TUZEX

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Logo siete obchodov Tuzex

TUZEX, podnik zahraničného obchodu (nazývaný aj podnik zahraničného obchodu Tuzex, PZO Tuzex alebo jednoducho Tuzex; staršie názvy pozri nižšie) bol v Česko-Slovensku v období socializmu podnik, ktorý mal sieť maloobchodných predajní po celej krajine, v ktorých sa domácemu obyvateľstvu aj cudzincom predával tuzemský alebo zahraničný rozličný tovar ale len za cudziu tvrdú menu, ktorú tiež reprezentovali „odberné poukazy Tuzexu, podniku zahraničného obchodu“ (ľudovo nazývané „tuzexové poukážky“ alebo častejšie „(tuzexové) bony“').[1][2][3] Podnik predával najmä západný tovar, v menšej miere domáci tovar určený na export, a to najmä taký, ktorý inak bol v obchodnej sieti ČSSR nedostupný alebo nedostatkový. Predával aj podľa individuálnych požiadaviek zákazníkov. Slovo TUZEX je zrejme skratka slov „tuzemský export“. Existencia Tuzexu mala zaručiť, že valuty od obyvateľstva ako aj "devízových" cudzincov získa nakoniec štát.

Bývalé sídlo TUZEXu v Bratislave na Gorkého 9.

Účel a poslanie[upraviť | upraviť kód]

Počas väčšiny trvania komunistického režimu u nás mohli obyvatelia oficiálne získať zahraničnú menu len v hotovosti (ako valuty), pretože súkromné devízové účty neexistovali. Valuty (obzvlášť západné, ktoré boli nazývané tvrdá mena), ktoré získali v zahraničí alebo od príbuzných, ktorí emigrovali na Západ mali povinnosť následne (do 15 dní od nadobudnutia) vymeniť v banke za koruny alebo bony v nevýhodnom kurze. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná[4] a preto sa to neoplatilo a zahraniční príbuzní, preto radšej posielali domov balíky s tovarmi ako peniaze[5].

Pre rôzne ekonomické problémy štát trpel nedostatkom tvrdej meny a preto sa v zime 1957 týmto problémom niekoľkokrát zaoberali ÚV KSČ i vláda.[5] Výsledkom bolo politické požehnanie pre zvláštny podnik zahraničného obchodu Tuzex.[5] Existencia Tuzexu mala zaručiť, že valuty od obyvateľstva ako aj "devízových" cudzincov (turistov alebo návštevníkov) získa nakoniec štát a to tak, že valuty budú zamenené za bony resp. koruny. Bony oficiálne (odberné poukazy Tuzexu) neboli spätne zmeniteľné ani len za koruny a platili iba na území ČSSR. Oficiálny kurz a prirážky zabezpečovali, že pri všetkých týchto transakciách mal štát viac ako 100% zisk.

Oficiálne mohli získať bony, tí čo pracovali napríklad v zahraničí a mali devízové ​​konto, ktoré prevádzali na bony[6] alebo vrátením valút po návrate zo zahraničnej služobnej cesty.

Ľudia, ktorí nemali prístup k valutám (väčšina obyvateľstva), mohli kúpiť bony iba na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - tzv. vekslákov. Títo, tým, že získali prístup k valutám (od turistov, cudzincov, príbuzných v zahraničí a pod.) a bonom vytvorili nelegálny čierny trh, na ktorom cena bonu bola určovaná ponukou a dopytom. Obchodná marža vekslákov bola stovky percent, čo vyplývalo z toho, že oficiálna predajná cena valút bola vďaka prirážke na rozvoj cestovného ruchu skoro štvornásobok oficiálneho kurzu pri ich nákupe. Rozdiel medzi oficiálnym kurzovým lístkom a kurzom, za ktorý boli ľudia ochotní kupovať bol 4 až 5-násobný, čo vlastne predstavovalo cenu jedného bonu v korunách. Napriek tomu, že veksláci okrádali štát o zisk, ktorý mal získať prostredníctvom bánk a Tuzexu, boli systémom vo všeobecnosti tolerovaní[2][3], pretože nakoniec ozaj väčšina valút skončila v "štátnej pokladnici". Navyše, nie všetok tovar v Tuzexe štát nakupoval v zahraničí (stačilo predávať nedostatkové tovary).

Pultový predaj bol len jedným predajným kanálom. "Tuzex tradične zabezpečoval služby pre zastupiteľské úrady v Česko-Slovensku a pre naše zastupiteľské úrady v zahraničí." [7] V roku 1989 existovala aj objednávková služba, ktorá umožňovala nákup tovaru zo západu zo zahraničných katalógov.[7]

Tvrdá mena v Tuzexe[upraviť | upraviť kód]

Tvrdú menu reprezentoval v Tuzexe zoznam cudzích mien, vyvesený v predajni pri pokladni, ktoré prijali ako platbu v hotovosti. Meny sa časom menili a záviselo aj na konkrétnej predajni, univerzálne však všade prijímali americké doláre a nemecké marky. Bony sa dali získať za [8] "devízové prostriedky, ktoré Štátna banka československá nakupuje v súlade s devízovými predpismi podľa platného kurzovného lístku, prípadne aj za iné devízové prostriedky podľa podmienok ustanovených Štátnou bankou česko-slovenskou "(ŠBČS). V ŠBČS bolo možné zameniť valuty alebo devízy, ale len tie "ktoré banka bežne nakupuje" za tuzexové bony podľa kurzového lístka. Uprednostňované meny v roku 1987[9] boli:

V týchto menách bolo možné nakupovať aj devízami aj letenky, cestovné aj lodné lístky. [9] Tieto meny teda reprezentovali tvrdú menu v Tuzexe v roku 1987.

Ďalšie krajiny, ktorých meny banka vykupovala boli:

Týmito cudzími menami bolo zrejme možné platiť aj priamo v predajniach Tuzexu[chýba zdroj], boli však zriedkavejšie.

Názvy a právne formy[upraviť | upraviť kód]

  • od 1.7.1957: Tuzex, podnik zahraničného obchodu (po česky Tuzex, podnik zahraničního obchodu)[10]
  • od 1.1.1969: Tuzex, účastinná spoločnosť (po česky Tuzex, akciová společnost)[11][12]
  • od 1.1.1971: TUZEX, podnik zahraničného obchodu (po česky TUZEX, podnik zahraničního obchodu)[2]
  • od 19. 8. 1991 (od 26. 3. 1998 v likvidácii): TUZEX, a. s.[13]

Organizácia Tuzex[upraviť | upraviť kód]

Sídlo podniku bolo v Prahe. Podnik bol samostatnou právnickou osobou. Patril do pôsobnosti Ministerstva zahraničného obchodu. Podnik riadil a navonok zastupoval generálny riaditeľ, ktorého vymenúval a odvolával minister zahraničného obchodu; generálny riaditeľ bol osobne zodpovedný ministrovi zahraničného obchodu. Minister zahraničného obchodu mohol vymenovať jedného alebo viac námestníkov generálneho riaditeľa.[2]

Prvá prevádzka Tuzexu na Slovensku vznikla v roku 1957 v Bratislave. V roku 1981 bolo na Slovensku 10 predajní: v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Michalovciach, Piešťanoch, Poprade, Prešove, Ružomberku, Vranove nad Topľou a Žiline.[14] V roku 1988 bol celkový počet predajní v ČSSR 170[15]. Z toho na Slovensku bolo v roku 1987 len trinásť predajní[5]: v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Martine, Michalovciach, Piešťanoch, Poprade, Prešove, Ružomberku, Vranove nad Topľou a Žiline.[16][17] (Dve predajne boli Bratislave a v Žiline a nová predajňa od roku 1981 pribudla v Martine.)

Predmet činnosti[upraviť | upraviť kód]

Podľa textu vyhlášky z roku 1970 bol hlavným predmetom podnikania Tuzexu tuzemský aj zahraničný maloobchodný predaj tovaru každého druhu za cudzie meny. Výrobky, ktoré predával, dovážal Tuzex buď prostredníctvom organizácií zahraničného obchodu alebo aj priamo. Priamo smel dovážať exkluzívne výrobky a novinky v rozsahu pre zavádzací predaj a tovar podľa individuálnych požiadaviek zákazníkov. Tuzex bol oprávnený predávať tovar aj vo vybraných prevádzkarňach iných podnikov a organizácií, ktoré sú na to osobitne oprávnené príslušným ústredným orgánom.[2]

Výraz „za cudzie meny“ zahŕňal okrem predaja za valuty (najmä doláre) aj predaj za tzv. „odberné poukazy TUZEXU, podniku zahraničného obchodu“ (ľudovo nazývané bony). Tieto boli v príslušnej vyhláške z roku 1981 definované nasledovne: „Odberný poukaz je listinou, s ktorou je spojené právo jej držiteľa uhradiť ňou v tuzemsku vo výške nominálnej hodnoty vyjadrenej na tejto listine v Kčs kúpnu cenu tovaru predávaného alebo služby poskytované Tuzexom [...] za devízové prostriedky... Odberné poukazy vydáva Tuzex a v jeho mene československé devízové banky a iné osoby ním splnomocnené za devízové prostriedky, ktoré Štátna banka československá nakupuje v súlade s devízovými predpismi podľa platného kurzového lístku, prípadne aj za iné devízové prostriedky podľa podmienok stanovených Štátnou bankou československou.“[3]

Predmetom podnikania bol aj predaj tuzemského tovaru v drobnom za cudzie meny. Tuzex v spolupráci s Benzina š.p. napríklad predával zahraničným motorizovaným turistom poukážky na benzín, ktoré museli použiť namiesto platenia valutami.

Sortiment v predajniach[upraviť | upraviť kód]

Sortiment tvoril zmiešaný tovar. Od potravín, cez kozmetiku a oblečenie až po predmety dlhodobej spotreby. Tovar bol považovaný za exkluzívny a navyše často bol nedostatkový. Okrem toho boli zahraničné práčky, spotrebná elektronika (rádiá, magnetofóny, prehrávače) a automobily považované za kvalitnejšie a spoľahlivejšie.

Niektoré tovary a značky z Tuzexu sa stali legendárne. V roku 1968 sa na pultoch predajní objavili prvé džínsy od talianskej firmy Rifle[18]. Rifle sa najmä medzi mladými stali najkupovanejším druhom oblečenia v Tuzexe a tak aj symbolom pre džínsy.[18] Ako "rifle" boli nazývané aj ostatné značky, ktoré prišli do Tuzexu neskôr (Wrangler, Levi's & Straus, HIS, Mustang).

V roku 1988 tvoril 2/3 sortimentu dovezený tovar, prevažne z nesocialistických štátov, 1/3 tvoril tovar česko-slovenských výrobcov určených na export. V tom istom roku zarobil Tuzex v prepočte 250 miliónov dolárov a predal o. i. 60 tisíc televízorov, 30 tisíc videorekordérov a 10 tisíc počítačov.[15]

Automobily[upraviť | upraviť kód]

Do roku 1962 v ČSSR bola kúpu auta podmienené poukážkou - povolením na kúpu vozidla vystaveným na národnom výbore. Plápnovaná ekonomika socializmu bola typický tým, že toho, čo nikto nechcel, bolo prebytok a toho, za čo by boli ľudia ochotní minúť, trebárs aj celoživotné úspory, zas nedostatok. Autá boli luxusom a bol na ne poradovník. V šesťdesiatych rokoch sa v Mototechne predávali najmä Škody, Moskviče, Volgy, Wartburgy, Trabanty a Tatry. V sedemdesiatych rokoch pribudli Lady, Dacie, Zastavy či poľské Fiaty. [19]

Cenníky Mototechny síce obsahovali vozidlá značiek Fiat, Renault, Ford, Simca či Chrysler, ale západná produkcia mierila hlavne do Tuzexu. Paradoxom však bolo, že Tuzex predával autá cez sieť Mototechny, teda v Tuzexe ste len museli zaplatiť cudzou menou. Až koncom 80. rokov sa dali kúpiť niektoré modely aj za koruny v Mototechne, po vyčkaní v poradovníku.[19]

Na Slovensku sa tuzexové autá predávali len v Bratislave (Rožňavská 24) a v Košiciach (Dopravná 3).[20]

Typy predávaných automobilov[upraviť | upraviť kód]

S otvorením Tuzexu v roku 1957 sa začal predávať RENAULT R4CV. V päťdesiatych rokoch ešte nasledovali SIMCA Aronde, FIAT 600, FORD Anglia a HILLMAN Minx.[21][19]

Tuzexové západné autá v 60. rokoch to boli modely: Hillman Minx, Simca Aronde, Simca 1300 / 1500 / 1301/ 1501, Fiat 500 / 600 / 850 / 125 / 1300 / 1500, Ford Taunus, Ford Cortina 1300, Renault R-8 / R-16 / R-6 a Saab 96. V 70. rokoch: Fiat 125P / 126P, / 127 / 128 / 131, Simca 1301 / 1307, Chrysler 160 / 180, Talbot Horizont, Toyota Corona, Renault R5 / R12 / R17/15 / R20, Austin Alegro a Saab 99. [22] Niektoré z nich (Fiat, Renault, Ford) sa objavili aj v cenníkoch Mototechny[23].

Koncom 70. rokov sa v Tuzexe už dal objednať "prakticky libovolný vůz, ovšem s patřičnými obstrukcemi a poplatky".[24]

V 80. rokoch pribudli modely: Renault R-9 / R-11 / R-18 / R-21, Peugot 205, Fiat Uno, Ford Escort, Ford Sierra, Volvo 340, Daewoo Racer a Toyota Corola. V roku 1988 už ponuka obsahovala aj nemecké autá (Opel Kadet 1.4LS, VW, BMW, Mercedes) ako aj Peogeot 309 GLD a Volvo 360. [25]

Typy automobilov 80. rokov v Tuzexe a v Mototechne[upraviť | upraviť kód]

Až koncom 80. rokov sa dali kúpiť niektoré modely aj za koruny v Mototechne. Na rozdiel od Tuzexu, bolo na ne treba čakať v poradovníku, boli však relatívne lacnejšie ako v Tuzexe, aj preto, že štát nechcel priznať aký vysoký a nevýhodný je kurz bonov, ktorý na Slovensku v 80. rokoch dosiahol 5,50 Kčs a v Česku až 6 Kčs za bon.[26] Obidve uvedené autá Fiat 131 Mirafiori a Daewoo Racer sa stali hitom na cestách však svojou cenou boli určené len pre najbohatších.[21]

Fiat 131 Mirafiori bol jeden z tých modelov, ktoré sa dali kúpiť aj za koruny. V rokoch 1977 – 1982 bolo dovezených dva tisíc kusov, z ktorých Mototechna v rokoch 1977 - 1980 predala 456. Zvyšok predal Tuzex. O tom, že Fiat 131 Mirafiori mal veľmi luxusný status, svedčí aj jeho vysoká cena. Napr. v roku 1978 to v Mototechne stál 118 800 Kč a na jar 1983 Tuzex predal posledné autá tretej generácie Mirafiori 1600 CL dokonca za 31 100 bonov, teda približne 171 000 Kčs (v tej dobe bola reálna hodnota tuzexového bonu 5,50 Kčs a priemerný plat v tom čase v ČSSR bol v tom čase okolo 2 400 Kčs).[27]

Československo dlhé roky vyvážalo do spriatelenej Líbie rôzne druhy tovarov. Postupne sa nahromadili pohľadávky ktoré naše podniky zahraničného obchodu nevedeli vymôcť. Dlhy socialistickej džamahírie Líbia voči socialistickému Československu boli postúpené juhokórejskej firme Daewoo, ktorá za ne zaplatila tovarom. Okrem elektroniky Daewoo vyrábalo v licencii aj osobné autá. V rokoch 1986 a 1987 bolo do Československa dovezných 3 tisíc DAEWOO Racer, čo bol OPEL Kadet predchádzajúcej generácie. V Mototechne DAEWOO Racer stál 189 tisíc Kčs. Bolo to najdrahšie auto, ktoré sa v tej dobe u nás predávalo za koruny. Racer bol vtedy trikrát drahší ako vtedy najlacnejšia ŠKODA 105 (57 780 Kčs) a dvakrát drahší ako najdrahšia verzia novinky ŠKODA Favorit 136 LS (89 123 Kčs).[21]

Vplyv tuzexových automobilov na automobilový park[upraviť | upraviť kód]

Individuálne dovozy, ktoré nepodliehali čakaniu, boli však zaťažené clom. V osemdesiatych rokoch za každý kubický centimeter zdvihového objemu motora bolo clo 50 Kčs, avšak autá s objemom nad 1 600 ccm to bolo 60 Kčs za kubický centimeter a s objemom nad 1 800 ccm až 70 korún.[19] Teda naríklad clo na auto s objemom 1 600 ccm bolo 96 000 Kčs (1 600 x 60) Kým Škodu 105 L v sedemdesiatych rokoch stála 57 000 Kčs, Ford Cortina stál 18 500 bonov, teda až približne 92 500 korún. V osemdesiatych rokoch boli rozdiely ešte priepastnejšie. Najluxusnejšia Škoda 120 GLS stála 65 000 korún, ale Fiat Uno až 33 500 bonov (167 500 Kčs)a Peugeot 309 až 56 000 bonov (280 000 Kčs).

V roku 1988 bolo v ČSSR registrovaných približne 2,4 milióna osobných áut, z toho ale len 13 654 Fiatov 127, 9 442 Simiek a 7 000 Fordov Cortina. Už menej kusov bolo Fiatu Uno, Fordu Escort a Sierra, Renaultov a zopár japonských Toyota Corona a Honda Civic.[19]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Predchodcovia Tuzexu[28][upraviť | upraviť kód]

V dôsledku neuskutočnenia devalvácie česko-slovenskej koruny po vojne a následných rastúcich problémoch centrálne riadenej ekonomiky[5] spôsobili, že sa koruna stala pre zahraničie drahá a vznikol tak v Česko-Slovensku nedostatok cudzej meny. V roku 1948 sa preto najprv vytvorili v obchodných domoch takzvané oddelenia EX ponúkajúce cudzincom luxusný tovar za cudziu menu. O rok neskôr boli tieto oddelenia premenené na takzvaný Darex (= darčekový export), ktorý bol neskôr odčlenený ako samostatná účastinná (t.j. akciová) spoločnosť. Po pár mesiacoch tam mohli nakupovať už aj občania Česko-Slovenska, a to buď za cudziu menu alebo za zlato[chýba zdroj]. Štát chcel totiž motivovať obyvateľstvo, aby si od zahraničných príbuzných nežiadalo tovar, ale rovno cudziu menu, ktorú by potom minulo v Česko-Slovensku, čím sa mal vyriešiť problém s nedostatkom cudzej meny. Spočiatku sa za cudziu menu nakupovalo tak, že cudziu menu štát vymenil za koruny a pridal k tomu občanovi potvrdenie o výmene a s týmto potvrdením sa potom v obchode Darexu nakupovalo (formálne) za koruny. Keďže ľudia začali tento systém obchádzať, zaviedli sa poukážky, ktoré získal občan od štátu výmenou za cudziu menu; za ne potom v predajniach Darex nakupoval tovar. Rovnaký systém neskôr fungoval v Tuzexe (tzv. bony).

Po česko-slovenskej menovej reforme v roku 1953 Darex zanikol. Napriek tomu, že koruna devalvovala, výmenný kurz koruny sa stal ešte nevýhodnejší než predtým, a teda koruna bola opäť príliš drahá. V polovici 50. rokov to vyvrcholilo tým, že štátu chýbala cudzia mena na vydržiavanie zastupiteľských úradov v zahraničí[5]. Po určitých prechodných opatreniach sa štát preto napokon rozhodol založiť Tuzex, ktorý mal podobný účel ako predtým Darex.

Dejiny Tuzexu[upraviť | upraviť kód]

Tuzex bol založený v roku 1957 ako tzv. podnik zahraničného obchodu (PZO) (krátky čas existoval ako akciová spoločnosť - pozri vyššie). Prvá predajňa bola v Prahe na Rytířské ulici.[6] Podnik bola predovšetkým sieť maloobchodov s rozličným tovarom po celej krajine. V Tuzexe sa nakupovalo buď priamo za cudziu menu alebo - oveľa častejšie - za poukážky oficiálne nazývané „odberné poukazy“, ktoré sa ľudovo nazývali (tuzexové) bony. Vydával ich Tuzex a v jeho mene tzv. „devízové banky“ a „devízové miesta“ (teda banky a špeciálne prevádzky na výmenu cudzej meny) ich menili za devízy, valuty alebo zlato. Na poukazoch bola ich hodnota napísaná v korunách. V 80. rokoch odberný poukaz platil jeden rok.[1][3]. V prvých rokoch existencie Tuzexu však odberné poukazy platili len 3 mesiace. Okrem oficiálneho predaja odberných poukazov za cudziu menu alebo zlato v na to určených vyššie uvedených miestach však bol rozšírený aj ich predaj načierno (aj za koruny) - predávali ich (popri normálnej cudzej mene) tzv. veksláci, a to najprv na skrytých miestach, neskôr otvorene pred predajňami Tuzexu. Štát túto činnosť väčšinou toleroval. Použitie odberných poukazov bolo pre občanov výhodné aj preto, lebo pri ich nákupe odpadala značná prirážka, ktorá sa inak platila štátu pri výmene cudzej meny za (normálne) koruny. Štát fungovanie Tuzexov podporoval napríklad aj tým, že stanovil vysoké dovozné clá, aby tak ľudí odradil od dovážania tovaru zo zahraničia a motivoval ich vymeniť si radšej cudziu menu za odberné poukazy.[28] Treba tiež pripomenúť, že držanie cudzej meny bolo v Česko-Slovensku oficiálne nelegálne v tom zmysle, že každý občan bol povinný do 15 dní od nadobudnutia cudzej meny (resp. od návratu zo zahraničia) cudziu menu predať česko-slovenskej banke (najmä výmenou za koruny alebo za odberné poukazy).[29]

Prvé platobné karty v dejinách Česko-Slovenska[upraviť | upraviť kód]

Kvôli Tuzexu boli vydané aj prvé platobné karty v dejinách Česko-Slovenska. V roku 1988 totiž Živnostenská banka vydala takzvané dispozičné karty k tuzexovým účtom, ktoré slúžili na bezhotovostné platenie v predajniach Tuzex a na výber odberných poukazov na pobočkách vtedajšej Štátnej banky československej a ČSOB.[15]

Zánik[upraviť | upraviť kód]

Po Nežnej revolúcii, po ktorej sa pre všetkých uvoľnilo obchodovanie so zahraničím a cudzími menami, predmet činnosti podniku prestal byť jedinečným. Odberné poukazy boli zrušené v roku 1992.[28] V auguste 1991 bol TUZEX, podnik zahraničného obchodu premenený na akciovú spoločnosť TUZEX, a.s. so sídlom v Prahe, ktorá je od 26. 3. 1998 v likvidácii (stav 2015)[13]. Na Slovensku bol tento český podnik od marca 1993 činný prostredníctvom organizačnej zložky registrovanej pod názvom TUZEX a.s., organizačná zložka pre územie SR[30]. V roku 2015 ohlásil oživenie značky Tuzex podnikateľ Otto Fiamin, zakladať firmy Tuzex.cz.[6]

Obdobné podniky v iných štátoch[upraviť | upraviť kód]

Obchody tohto druhu existovali aj v ďalších socialistických štátoch, napr. v ZSSR Beriozka, v NDR Intershop, v Maďarsku Intertourist, v Poľsku Pewex, v Rumunsku Comturist a v Bulharsku Corecom.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Tuzex. In: CINKL, Jindřich, ed. et al. Encyklopedie zahraničního obchodu. 2., upr. a dopl. vyd. Praha; Bratislava : SNTL; Alfa, 1986. s. 634.
  2. a b c d vyhláška 163/1970 Zb.
  3. a b c vyhláška 8/1981 Zb.
  4. Ľuboš Pavelka: História našej meny od roku 1953 po dnešok, HN online, 27.6.2003, online
  5. a b c d e f Vladimír Jancura: Tuzex prinášal závany západnej civilizácie, Pravda, 17. mája 2009, Online
  6. a b c Čočka, škvára a bony: Připomeňte si s námi historii fenoménu jménem Tuzex [online]. extra.cz, [cit. 2020-03-08]. Dostupné online.
  7. a b SLEDUJEME VÌR0BEK. Tuzex podruhé 1989 [online]. 2018-05-27, [cit. 2018-06-12]. Dostupné online.
  8. Vyhláška Federálneho ministerstva zahraničného obchodu a Federálneho ministerstva financií z 8. januára 1981 o odberných poukazoch PZO Tuzex. Vyhláška 8/1981 Zb. Online
  9. a b kurzový lístok 1987 [online]. [Cit. 2017-04-11]. Dostupné online.
  10. vyhláška 122/1957 Ú. l.
  11. vyhláška 202/1968 Zb.
  12. vyhláška 202/1968 Sb.
  13. a b https://or.justice.cz/ias/ui/rejstrik-firma.vysledky?subjektId=701169&typ=UPLNY
  14. Encyklopédia Slovenka VI zväzok (T-Ž). [s.l.] : [s.n.].
  15. a b c GALLO, Roman. Bony zanikly. Džíny přežily, ale pro Tuzex to byl smrtící úder [online]. Hospodářské Noviny, 30. 6. 2003, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online.
  16. Tuzex. In: Malá encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. s. 564.
  17. Igor Petrík: Žilinský Tuzex, luxus na ktorý mnohí spomínajú, 13. november 2015, Online
  18. a b Historie, Rifle (od 2000 Super Rifle S.p.A.) - Výhradní zastoupení, pro ČR a SR (česky), online
  19. a b c d e ANDREJČÁK, Tomáš. Tuzexové autá skončili pred 30 rokmi. Pre mnohých boli iba snom [online]. Pravda.sk, 2020-11-07, [cit. 2020-11-11]. Rovnaký článok ako vydal Andrejčák v Pravde už 7.5.2016 Tuzexové autá: Sen. Dostupné online.
  20. Katalóg Tuzex 1988, str. 26/27, online
  21. a b c Autá zo západu neboli pre každého [online]. Martinský rínok, 2020-06-27, [cit. 2020-11-11]. Dostupné online.
  22. V rokoch 1945 až 1990 sa v ČSSR prevádzkovali osobné vozidlá týchto typov, ktoré sa predávali v obchodoch Mototechna a Tuzex. [1]
  23. Aleš Jungmann: Prohlédněte si: Katalog Mototechna (1964) aneb Co bylo v nabídce? www.auto.cz, 14.2. 2012, online
  24. Mototechna: obchod plný aut, dnes.cz, 11. novembra 2005, online
  25. Aleš Jungmann: Prohlédněte si: Katalog Tuzex (1988) aneb auta, která jste za koruny nekoupili, auto.cz, 25.1. 2012, online
  26. Unikátní přehled: Kolik stála auta před rokem 1989 [online]. iDNES.cz, 2009-11-18, [cit. 2020-11-11]. Dostupné online.
  27. PŘIKRYL, Petr. FIAT 131 Mirafiori si oblíbili veksláci, lékaři i StB [online]. www.testyojetin.cz, [cit. 2020-11-11]. Dostupné online. (po česky)
  28. a b c GRZNÁROVÁ, Iveta. Štát nás chcel mať v Tuzexe. Pomáhal si trikmi [online]. Hospodárske noviny, 17.10.2014, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online.
  29. § 15 zákona č. 142/1970 Zb.
  30. http://www.orsr.sk/vypis.asp?ID=1668&SID=2&P=1

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému TUZEX