Kim Il-song

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kim Ir Sen
김일성
Kim Il-song
Kim Il-song, podpis
Prezident KĽDR
(od 5. septembra 1998 Večný prezident)
V úrade
28. december 1972 – 8. júl 1994
Predchodca funkcia vznikla funkcia zanikla Nástupca
1. generálny tajomník Kórejskej strany práce
V úrade
30. jún 1949 – 8. júl 1994
Predchodca funkcia vznikla Kim Čong-il Nástupca
Biografické údaje
Narodenie15. apríl 1912
Mangjongde, Japonská Kórea
Úmrtie8. júl 1994 (82 rokov)
Pchjongjang, KĽDR
Politická stranaKórejská strana práce
ProfesiaPolitik
NárodnosťKórejec
Rodina
Manželka
Kim Čong-suk (†1949)
Kim-song-ae
DetiKim Čong-il
Kim Man-il
Kim Kyong-hui
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKim Il-song
(multimediálne súbory)

Kim Ir Sen (z ruskej transkripcie Ким Ир Сен; vlastným menom: Kim Song-džu[1][2][3]; * 15. apríl 1912 − † 8. júl 1994) bol politický vodca Severnej Kórey, predstaviteľ stalinistickej komunistickej diktatúry so silným kultom vodcu.

Kim Ir Sen sa narodil v apríli roku 1912 v roľníckej obci Mangjongde neďaleko Pchjongjangu. Od roku 1924 pravdepodobne býval v Číne, kde sa detailne oboznámil s myšlienkami marxizmu a stalinizmu. Počas japonskej okupácie sa zúčastnil protijaponského odboja na severe krajiny. Od roku 1934 bol vodcom revolučnej ľudovej armády. S prvou ženou Kim Jong-suk mal syna Kim Čong-ila (* 16. februára 1942), ktorý sa stal jeho politickým nástupcom.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Rodný dom Kim Il-Songa.

Kim Ir Sen sa narodil 15.apríla 1912 v obci Mangjŏngde neďaleko Pchjongjangu. Od roku 1924 pobýval v Mandžusku, kde sa po prvýkrát zoznámil s myšlienkami marxizmu a komunizmu. Bol členom Komunistickej strany Číny a v rámci jej armády podporovanej Kominternou sa od polovice 30.rokov zúčastňoval protijaponského boja. V roku 1935 sa stal politickým komisárom skupiny skladajúcej sa zo 100 až 200 mužov. V tom istom roku prijal meno Kim Ir Sen (v preklade: Kim „dosiahol slnko“). V partizánskych bojoch s Japoncami na severe Kórei sa stal veliteľom a koncom roku 1940 jediným preživším najvyšším veliteľom Prvej kórejskej armády. Pod tlakom Japonska sa koncom roku 1940 a začiatkom roku 1941 s ostatnými vojakmi uchýlil do bezpečia Sovietskeho zväzu. Preplávali rieku Amur a v tábore v obci Vjatskoje (rusky: Вя́тское) 70 km severovýchodne od Chabarovska bola jeho jednotka dozbrojená aby sa stala súčasťou Červenej armády a on získal hodnosť kapitána. Na stretnutiach v Chabarovsku, ktoré sa konali od decembra 1940 do marca 1941, sa Kim prvý krát osobne stretol so svojimi budúcimi blízkymi spolupracovníkmi Kim Chaekom a Choi Yong Gongom, kórejskými veliteľmi zo severného Mandžuska, ktorí neskôr obsadili kľúčové vojenské a stranícke posty v KĽDR. V záverečnej fáze na stretnutia dohliadal nový šéf spravodajského oddelenia veliteľstva Červenej armády na ďaleko-východom fronte plukovník Naum Sorkin (Соркин Наум Семёнович). Sorkin a predchádzajúci šéf spravodajského oddelenia vystupujú v zápisoch Kim Ir Sena pripravených počas stretnutí.[4][5] Sorkin vystupoval aj ako zástupca Kominterny vyžadujúcej spojenie "proletárov" a preto novovytvorená 88. zvláštna strelecká brigáda sa skladala z etnických Číňanov aj Kórejcov. Z celkového počtu asi 1500 vojakov len kórejská časť, umiestnená vo Vjatskoje, bola pod Kim Ir Senovým velením. Pôvodní Kimovi spolubojovníci boli doplnení etnickými Kórejcami zo ZSSR. Jednotka nikdy nezasiahla do priamych bojov a bola určená na sabotážne a výzvedné akcie proti Japonsku. Kim bol v ZSSR aj s rodinou. Jeho prvá žena Kim Jong-suk (alebo Kim Čŏng-suk) mu v Chabarovskom kraji porodila najstaršieho syna Kim Čong-ila (* 16. február 1941, podľa severokórejských zdrojov 16. február 1942 - 17. december 2011).

Vodca Severnej Kórey[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom septembra 1945 začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie. Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát. Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Časom však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi komunistami. Keď na jeseň 1945 prišiel Kim zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s časom získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.

Kim Ir Sen stál na čele Severnej Kórey od roku 1946 až do svojej smrti. Po vzniku Strany práce Severnej Kórey v roku 1946 sa stal jej podpredsedom. Vo februári 1946 bol vybraný do funkcie predsedu Dočasného ľudového výboru, fakticky fungujúceho ako severokórejská vláda a v roku 1949 sa stal taktiež predsedom KSP (Kórejskej strany práce), ktorá vznikla zlúčením severokórejskej strany práce s jej juhokórejským náprotivkom. (Neskôr bola v Južnej Kórei zakázaná.)

V roku 1947 Valné zhromaždenie OSN zriadilo Dočasnú komisiu OSN pre Kóreu (UNTCOK) a poverilo ju dohľadom nad priebehom slobodných, demokratických volieb. Sovietsky zväz však komisiu označil za ilegálnu a sovietska okupačná správa odmietla jej členov vpustiť na severokórejské územie. Demokratické voľby pod dohľadom medzinárodného spoločenstva sa teda 10. mája 1948  uskutočnili len na juhu polostrova, kde žili dve tretiny populácie. Zvolení poslanci prijali ústavu Kórejskej republiky, zvolili prezidenta Li Syn-mana (I Sung-mana) a pri príležitosti tretieho výročia oslobodenia Kórey 15. augusta 1948 oficiálne Kórejskú republiku vyhlásili. V decembri  1948 Valné zhromaždenie OSN uznalo jej vládu za jedinú legitímnu vládu v Kórei. Medzitým sovietske a severokórejské orgány oznámili, že sa v krajine 25.augusta 1948 uskutočnili voľby, v ktorých 99 % obyvateľov hlasovalo pre jednotnú kandidátku tzv. demokratické fronty (Jednotný demokratický vlastenecký front pre zjednotenie krajiny, v českom prepise Choguk t'ongil minju chuŭi chŏnsŏn), a 9. septembra 1948 bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika na čele s Kim Ir Senom ako predsedom vlády. Hlavným cieľom Severnej Kórey bolo zjednotenie celej Kórey pod komunistickú vládu.

Po založení štátu začal Kim Ir Sen rokovať s hlavnými komunistickými vodcami svojej doby, Stalinom a Mao Ce-tungom, o napadnutí Kórejskej republiky. Bol teda priamym iniciátorom kórejskej vojny v roku 1950. Kimovi vojaci prepadli Južnú Kóreu 25. júna 1950 na úsvite a už za tri dni dobyli hlavné mesto Soul. Američania narýchlo sťahovali vojská z Japonska, ale tie neboli ani dobre vyzbrojené, ani vycvičené. Na výzvu OSN šestnásť štátov vyslalo vojakov proti útočníkovi. Vojna však skončila až v 1953 a Kim nesie hlavnú zodpovednosť za niekoľko miliónov obetí.

V priebehu kórejskej vojny a v dekáde po jej skončení Kim Ir Sen a jeho skupina zlikvidovali všetkých vnútorných oponentov, zakázali náboženstvá a kampaňou čchŏllima od roku 1958 začali decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva. V období rokov 1945 až 1958 nechali zavraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti, vrátane predstaviteľov náboženských obcí v krajine a proti všetkým veriacim zaviedol tvrdé represie. Došlo k najhoršiemu ťaženiu proti kresťanom v 20. storočí. Do tej doby kresťania tvorili 13 % z celkového počtu obyvateľov a Pchjongjang bol kedysi nazývaný ako „Jeruzalem Východu“. V duchovnom vákuu, ktoré nastalo, zaviedol monolitický myšlienkový systém Čučche.

V roku 1972 bola vydaná nová ústava, a Kim Ir Sen sa usadil do novozriadenej funkcie prezidenta. Jeho mandát mal päťročné cykly − každých 5 rokov bol opätovne volený. Po jeho smrti mu bol priznaný titul "večný prezident", a tak funkcia "pozemského" prezidenta ústavou zanikla.

Kim Ir Sen posledné roky života dožíval v atómovom kryte, pretože sa v dobe rozpadu komunistického bloku v strednej a východnej Európe obával o svoje postavenie. Dnes je jeho telo uložené v mauzóleu.

Návštevy Česko-Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-Slovensko navštívil v roku 1956, keď jeho návšteva Prahy začala 21. júna. O dva dni neskôr sa presunul do Bratislavy, kde si prezrel priemyselný závod a rozostavaný panelák, zajazdil na vidiek a absolvoval plavbu loďou po Dunaji. Potom nasadol do lietadla a odletel do Bulharska.[6]

Kim Ir-sen navštívil Česko-Slovensko ešte v roku 1984. Zvláštnosťou tejto návštevy bolo že Kim cestoval vlakom. Najskôr išiel tisíce kilometrov cez Čínu a Sovietsky zväz, potom navštívil Poľsko, východné Nemecko, Československo, Maďarsko, Juhosláviu, Bulharsko a nakoniec Rumunsko. V Československu, kam vtedy prišiel 4. júna 1984, nesmeli po plánovanej trase prejsť bežné vlaky dve hodiny pred a dve hodiny po severokórejskej delegáciu. V rámci programu potom Kim Ir-sen napríklad večeral na Pražskom hrade a navštívil podnik Avia v Letňanoch. A hoci ho jeho oficiálnej fotky zobrazovali v oveľa mladšej verzii vtedajší československý prezident Gustáv Husák bol od neho necelý rok mladší.[6][7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kim Ir-sen. In: Malá slovenská encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Goldpress Publishers, 1993. 822 s. ISBN 80-85584-12-3. S. 337.
  2. Pyramída, encyklopedický časopis moderného človeka, č. 61, strana 1926 (heslo: Kim Ir Sen)
  3. http://www.kldr.info/zakladni-udaje-o-kldr/ (Poznámka pod čiarou 4))
  4. Соркин Наум Семёнович. Биография и послужной список (недоступная ссылка). Дата обращения: 31 марта 2012.Архивировано 19 августа 2014 года.
  5. 和田春樹『金日成と満州抗日戦争』平凡社、1992年 (HARUKI, Wada. Kin Nissei to Manshü könichi sensö. Харуки Вада. Ким Ир Сен и антияпонская война в Маньчжурии. Токио, 1992, Haruki Wada: Kim Ir Sen a protijaponská vojna v Madžusku. Tokio 1992, japonsky)
  6. a b Kim Ir-sen se děsil létání, do Československa dojel obrněným vlakem | Zprávy | Tiscali.cz [online]. zpravy.tiscali.cz, [cit. 2021-10-25]. Dostupné online. (po česky)
  7. Kim Ir-sen v Československu (1984) [online]. [Cit. 2021-10-25]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kim Il-song