť kód]

Rozdeleniu ČSFR bránil existujúci ústavný zákon o referende z roku 1991 pretože stanovoval, že ČSFR je možné rozdeliť jedine referendom. K eliminácii referenda bol teda potrebný nový ústavný zákon. Spoločný návrh HZDS a ODS síce ponechával referendum ako jednu z možností rozdelenia štátu, umožňoval však vedľa nej aj ústavným zákonom či dohodou národných rád, prípadne vystúpenie jednej z republík z federácie na základe jej nespochybniteľnej vôle. Vládne strany zároveň rozpútali kampaň proti referendu.

Posledné dni pred prejednávaním zákona o zániku federácie boli naplnené horúcimi rokovaniami. Česká aj slovenská opozícia podporujúca myšlienku únie a referenda našla definitívneho spojenca v HZDS, ktoré zase videlo v opozícii brzdu proti príliš rýchlemu rozpadu ČSFR. Takzvaná „demokratická opozícia“ (teda bez republikánov a komunistov) rokovala s Michalom Kováčom dvakrát 21. septembra a 28. septembra. Pri existencii zákazu majorizácie sa tak pre českú a slovenskú opozíciu otvoril priestor s pomocou HZDS a SDĽ presadiť buď vykonanie referenda alebo zmenu federácie na úniu. Pretože ODS okrem HZDS nemala v slovenskej časti Snemovne národov žiadneho spojenca, nemohla sama žiadny ústavný zákon presadiť.

Možnosť, že návrh ústavného zákona neprejde si česká vláda uvedomovala ale zrejme ju podcenila. Schôdzka premiérov bola nakoniec stanovená až na 6. október zrejme v domnienke, že spoločný postup je dostatočne zaistený. Ale 28. septembra došlo k náhlej roztržke medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom na zasadnutí Rady obrany štátu (ROS). Príčinou bol jednak Mečiarov nesúhlas s návrhom zákona o delení majetku federácie, ktorý o deň skôr schválila federálna vláda, predovšetkým však nesúhlas s kategorickou požiadavkou českej strany na urýchlené rozdelenie armády. Strach z možných územných požiadaviek Maďarska, resp. z postoja maďarskej menšiny, viedol Mečiara k snahe aby aj po rozdelení federácie zostala v nejakej forme zachovaná spoločná armáda. Táto požiadavka bola však celkom nereálna, pretože Česká republika nemala záujem sa zapliesť do prípadného slovensko-maďarského konfliktu. Mečiar nakoniec z rokovania odišiel a tak sa stalo, že pri prerokúvaní Ústavného zákona o zániku federácie ku koordinácii postupu ODS a HZDS nedošlo.[1]

Prvé hlasovanie[upraviť | upraviť kód]

Návrh Ústavného zákona o zániku federácie začalo Federálne zhromaždenie prerokúvať dňa 29. septembra 1992. Opoziční poslanci – či už českí alebo slovenskí - návrh odmietli a znovu žiadali referendum. Bez ich súhlasu nebola nádej, že by návrh ústavnou väčšinu prešiel. Hlasovanie sa uskutočnilo 1. októbra 1992 a návrh skutočne prepadol: v Snemovni ľudu chýbal ku schváleniu 1 hlas, v českej časti Snemovne národov tiež jeden hlas a v slovenskej časti 3 hlasy. Toho využil poslanec Miloš Zeman za ČSSD a predložil návrh na uznesenie o ustanovení komisie pre prípravu premeny federácie na česko-slovenskú úniu. Schválenie uznesenia nevyžadovalo na rozdiel od predloženého zákona ústavnou väčšinou a ani uplatnenie zákazu majorizácie. Pretože pre uznesenie okrem opozície hlasovala aj časť poslancov HZDS, bol návrh skutočne schválený.

ČSSD predpokladala, že základom pre rokovania bude materiál komisie ČSSD vychádzajúci z existencie dvoch štátov so spoločnými orgánmi pre zahraničnú politiku, obranu a financie, rozhodujúcimi na princípe parity, pričom otázka medzinárodnoprávnej subjektivity zostala otvorená. Klaus trval na podpise prehlásenia, v ktorom by sa HZDS otvorene vyslovilo proti únii a konfederácii a zaviazalo by sa presadzovať rozdelenie ČSFR na dva celkom samostatné štáty. Mečiar nakoniec súhlasil.[1]

Schválenie zákona[upraviť | upraviť kód]

Ďalší vývoj Česko-Slovenska bol už celkom v znamení jeho demontáže. Nový kompetenčný zákon z 8. októbra 1992 bol prijatý bez väčšieho odporu opozície. Tento zákon preniesol kompetencie na republiky a v praxi znamenal, že federácia sa stala nefunkčnou.

Dňa 9. novembra sa v moravských Židlochoviciach vlády dohodli na texte zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci a podpísali ďalších sedem spoločných dokumentov a dohôd.

Ústavný zákon 541/1992 Sb. zo dňa 13. novembra rozdelil federálny majetok v pomere 2:1 čím dával jasne najavo, že s ďalšou existenciu Česko-Slovenska sa už nepočíta.

Nový návrh[upraviť | upraviť kód]

Dňa 18. novembra sa Federálne zhromaždenie zišlo k hlasovaniu o novom návrhu Ústavného zákona o zániku federácie. Ten so zákonom o rozdelení majetku priamo súvisel a obidva návrhy boli dokonca podané spoločne.

Filozofia nového návrhu ústavného zákona o zániku federácie bola tentokrát odlišná než návrh z 1. októbra. Nešlo o spôsoby, ktorými federácia môže zaniknúť, ale o nový ústavný zákon, podľa ktorého mala existencia federácie jednoducho skončiť 31. decembra 1992 o 24:00 SEČ. Návrh ústavného zákona schválili obe národné rady 17. novembra teda v deň tretieho výročia Nežnej revolúcie.

Hlasovanie[upraviť | upraviť kód]

V stredu 25. novembra 1992 dopoludnia sa Federálne zhromaždenie zišlo k novému rokovaniu a dohodovací výbor predložil kompromisný návrh. Hlasovanie prebehlo presne o 13:21.

143 poslancov v Snemovni ľudu hlasovalo takto:

  • Za: 92
  • Proti: 16
  • Zdržali sa: 25
  • Ignorovali: 8

72 poslancov slovenskej časti Snemovne národov hlasovalo takto:

  • Za: 46
  • Proti: 7
  • Zdržali sa: 16
  • Ignorovali: 3

72 poslancov českej časti Snemovne národov hlasovalo nasledovne:

  • Za: 45
  • Proti: 7
  • Zdržali sa: 11
  • Ignorovali: 9

Ústavný zákon bol teda po súhlasnom uznesení oboch snemovní schválený. Ústavný zákon bol potom publikovaný pod číslom 542/1992 v Zbierke zákonov a o polnoci 31. decembra 1992 na jeho základe Česká a Slovenská Federatívna Republika zanikla.[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Prvé. vyd. Praha : Vyšehrad, 2015. 688 s. ISBN 978-80-7429-631-4. Kapitola Rozpad Československa, s. 611,612,613,614,615,616. (čeština)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]