Vekslák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Vekslák (poľsky cinkciarz, rusky фарцовщик) je slovenské a české slangové označenie človeka, ktorý sa v socialistickom Československu venoval nelegálnemu nákupu alebo predaju cudzích mien (valút) alebo bonov, ktorými bolo možné nakupovať aj v predajniach Tuzex. Samotné slovo veksl pochádza z nemeckého der Wechsel, čo znamená výmena[1] a ako sloveso wechseln znamená meniť.

Príčiny a dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Dôvodom vekslovania bol nedostatok "tvrdej meny" v Česko-Slovensku (pozri devízový prísľub), čo spôsobovalo previs dopytu na trhu. Rozdiel medzi oficiálnym kurzovým lístkom a kurzom, za ktorý boli ľudia ochotní kupovať bol 4 až 5-násobný. Povinnosť pre cudzincov meniť určitú čiastku na každý deň pobytu v banke v nevýhodnom kurze ponúkala pre vekslákov široké možnosti im ponúkať výhodnejší kurz. Obchodná marža vekslákov (rozdiel medzi predajnou a nákupnou cenou) bola stovky percent, čo vyplýva z toho, že oficiálna predajná cena valút bola vďaka prirážke na rozvoj cestovného ruchu skoro štvornásobok oficiálneho kurzu pri ich nákupe. Ich "podnikanie" bolo vo vtedajšej dobe nie len zakázané ale trestné. Hrozili im postihy za trestné činy porušovanie predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou (§ 124 tr. zák.) alebo ohrozenie devízového hospodárstva (§ 146 tr. zák.). Tým, že sa obohacovali na predaji bonov, dopúšťali sa trestného činu špekulácie (§ 117 tr. zák.)[2] Postihu za trestný čin príživníctva (ten kto nepracoval bol príživník) sa veksláci bránili tým, že oficiálne boli zamestnaní napríklad ako noční strážnici a pod. Napriek tomu, že v podstate okrádali štát, boli systémom vo všeobecnosti tolerovaní.[3][4] V konečnom dôsledku vekslovanie s bonmi a ich upotrebenie v Tuzexe prispievalo k prílivu tvrdých mien do štátnej kasy.[2] Pokoj na prácu si niektorí veksláci dokázali zabezpečiť podplácaním príslušníkov ZNB alebo spoluprácou s ŠtB.[2]

Vekslovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenskí veksláci vymieňali hlavne peniaze, zriedkavo okrem vekslovania predávali naftu alebo pašovaný nedostatkový tovar (napr. tzv. digitálky). V iných krajinách, napríklad v ZSSR, veksláci zároveň obchodovali s nedostatkovým zahraničným tovarom (pozri šmelina).[5] Niektorí veksláci v Česku ponúkali cudzincom starožitnosti na vývoz a sprostredkovali prostitútky.[2]

Nákup tvrdej meny[upraviť | upraviť zdroj]

Veksláci získavali tvrdú menu (pozri Tuzex) alebo tuzexové bony nasledovným spôsobom[4]:

  • priamym dovozom valút zo zahraničia (zakázané),
  • výmenou valút priamo od turistov za koruny (zakázané, ale tak mali dvojnásobný zisk aj pri ich kúpe, aj pri pri predaji),
  • poskytovaním tovarov alebo služieb turistom alebo ich sprostredkovaním (tankovanie benzínu na pumpách, sexuálne služby a pod.),
  • od Slovákov pracujúcich alebo vycestovaných v zahraničí, ktorí doviezli valuty alebo získali bony a sami ich nechceli meniť,
  • od Slovákov, ktorí mali príbuzných v zahraničí a tí im buď nosili alebo posielali valuty,
  • kúpu od ďalších vekslákov.

Veksláci vymieňali najčastejšie peniaze (vekslovali) priamo na ulici a to tak, že oslovovali okoloidúcich. Buď po slovensky: "Nekúpiš bony?", po nemecky: "Geld wechseln?" alebo len "Wechseln?" alebo anglicky: "Change money." („činč many” alebo „čeňč many”odkiaľ je poľský názov cinkciarz [činkčař]).

Predaj[upraviť | upraviť zdroj]

Občania Československa, ktorí nemali prístup k valutám vďaka práci v zahraničí alebo príbuzným, mohli kúpiť bony iba na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - vekslákov. Vyhľadávali ich aj v prípade, keď niekto získal výjazdnú doložku, mohol vycestovať do zahraničia a chcel si zohnať cudzie meny nad rámec štátom zaisteného devízového prísľubu.[2] Veksláci, ktorí z tejto činnosti žili vytvárali svoje siete avšak aj pre obyčajného človeka, ktorý získal valuty ľubovoľným spôsobom, bolo výhodnejšie ich predať ako ich zaniesť na výmenu do banky a tam ich zameniť za koruny podľa oficiálneho kurzu.[2][6] Na Slovensku vzniklo zaujímavé špecifikum – tzv. "tuzexové babky". Bony dostávali od príbuzných – emigrantov alebo mali mali samy devízový dôchodok, napríklad ako vdovy po padlých vojakoch z 2. svetovej vojny.[2]

V Česku aj na Slovensku sa veksláci koncentrovali vo veľkých mestách.[2] Zákazníkov hľadali v blízkosti predajní Tuzex (v Bratislave na Gorkého ulici) a na miestach kde sa zdržiavali turisti ako sú historické a obchodné centrá (v Bratislave na Kamennom námestí[7]), hotely, banky, letiská. Finančné transakcie s vyššími sumami nemuseli prebiehať priamo na ulici ale buď mal vekslák pomocníka, ktorý mal pri sebe väčšie množstvo peňazí (pre prípad policajnej razie, keď policajti kontrolovali tých, čo vekslovali aktívne) alebo ktorý po peniaze zašiel alebo bolo možné sa dohodnúť na výmene na inom mieste. Najčastejšie však výmena prebehla priamo na mieste s tým, že vekslák zatiahol zákazníka do najbližšieho (tmavého) podchodu a tam mu peniaze zamenil tak aby to nikto nevidel.

Riziká podvodov[upraviť | upraviť zdroj]

Výmena bola spojená so značným rizikom, pretože vekslákom často nestačil zisk zo samotnej transakcie a používali rôzne triky ako podviesť zákazníka (ktorý sa tiež dopúšťal nelegálnej činnosti). Najčastejšie na konci transakcie si vekslák vypýtal bankovky nazad aby ich ešte raz akože prerátal a pri tom niektoré z bankoviek nepozorovane zobral alebo nahradil inými alebo papierom. Zákazníci, ktorí nepoznali bankovky, ktoré chceli získať od veksláka, naleteli na triky s falošnými bankovkami, bankovkami inej meny alebo bankovkami už stiahnutými z obehu. V Budapešti pracovali celé organizované skupiny, ktoré najprv zamenili peniaze a potom falošný policajt skonfiškoval všetku hotovosť ako pokutu za priestupok[8].

"Čašníci, recepční, taxikári a veksláci, to boli zárodky organizovaného zločinu," tvrdil Jaroslav Ivor, vtedajší vyšetrovateľ ministerstva vnútra[7].

Zánik a ohlas[upraviť | upraviť zdroj]

Po Nežnej revolúcii sa pre všetkých uvoľnilo obchodovanie so zahraničím a cudzími menami a vekslovanie prestalo byť atraktívne (registrované zmenárne mali menšiu maržu a museli platiť dane). Bony boli zrušené v roku 1992[9]. Potvrdili sa[10] tiež podozrenia, že veksláci v mnohých prípadoch spolupracovali s (tajnou) políciou. Niektorí veksláci a šmelinári využili peniaze a kontakty a stali sa významnými podnikateľmi[11], majiteľmi fabrík[7] a vplyvnými osobami. Máloktorí z nich sa chvália svojou nelegálnou minulosťou verejne a politicky aktívni ju popierajú[12].

Kultúrny fenomén veksláctva sa odrazil i v dobovej populárnej kultúre, napr. vo filmoch Bony a klid, Vekslák aneb Staré zlaté časy (1994) alebo v románe Rivers of Babylon.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ BOZDĚCHOVÁ, Ivana. O vekslu. Naše řeč, 1990, roč. 73, čís. 2. Dostupné online [cit. 2015-07-23]. ISSN 0027-8203.
  2. ↑ a b c d e f g h HAVLÍK, Adam. Marky, bony, digitálky Veksláci a fenomén veksláctví v socialistickém Československu. Praha : [s.n.], 2022. Dostupné online. ISBN 978-80-7601-694-1.
  3. ↑ MALINDA, Jan. Vzpomínka na veksláky: za pár minut vydělali co jiní za měsíc [online]. Praha: iDnes.cz, 12.11.2008, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online.
  4. ↑ a b WESCHKE, Gerald. Vydělával jsem víc než Husák, říká bývalý vekslák [online]. Plzeň: Plzeňský Deník, 21.10.2009, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online.
  5. ↑ VORLÍČEK, Janni. Mocný Tuzex: Bony u veksláků brali i esenbáci, videa mizela díky sexu a Rambovi [online]. jindrichohradecky.denik.cz, 2019-10-24, [cit. 2020-07-08]. Dostupné online.
  6. ↑ Veksláci versus zmenárne (1990) [online]. [Cit. 2022-12-09]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c Andrej Onufer: Veksláci sa za komunizmu váľali v bohatstve, 4.11.2009, online Archivované 2015-07-24 na Wayback Machine
  8. ↑ Osobná skúsenosť autora zo stanice Nugati - Budapest z roku 1995
  9. ↑ GRZNÁROVÁ, Iveta. Štát nás chcel mať v Tuzexe. Pomáhal si trikmi [online]. Hospodárske noviny, 17.10.2014, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online Archivované 2015-07-23 na Wayback Machine.
  10. ↑ George Kochanowski, "Hranie v zelenej" , " politika ", číslo 11 (2696), z 2009-03-14; str. 74-76. (poľsky), online Archivované 2015-07-23 na Wayback Machine
  11. ↑ ODKLADAL, Martin. Ako sa z vekslákov stali veľkopodnikatelia. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-10-08].
  12. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Boris Kollár: Nikdy som neveksloval tak, ako si o mne myslíte. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-09-18].

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vekslák na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vekslák&oldid=7678342“