Nežná revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nežná revolúcia
čes. Sametová revoluce
Prague November89 - Wenceslas Monument.jpg
Tribúna demonštrantov pri soche svätého Václava v Prahe
Dátum 16. november29. december 1989
Miesto ČSSR
Príčina nespokojnosť s politicko-spoločenským totalitným komunistickým systémom
Prostriedky pasívny odpor a vyjednávanie
  • demonštrácie a štrajky,
  • šírenie správ rádiom Slobodná Európa,
  • rokovania s predstaviteľmi vládnej moci
Výsledok pád totalitného režimu
  • slobodné voľby,
  • demokratizácia verejného života,
  • uplatňovanie ľudských práv a občianskych slobôd,
  • prechod na zmiešanú ekonomiku,
  • amnestia predstaviteľom totalitnej moci
Strany
vláda ČSSR
aktivizovaná verejnosť
Lídri
generálni tajomníci Ústredného výboru KSČ

ministerstvo vnútra

vrcholoví funkcionári KSČ

a ďalší

Študenti

Občianske fórum

Verejnosť proti násiliu

kresťanskí aktivisti

a ďalší

Obete a zranení
žiadne obete na životoch, zranených 568 ľudí po policajnom zásahu 17. novembra

Nežná revolúcia (čes. sametová revoluce) (16. november – 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa potom uskutočnili v júni 1990.

Politická situácia v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Dejiny Slovenska a Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas "vlády jednej strany" neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia - disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou. Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce "negatívny postoj k socializmu" a tým pádom boli zakázané. Na "čiernu listinu" sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na "Západ". Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantami Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).

Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. "devízový prísľub" (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a "cestovnú doložku" (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú "dôveryhodní" a neutečú na "Západ". Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie "nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR". Pre zabránenie odlivu takzvanej "tvrdej meny" existovala sieť predajní Tuzex so 170 pobočkami, v ktorej sa dalo nakupovať len za valuty alebo za "bony", nie však za koruny.

Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri koncentračného tábora (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) viedli mnohých buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku opozičných organizácií ako napríklad Charta 77.

Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80-rokoch 20 storočia zastavil. Politická a sociálna situácia komunistického Česko-Slovenska sa v tomto období stávala pre mnohých neznesiteľnou. Uvedomovali si to aj niektorí politici. Michail Gorbačov od roku 1985 V Sovietskom zväze presadzoval prestavbu a zásadu glasnosti, čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Jedna z prvých na Slovensku bola 25. marca 1988 sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorú Štátna bezpečnosť (ŠtB) brutálne rozohnala. V januári 1989 nasledoval Palachov týždeň v Prahe, ktorý sa začal 15.januára, keď sa pri soche sv. Václava zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí, po tom čo ŠtB zabránila Vlaste Chramostovej prečítať manifest[1]. V júni zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Napriek tomu, že ju podpísalo 40 000 občanov, málokto vtedy mohol tušiť, že komunistický režim sa zrúti v tom istom roku 1989.

Situácia v susedných krajinách sovietskeho bloku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku (v júli 1989). Éra "gulášového komunizmu" sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. V marci 1989 vláda vyhlásila výročie maďarskej revolúcie 1848 za štátny sviatok. Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1956, prišlo na Námestie hrdinov 16.6.1989 už 250 000 ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal odsun sovietskych vojsk z Maďarska. Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22.4.1989 a skočili podpísaním zmluvy 18. septembera 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda. Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.

Podrobný priebeh udalostí po dňoch[upraviť | upraviť zdroj]

16. november 1989 (štvrtok)[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa na bratislavskom Námestí SNP

V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00[2]. Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá ZNB. Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách[3] okolo 150[4] študentov za skandovania hesiel: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu, .. dialóg, ..reformy! prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici. Z ministerstva vyšiel pred budovou tajomník UV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl ministerstva školstva Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala[5] aj prítomná televízia (redaktor Pavel Jacz). Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich[4] avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer na ČT2, v ktorom za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníku žurnalistiky. Ako ďalších aktivistov neskôr uviedla[4]: Milan Novotný, Maroš Sedílek, Daniel Bútora, Sveťo Bombík, Robo Gál, Rado Števčík. Demonštrácia prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, kde sa dav postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody[3], rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského, skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod. Demonštranti mali šťastie v tom, že polícia predpokladala nepokoje skorej v piatok a skorej v Prahe. Vyšetrovanie a postih účastníkov dovtedy najväčšej demonštrácie na Slovensku v tom roku však predbehli udalosti nasledujúcich dní.

17. november (piatok)[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa na Albertove

V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (všetky vysoké školy v Protektoráte Čechy a Morava zostali zatvorené až do 8.-9-. mája 1945). Stretnutie zorganizoval Socialistický zväz mládeže. O 16:00 bolo asi 15 000 účastníkov. Po skončení oficiálnej časti sa dav vydal do centra mesta (v súlade s plánmi iniciatívy STUHA vedenou Jiří Dienstbierom ml.Šimonom Pánkom)[6]. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v ČSSR. Za Národným divadlom (na Národnej triede) im o 19:30 špeciálne jednotky zahradili cestu. Aby bolo zabránené ďalšiemu pochodu demonštrantov boli uzavreté ulice Mikulandská a Voršilská a tým bol zablokovaný ústup smerom k Národnému divadlu. Približne 10 000 demonštrantov tak bolo uzatvorených medzi dvoma policajnými kordónmi. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel ako Máme holé ruce ale aj politických ako Jakeša do koša! V tejto dobe bol ešte demonštrantom umožnený individuálny voľný odchod. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Polícia medzitým uzatvorila aj všetky susedné ulice takže demonštranti boli úplne obkľúčení. Približne o 20:15 došlo ku zmene. Príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra (tzv. červené barety) veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Študentov bili obuškami, tak, že príslušníci vytvorili medzi sebou uličku, ktorou museli prejsť. Vybraných zatýkali. Jeden zostal ležať na zemi. Ako sa ukázal neskôr bol to agent ŠtB Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd[7], ktorý len odpadol. Príslušníci rýchlo odniesli jeho nehybné telo do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička na internáte v Tróji[1], ktorá bola sama ľahko zranená, si to všimla a začala šíriť správu, ktorá sa neskôr ukázala ako fáma, o zabitom študentovi. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie.

18. november (sobota)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent. Petr Uhl, disident, ktorý bol zdrojom pre rádio vyhlásil správu za overenú, pretože sa ju dozvedel z viacerých nezávislých zdrojov. Až neskôr sa zistilo, že Dražská, ktorá v ten deň navštívila Uhlovu manželku si smrť vymyslela a potvrdilo sa[7], že agent Zifčák odpadol z psychického vypätia, jeho prevoz do nemocnice bol exkluzívny a jeho ďalší osud mal byť nevypátrateľný (mal letenku do Moskvy[7] avšak ani Štb pravdepodobne nepočítala s fámou o jeho smrti).
  • V Realistickom divadle v Prahe sa zišli herci a študenti. Vznikla výzva na týždenný a generálny štrajk 27. novembra.[8]
  • Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky v Prahe na Národnú triedu.

19. november (nedeľa)[upraviť | upraviť zdroj]

20. november (pondelok)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Od pondelka sa každý deň konali demonštrácie najprv v Prahe, Brne, Bratislave[8] a Žiline[9], potom aj v iných mestách. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo (noviny Československej strany socialistickej).
  • V aule Univerzity Komenského v Bratislave vzniká o 10. hod. prvý slovenský študentský štrajkový výbor. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa na nádvorí zhromaždili študenti a prebiehal zber podpisov za generálny štrajk. K štrajku sa pripájajú aj ďalšie divadlá (Martin, Zvolen, Trnava) a vysoké školy na Slovensku. V bratislavskej Umeleckej besede bol schválený program Verejnosti proti násiliu (VPN). Vo večerných hodinách bratislavskí študenti demonštrovali pred vtedajším Domom ROH (teraz Istropolis) na Trnavskom mýte.[9]
  • Občania zhromaždení na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy a protestovali proti zásahu na Národnej triede. Vysokoškoláci v Prahe začali týždenný protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk.
  • Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s "opatreniami na obnovenie poriadku".

21. november (utorok)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Demonštrácia a protestné pochody študentov sa uskutočnili v Košiciach, Banskej Bystrici, Trnave, Nitre, Zvolene a Martine.
  • Na niektorých školách začali študentské (okupačné) štrajky. Študenti žiadali utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, spristúpenie masmédií a podporili generálny štrajk.
  • Večer sa uskutočnili protestné zhromaždenia v Bratislave na Gottwaldovom (v súčasnosti Nám. slobody) a Hviezdoslavovom nám., kde sa verejnosti predstavilo VPN ako hnutie a bolo prečítané Feldekovo „Vyhlásenie radových komunistov".
  • V Prahe sa na demonštrácii na Václavskom nám., zorganizovanej OF, zúčastnilo 200 000 ľudí.
  • Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný. Miloš Jakeš v televízii vyzýval k ukončeniu štrajku.

22. november (streda)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Študenti v Košiciach zorganizovali pochod mestom, počas ktorého požadovali slobodu a demokraciu. Skončil sa na vtedajšom Námestí osloboditeľov, kde zapálili sviečky.
  • V Trnave sa na vtedajšom Gottwaldovom (dnes Trojičnom) námestí konala prvá veľká demonštrácia.
  • Študenti v Banskej Bystrici zorganizovali pochod mestom a veľkú demonštráciu na Námestí SNP (účasť asi 1 000 ľudí).
  • Študenti vo Zvolene zorganizovali demonštráciu v centre mesta, ktorej sa zúčastnilo približne 2 000 ľudí.
  • V Prahe na Václavské námestie prišlo 200 000 ľudí, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melantrich prehovorilo viacero osobností, napríklad Kardinál František Tomášek.
  • Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra.

23. november (štvrtok)[upraviť | upraviť zdroj]

Predseda vlády SSR Pavel Hrivnák prijal zástupcov koordinačného štrajkového výboru slovenských vysokých škôl. Uskutočnila sa veľká demonštrácia pred Justičným palácom v Bratislave za prepustenie J. Čarnogurského. Podvečer sa opäť konala demonštrácia na Nám. SNP, s tým, že sa tu bude demonštrovať každý deň. Prehovoril na nej aj Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti.

Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v ČSR. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.

24. november (piatok)[upraviť | upraviť zdroj]

Na mimoriadnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ bol odvolaný Miloš Jakeš, ktorého nahradil Karel Urbánek. Z vedenia KSČ boli uvoľnení Jozef Lenárt, Miroslav Štěpán, Miroslav Zavadil a iní. Zasadanie ÚV KSČ trvalo do nočných hodín, zvažovalo sa aj použitie armády a bezpečnosti na potlačenie revolúcie. Neskoro v noci ale nakoniec zvolilo ústup (nemohlo sa už spoľahnúť na armádu a bezpečnosť) a nariadilo "čistky" v strane. V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo pol milióna ľudí. Na námestí SNP v Bratislave bolo asi 100 000 ľudí. Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, ktorú deň predtým dohodli Zajac, Bútora, Kučerák, Feldek a Gindl návštevou v Spravodajskom štúdiu na námestí SNP s riaditeľom Hlinickým[11]. V relácii Milan Kňažko okrem iného prečítal výzvu na generálny štrajk.

25. november (sobota)[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistický prezident Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek. V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo 750 000 ľudí. Pokúsil sa tam vystúpiť aj predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec. Vyzýval občanov, aby upustili od plánovaného generálneho štrajku, ale bol vypískaný a musel odísť z tribúny.

26. november (nedeľa)[upraviť | upraviť zdroj]

V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.

V Bratislave mimoriadne zasadá ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil zrušenie 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany".

27. november (pondelok)[upraviť | upraviť zdroj]

V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.

28. november (utorok)[upraviť | upraviť zdroj]

V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. V relácii Štúdio Dialóg vystúpili Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý.

29. november (streda)[upraviť | upraviť zdroj]

Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.

V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.

30. november (štvrtok)[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave o dôsledkoch zrušenia článku 4. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.

V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove FZ sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.

6. december[upraviť | upraviť zdroj]

Z Bratislavy cez Žilinu do Košíc išiel mimoriadny Vlak nežnej revolúcie. Bolo v ňom asi 1000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a ďalší aktivisti. Vo väčších mestách potom vystupovali asi 20 členné skupiny, ktoré vystupovali na miestnych mítingoch. 

10. december[upraviť | upraviť zdroj]

V Prahe sa utvorila nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády odstúpil komunistický prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, Ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher. 12. decembra vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.

V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.

28. december[upraviť | upraviť zdroj]

Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.

29. december[upraviť | upraviť zdroj]

Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990). Zúčastnilo sa ich 95% voličov. V Česku drvivo zvíťazilo Občianske fórum (53,2%), na Slovensku vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3%) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2%) a SNS (13,9%). Komunisti na Slovensku dostali iba 13,3% a rozpadli sa na ultrakomunistov (Komunistická strana Slovenska) a na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov „Sametová revoluce“ sa od jedného českého novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Odtiaľ pochádza anglický preklad "Velvet revolution". Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala "Nežná revolúcia". Tento výraz v kontexte "tá vaša revolúcia je taká iná, taká nežná" použil prvýkrát verejne Vladimír Mináč v televíznej besede so študentami v novembri 1989.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b TEST: Jak dobře si pamatujete rok 1989? Radiožurnál ČR (odborná korektúra: PhDr. Dušan Radovanovič)
  2. Ivo Nesrovnal: 16 november 1989, študentský protest v Bratislave na vlastné oči. blog.sme.sk, 12. nov. 2009, Online
  3. a b “Radoslav Števčík: Vysokoškoláci žiadali viac slobody a demokracie” in: Bratislavské noviny, 13.11.2009.
  4. a b c Zuzana Kovačičová: rozhovor s Henrietou Hrinkovou, jetotak.sk, 20. okt. 2009, Online
  5. Video Pochod bratislavských vysokoškolákov, časť tretia na stránkach Bratislavské Noviny
  6. "Sametová revoluce - trasa demonstrace: TOTALITA". Totalita.cz.
  7. a b c Robert Buchar: Ludvík Zifčák, mrtvý student Šmíd, vzpomíná na Listopad: Šlo nám o výměnu špiček uvnitř KSČ, Publikované: 17.11.2014
  8. a b Peter Balun, Gábor Strešňák: November. Očami ŠtB a ulice, UPN
  9. a b c d e f Kalendárium k novembrovým udalostiam a pádu komunistického režimu v roku 1989. ÚPN. Online
  10. Károly Tóth: Vývoj systému inštitúcií maďarskej menšiny, madari.sk, Online
  11. a b Televízny dokument vysielaný 17.11.2011 prístup: 15.3.2013
  12. Martin Velič: Rozhovor so Zuzanou Mistríkovou,  jetotak.sk, 9. nov. 2009, Online
  13. Kocáb a Horáček po 20 letech: Klaus si zaslouží čtyři minus, Idnes 11.11.2009

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]