Maďarské povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maďarské povstanie
Súčasť Studenej vojny
Fortepan 12830 Rákóczi út - Akácfa utca sarok. Kiégett szovjet BTR-152 páncélozott lövészszállító jármű..jpg
Horiaci sovietsky transportér BTR-152 v Budapešti
Dátum 23. október - 11. november 1956
Miesto Maďarská ľudová republika
Výsledok potlačenie revolúcie vojskami ZSSR
Protivníci
the Hungarian Revolution (1956) Maďarskí povstalci Maďarsko (1949-1956) MĽR
Sovietsky zväz ZSSR
Velitelia
Imre Nagy
Pál Maléter
Ernő Gerő
Ivan S. Konev
Sila
neznáme 31 550
Straty
oficiálne:2652 mŕtvych
19 226 zranených
722 mŕtvych
1251 zranených

Maďarské povstanie alebo Maďarské ľudové povstanie alebo Maďarská revolúcia bolo násilne potlačené ľudové povstanie v Maďarsku v roku 1956 proti vláde komunistickej strany a pomerom, ktoré vnucoval Sovietsky zväz.

Po východonemeckom povstaní z roku 1953 a povstaní robotníkov v Poznani v roku 1956 sa jedná o v poradí tretí veľký a násilne potlačený konflikt ľudu s komunistickým režimom alebo priamo s okupačnými mocnosťami v bývalých európskych satelitoch ZSSR.

Povstanie vypuklo 23. októbra 1956, kedy pokojná demonštrácia solidarity s Poľskom prerástla vo spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. Od druhej hodiny rannej nasledujúceho dňa vyrazila sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi. 25. októbra prebehla pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie Ernő Gera. Príslušníci tajnej polície ÁVH ukrytí na strechách začali strieľať do bezbranného davu. Imre Nagy neskôr predstavil novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra uznal povstanie za národno-demokratické hnutie. 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. 31. októbra vedenie Sovietskeho zväzu rozhodlo o potlačení revolúcie vojenskou cestou. Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN a 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Za svitania 4. novembra začala ofenzíva proti hlavnému mestu. Zúrivé boje povstalcov pokračovali v Budapešti aj v ďalších mestách asi týždeň. János Kádár pricestoval 7. novembra, na čele svojej promoskovskej vlády, na sovietskych tankoch do Budapešti. Húževnaté boje Maďarov trvali až do 10. alebo 11. novembra.

Po tri desaťročia bolo o tomto období v MRL zakázané hovoriť. Až koncom 80. rokov došlo k zmene. A v deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania 23. októbra 1989 bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkónu Országház slávnostne vyhlásil slobodnú Maďarskú republiku (Tretia maďarská republika), čím sa skončil komunistický režim v Maďarsku.

Symboly povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejším a najznámejším symbolom povstania sa stala maďarská vlajka s vystrihnutým štátnym znakom. MRL totiž od roku 1949 používala ako oficiálny symbol takzvaný Rákosiho znak (Rákosi-Čímer), ktorý odporoval heraldickým pravidlám a nevychádzal z akýchkoľvek maďarských národných tradícií, ako predošlé znaky. Navyše obsahoval červenú hviezdu a skrížený zlatý klas a kladivo, teda symboly komunizmu.

Rákosiho znak, nenávidený asi ako Mátyás Rákosi (po ktorom sa znak volá), bol práve preto vystrihovaný zo štátnych vlajok a strhávaný, rovnako ako červené hviezdy zo všetkých budov. Jeho nástupcom sa stal tradičný maďarský symbol - Kossuthov znak (Kossuth-Čímer), ktorý sa v novodobom Maďarsku používal v obdobiach demokracie v rokoch 19181919 a 19461949, kedy bol nahradený práve Rákosiho znakom.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Predohra a medzinárodné súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Zákulisné šarvátky medzi moskovskými a reformnými držiteľmi komunistickej moci trvali aj po potlačení reformného úsilia Nagyho vlády - od tzv. Topenia v Moskve po Stalinovej smrti v roku 1953 do nútenej Nagyho rezignácia v apríli 1955.

Imre Nagy reprezentoval prvý, aj keď voči Moskve ešte ohľaduplný, pokus o väčšiu samostatnosť v novej vláde z roku 1953. Ale v roku 1955 verejne hovoril o "možnosti Maďarska prijať štatút neutrality podľa rakúskeho vzoru", než bola jeho vláda zvrhnutá promoskovskou Mátyása Rákosiho.

Po Chruščovovom "tajnom" prejave "O kultu osobnosti a jeho následkoch" vo februári 1956, bol ale 18. júla promoskovský Rákosi zbavený predsedníctva Maďarskej strany pracujúcich (MDP) a nahradený Ernőm Gerőm.

Tiež ukončenie povojnovej okupácie Rakúska, a tým aj obáv zo zriadenia ďalšieho sovietskeho satelitu na jeho území, a vyhlásenie rakúskej samostatnosti v roku 1955 podporilo snahy Maďarska o samostatnosť a neutralitu.

Rákosiho rezignácia prispela k otvorenejšej verejnej diskusii, aktivite študentov, spisovateľov a žurnalistov. Vo verejných "Petöfiho" fórach s tisíckami zúčastnenými sa otvorene diskutovalo o slobodnom Maďarsku. Jedným zo symbolov bola aj verejná ceremónia 6. októbra 1956, preloženie ostatkov Lászla Rajka, popraveného Rákosiho režimom. V októbri bol tiež rehabilitovaný Imre Nagy navrátením členstva v MDP.

Maďarská vlajka s vystrihnutým Rákosiho znakom

Sprvu násilne potlačené povstanie robotníkov v Poznani v júni 1956 ale nakoniec, po diskusiách poľských držiteľov moci, viedlo k zmenám komunistického vedenia a na uvoľnenie útlaku v Poľsku. Tak bol v októbri vymenovaný krátko predtým rehabilitovaný Władysław Gomułka predsedom Poľskej zjednotenej robotníckej strany a poverený rokovaním s Moskvou o znížení počtu sovietskych vojsk a uvoľnenie hospodárskych odvodov. Po intenzívnych rokovaniach nakoniec Moskva Gomułkovým reformným požiadavkám 19. októbra ustúpila. Správy o týchto ústupkoch a úspechoch Poliakov posilnili nádeje Maďarov na podobné zmeny.

22. októbra študenti univerzity v Szegede obnovili Zväz maďarských univerzitných a vysokoškolských študentov (MEFESZ), zakázaný v Rákosiho ére. Nasledovali študenti v Pécsi, Miskolci a Soproni. Krátko na to vydali študenti budapeštianskej polytechniky tzv. Šestnásť bodov.

Začiatok povstania - 23. október[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 23. októbra sa v Budapešti konala asi 200 tisícová demonštrácia na podporu zmien, ku ktorým dochádzalo v Poľsku. Dav sa najprv zhromaždil pri soche maďarského revolučného básnika Sándora Petőfiho, kde bolo prečítané Šestnásť požiadaviek maďarských študentov, ktoré boli spísané členmi MEFESZ, a potom boli spievali národné piesne, napríklad Nemzeti dal, ktorá 15. marca 1848 odštartovala Maďarskou revolúciu a boj za slobodu v rokoch 1848-1849. Krátko na to sa dav vydal k pomníku generála Józefa Bema hrdinu nielen poľského povstania, ale tiež Maďarskej revolúcie 1848-49, (teda osoby, ktorá symbolizuje protirusky orientovanú poľsko-maďarskú spoluprácu).

Manifestácia prerástla vo spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Ľudia sa dožadovali okamžitého odchodu sovietskych vojsk, slobodných volieb, zrušenie cenzúry a vytvorenie novej vlády a za vykrikovanie hesiel: "Maďari, poďte s nami - Rusi, ťahajte domov" a "Rákosi do Dunaja - Nagy do vlády" sa presunuli pred budovu parlamentu. Tu došlo najprv k zhasnutiu červenej hviezdy na streche Országház a potom k prejavu Imre Nagya. Avšak všeobecný prejav bývalého premiéra príliš neukľudnil atmosféru. Ľudia preto začali spievať Himnusz. (Od roku 1949 sa totiž štátna hymna hrala len v inštrumentálnej verzii, keďže jej text sa obracia k Bohu a to bolo pre komunistické vedenie samozrejme neprípustné).

Medzitým na Hősök tere došlo k zvrhnutiu 25 metrovej sochy Stalina. Bolo tu možné vidieť aj milicionárov a funkcionárov MDP a muža pohraničnej stráže. Asi stotisícový dav sa zjednotil a kričal ako jedným hlasom: Zvrhnúť pomník! Rusáci domov, Rusáci domov! Demonštranti hodili silné oceľové lano na krk sochy Stalina, iní prichádzali s nákladiakmi naloženými kyslíkovými bombami a horákmi na rezanie kovu a venovali sa bronzovým topánkam. O hodinu neskôr socha spadla z piliera na Námestí hrdinov. Vďaka opatrnosti ľudí sa všetko zaobišlo bez obetí, nikto nebol akokoľvek zranený.

Zhruba v rovnakej chvíli sa časť študentov pokúšala dostať do budovy rozhlasu a nechať odvysielať svoje požiadavky, takzvaných 16. bodov. Boli však zajatí príslušníkmi ÁVH. Večer v rádiu prehovoril tajomník Maďarskej strany pracujúcich - Ernő Gerő, ktorý označil demonštrantov za nepriateľov národa a fašistami. Krátko nato došlo k prvým výstrelom. Členovia ÁVH začali strieľať na demonštrantov dožadujúcich sa prepustenie študentov pred budovou rozhlasu. Niektorí demonštranti sa zmocnili zbraní a došlo k prvej prestrelke. Na zem padli prvé obete boja za slobodu. Keď potom v sanitkách prišli z ústredia AVH ďalšie posily, rozbesnený dav im zbrane zobral. O niekoľko hodín neskôr už bojovníci dostávali zbrane nielen od sympatizujúcich policajtov a vojakov, ale aj z iných arzenálov.

Správa o tom sa rýchlo rozšírila a verejné protesty sa preniesli z Budapešti na celé Maďarsko.

V noci Ernő Gerő požiadal Sovietsky zväz o vojenský zásah. Zhruba v rovnakej chvíli bol Imre Nagy kooptovaný do politbyra a vymenovaný premiérom. Nejakú dobu ale trvalo, než sa vedenie strany spamätalo z vzniknutého zmätku, a preto sa designovaný premiér ujal funkcie až ráno nasledujúceho dňa 24. októbra.

Zničený sovietsky tank na námestí Móricza Zsigmonda

Prvá sovietska invázia - 24. október[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozkaz sovietskeho ministra obrany vstúpila 24. októbra od druhej hodiny rannej sovietske vojská do ulíc Budapešti. Dlhé rady tankov T-34 so zaklapnutými vežičkami prechádzali mestom a strieľali do všetkého, čo bolo osvetlené. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi, ktorých podporovala tajná polícia ÁVH. Maďari sa proti po zuby vyzbrojeným vojakom odhodlane bránili všetkým možným. Najúčinnejšou zbraňou proti sovietskym tankom sa stali Molotovove kokteily. Mnoho povstalcov tiež získalo zbrane z kasární a policajných staníc, kde im ich aj častokrát vojaci či policajti (podriadení komunistickému vedeniu) sami vydali. Imre Nagy, už ako predseda vlády, vyhlásil stanné právo a zákaz vychádzania. Ale odmietol nasadiť ÁVH proti narušiteľom tohto rozkazu, ako požadoval novo dosadený vojenský výbor. Sovietsky vpád bol dočasne úspešný. Odpor však pokračoval a ďalší deň sa situácia začala meniť.

Masaker pred parlamentom - 25. október[upraviť | upraviť zdroj]

1956 HungarianRevolution.gif

Dňa 25. októbra došlo pred budovou parlamentu k obrovskej demonštrácií. Niekoľko tisícový dav sa pokojne dožadoval demisie predsedu MDP - Erna Gera. Avšak príslušníci tajnej polície ukrytí na strechách začali do pokojne demonštrujúceho a hlavne bezbranného davu bezohľadne strieľať. Zmätené posádky sovietskych tankov sa k streľbe takisto pripojili. Zahynulo viac ako 200 ľudí, vrátane žien a detí, zranených bolo viac ako 300 ľudí. Išlo o provokáciu tajnej polície, ktorá bola príčinou neskoršieho krviprelievania. Masaker zdvihol novú vlnu emócií, najmä keď z niektorých župných miest dorazili informácie o podobných udalostiach. Takmer nikoho už v tej chvíli nezaujímala správa o odvolaní Gera a jeho nahradenie Jánosom Kádárom. Začal totiž obrovský hon na členov ÁVH a ich následné lynčovanie a mučenia. ÁVH bola tak nenávidená, že každý jej príslušník, ktorý bol povstalcami chytený, bol následne zabitý, často zavesením na lampy verejného osvetlenia a do úst im boli napchaté bankovky, pretože títo tajní policajti zarábali omnoho viac peňazí než všetci ostatní.

Posledné októbrové dni[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek odstúpeniu Erna Gera boje naďalej pokračovali a povstanie sa rozširovalo aj do iných miest. Jednotky maďarskej ľudovej armády prechádzali na stranu povstalcov a komunistický režim sa začal rúcať. Stranícke organizácie a jej podriadená miestna správa sa začala rozpadať, a ich právomoci preberali novo vznikajúce revolučné výbory a rady. Imre Nagy sa musel rozhodnúť, či potlačiť povstanie sovietskymi tankmi, alebo sa pridať na stranu revolúcie a vytvoriť nezávislé Maďarsko. Budúci deň 27. októbra sa rozhodol pre druhú alternatívu. Predstavil svoju novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra vyhlásil premiér Nagy povstanie za národno-demokratické hnutie. Ďalej uznal novovzniknuté revolučné orgány a sľúbil amnestiu, rozpustenie ÁVH a reformu poľnohospodárstva.

Dňa 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. Z povstaleckých skupín sa začala formovať Národná garda. Imre Nagy naďalej konal so Sovietmi, okrem iného o vytvorenie politického pluralistického systému. K tomu prispela i transformácia starej [MDP na novú stranu MSZMP, ale mimo to svoju činnosť obnovili i staré koaličné strany z obdobia Druhej Maďarskej republiky. Týždeň od začiatku revolúcie sa začala situácia pomaly upokojovať.

Ohlasy na povstanie v Poľsku[upraviť | upraviť zdroj]

Medzitým sa v mnohých poľských mestách objavujú letáky s výzvami solidarity s Maďarmi a sú organizované manifestácie na ich podporu. Po celom Poľsku sa tiež konajú zbierky peňazí, liekov a tiež akcie darcovstva krvi pre revolučné Maďarsko.

Medzinárodná situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Revolučný a politický vývoj v Maďarsku sa samozrejme nepáčil predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorí tajne pripravovali vojenský zásah. Potrebovali však uistenie západných mocností, že sa nebudú do situácie v Maďarsku miešať. Medzinárodná situácia však bola na strane Sovietov. Práve prebiehala Suezská kríza, kedy došlo k spoločnej intervencii vojsk Spojeného kráľovstva, Francúzska a Izraela do Egypta, ktorý podporoval Sovietsky zväz. Rusi boli ochotní zotrvať v pasivite na Blízkom východe, keď sa im dostane uistenia, že Západné štáty nezasiahnu do vývoja v Maďarsku. Takáto dohoda bola uzavretá 30. októbra. USA ani nevyužili možnosť spojiť obe udalosti v jedno hlasovanie na pôde OSN. Jediné, čo bolo nakoniec podniknuté, bolo hlasovanie VZ OSN, ktoré odsúhlasilo požiadavku na stiahnutie sovietskych vojsk. To však bolo už len prázdnym gestom. Aj unáhlený prísľub pomôcť šírený západnými rozhlasovými stanicami zostal len prísľubom. Maďarsko zostalo samo.

Rozhodnutie ZSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Na zasadnutí sovietskych vodcov dňa 31. októbra došlo k zásadnému rozhodnutiu. Kedy bolo rozhodnuté o potlačení revolúcie (podľa Sovietov "kontrarevolúcie") za pomoci armády. Maršal Ivan Stepanovič Konev (vrchný veliteľ ozbrojených síl Varšavskej zmluvy) dostal voľnú ruku k vypracovaniu plánu pre operáciu Víchor, niekedy tiež nazývaná operácia Smršť, ktorá bola definitívne schválená 2. novembra.

Vyhlásenie neutrality - 1. november[upraviť | upraviť zdroj]

Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN, aby sa začala zaoberať "maďarskou otázkou". Dňa 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska (podľa rakúskeho vzoru) a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Krátko nato sa predseda strany János Kádár, ako neskôr vyšlo najavo, potom čo privítal vyhlásenie neutrality Maďarska, opustil vládne ústredie a odobral sa na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, odkiaľ bol rýchlo prevezený do Moskvy. Sovietskymi vodcami bol vybraný, aby im pomáhal udržiavať MRL v kurze, ktorý by bol pre ZSSR prijateľný.

Následne došlo k predstieranému vyjednávaniu sovietskeho velenia v Budapešti, ktoré sa skončilo zatknutím Nagyovho nového ministra obrany, generála Pála Malétera, ktorý bol v roku 1958 spolu s Imre Nagyom popravený.

Druhá sovietska invázia - 4. november[upraviť | upraviť zdroj]

Veľvyslanectvo Juhoslávie

Za svitania 4. novembra začala ofenzíva proti hlavnému mestu. Maďarská armáda síce odpor nekládla, ale zúrivé boje povstalcov pokračovali v Budapešti i v ďalších mestách asi týždeň.

Hneď ráno sa ozvala dve rozhlasové vysielanie. Prvé bolo Nagyové volanie o pomoc v mene zákonnej a demokratickej vlády. Potom sa Imre Nagy a vedúci predstavitelia niekdajšej straníckej opozície odobrali na juhoslovanské veľvyslanectvo. Druhé vysielanie bolo zo sovietskej radarovej obsadenej vysielacej stanice v Szolnoku, odkiaľ kolaborant János Kádár vyzýval menom novoutvorenej revolučnej robotnícko-roľníckej vlády k boju proti kontrarevolúcii po boku sovietskej armády.

Šesť dní bojov[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek tomu Maďari po celej krajine rozpútali prudké boje. Sily oboch strán boli značne nevyrovnané, zatiaľ čo Sovieti mali skvelú výzbroj a podporu letectva, Maďari hrdo bojovali všetkými prostriedkami, ktoré mohli zohnať, bez akejkoľvek podpory. V hlavnom meste padlo okolo 2500 osôb a po celej krajine ešte 3000 ďalších. Ďalej bolo viac ako 16 tisíc ľudí zranených. Ako odvetu za zápalné fľaše sovietske pancierové jednotky rovnali s krajinou domy, z ktorých dochádzalo k útokom. Rusi pustošili celé štvrte, o ktorých sa domnievali, že sa tam skrývajú povstalci. Týmto spôsobom boli zničené stovky domov, predovšetkým v robotníckych štvrtiach - kolíske povstania. A pre dobytie Budapešti museli sovietske vojská dokonca nasadiť aj vtedy najmodernejšie prúdovej stíhačky MiG-15.

Porevolučné udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

János Kádár bol spočiatku najnenávidenejším mužom v Maďarsku a nová vláda bola úplne izolovaná v nepriateľskej krajine dobytej cudzou armádou. Aj napriek tomu, že Kádár nemal najprv predstavy o porevolučnom usporiadaní Maďarska, nechal tvrdo potlačiť posledné zvyšky slobody. Dňa 22. novembra bol za pomoci ľsti Imre Nagy, ktorý pobýval na juhoslovanskom veľvyslanectve, vylákaný von a okamžite zatknutý sovietskymi policajnými orgánmi vedenými osobne Ivanom A. Serovom, vtedajším šéfom KGB, a ihneď prepravený do Rumunskej ľudovej republiky, odkiaľ bol následne vrátený späť do MRL.

Ďalej boli zrušené všetky revolučné výbory a policajné salvy zabili sto demonštrantov v Salgótarján, Miskolci a Egeri. 3. decembra síce došlo k oficiálnemu rozpusteniu tajnej polície ÁVH, ale jej členovia mohli vstupovať do iných ozbrojených zložiek.

Dňa 6. decembra 1956 v rámci letných olympijských hier v Melbourne sa konal zápas vodného póla Maďarska proti ZSSR známy pod prezývkou Melbournský krvavý kúpeľ. Maďari zvíťazili za stavu 4: 0 a nakoniec sa stali olympijskými víťazmi.

Počet obetí[upraviť | upraviť zdroj]

Celkový počet obetí povstania sa nedá presne vyčísliť. Prinajmenšom sa jedná o tisíce až desaťtisíce. Podľa niektorých historikov sa jedná až o státisíce, s tým, že nová maďarská komunistická vláda nechala väčšinu dôkazov zničiť, aby sa toto povstanie, podľa ich názoru kontrarevolúcie, nedalo považovať za celonárodné hnutie.

S príchodom normalizácie navyše došlo k emigrácii 200 až 300 tisícov Maďarov na Západ. A ďalšie stovky až tisíce boli následne mučené a popravené.

Maďarská "normalizácia"[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sovietskej tradície bol každý pokus o zmenu komunistického režimu vyhlásený za kontrarevolúciu. Do januára 1957 nová prosovietska Kádárova vláda potlačila posledné zvyšky slobody a začali čistky. Boli zavedené mimoriadne súdy. Tie síce postihovali obe strany, ale značne odlišným spôsobom. Zatiaľ čo hlavní vinníci ako Mátyás Rákosi alebo Ernő Gerő neboli nikdy postavení pred súd, považovala sa účasť na povstaní takmer za hrdelný zločin.

Celkom 35000 žalôb malo za následok 22000 trestov odňatia slobody, a 229 rozsudkov smrti, ale v skutočnosti bolo popravených viac ako 350 osôb. Ďalej bolo asi 13000 ľudí zaslaných do znovu otvorených internačných táborov bez akéhokoľvek zákonného postupu. Došlo tiež k obrovskej emigrácii 200 až 300 tisícov ľudí, medzi ktorými bolo aj veľa významných osobností. Mnoho tých čo zostalo, bolo súdených. Medzi nimi bol Árpád Göncz, po roku 1989 prvý prezident Maďarskej republiky.

Proces s Imre Nagyom[upraviť | upraviť zdroj]

Náhrobok Imre Nagya

Pre samotného Kádára mal najväčší význam vykonštruovaný proces s Imre Nagyom a jeho spolupracovníkmi, ktorý sa konal v dňoch 9. a 15. júna 1958 za zatvorenými dverami. Všetci boli uznaní vinnými zo sprisahania, ktorého cieľom bolo zvrhnúť ľudovo demokratický režim a odsúdení na trest smrti. Bývalý premiér Imre Nagy, jeho poradca Miklós Gimes a minister obrany Pál Maléter boli popravení 16. júna 1958. Ostatné vládne spolupracovníci boli uväznení. Telá popravených boli bez pohrebu umiestnené na Új köztemető 301-es parcella, kde odpočíva mnoho predstaviteľov a bojovníkov Maďarského povstania.

Tridsať rokov zakázaná téma[upraviť | upraviť zdroj]

Po tri desaťročia bolo v Maďarsku zakázané hovoriť o tomto období. Aj napriek Kádárovmu tzv. Gulášovému komunizmu (tiež Kádárizmus), ktorý znamenal pomerne liberálny komunistický režim s dovoleným súkromným sektorom.

Pád komunizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Doba ďalšieho politického "topenia" nastala v MRL až v druhej polovici 80. rokov. Od roku 1988 vnútri samotnej MSZMP silneli reformné tendencie. Na jarnom zjazde strany prekvapivo posilnila moc reformistov, ktorí požadovali odchod Kádára. Ten bol 22. mája 1988 odvolaný z funkcie generálneho tajomníka MSZMP a nahradený Károlym Groszom. Dňa 24. novembra sa novým premiérom stal Miklós Németh. V januári 1989 došlo k rozhodnutiu ústredného výboru MSZMP ktoré potvrdilo, že Maďarské povstania v roku 1956 nebolo kontrarevolúciou, ale ľudovým povstaním.

Pamätník Maďarského povstania blízkosti v Országház v Budapešťi

Presne 31 rokov od popravy dňa 16. júna 1989 sa v Budapešti na Hősök tere za účasti 300 000 ľudí konal jedenásťhodinový pohreb Imre Nagya a ďalších zavraždených vodcov, vrátane prázdnej rakvy symbolizujúcej všetkých neznámych bojovníkov z povstania. Na tomto pohrebe vystúpil neskorší premiér, v tej dobe mladý vysokoškolský študent Viktor Orbán (Fidesz) so svojím prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil, že je potrebné rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom. Za svoje slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom svitania novej maďarskej éry. János Kádár zomrel dňa 6. júla, paradoxne v rovnaký deň, keď bol oficiálne rehabilitovaný Imre Nagy, ktorého nechal v roku 1958 popraviť. Vo chvíli, keď maďarský Najvyšší súd oznamoval verdikt o rehabilitácii Nagya, vstúpil do miestnosti neznámy muž a povedal: "Kádár je mŕtvy.

V deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania 23. októbra 1989 bola uzákonená zmena ústavy. Toho istého dňa bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkónu Országház slávnostne vyhlásil slobodnú Maďarskú republiku (Tretia Maďarská republika), čím sa skončila komunistická vláda v Maďarsku. Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda. A 23. október bol vyhlásený štátnym sviatkom.

Oslavy 50. výročia[upraviť | upraviť zdroj]

Protest na Kossuth Lajos tér

V deň 50. výročia začiatku povstania 23. októbra 2006 sa v Budapešti opäť bojovalo. Došlo totiž k druhej veľkej vlne protestov za odstúpenie ľavicového premiéra Ferenca Gyurcsánya (MSZP). Tieto protesty vypukli po odhalení audionahrávky v septembri 2006, na nej Gyurcsány priznáva, že v záujme volebného víťazstva svojej MSZP klamal o skutočnom stave ekonomiky. Počas oficiálnych osláv si niektorí z pamätníkov odmietli so socialistickým premiérom podať ruky. Niekoľko stoviek demonštrantov sa stretlo s policajtmi, po ktorých hádzali fľaše a kamene. Dokonca se zmocnili starého sovietskeho tanku T-34 a ďalšej vojenskej techniky používanej práve počas Maďarského povstania. Polícia použila k ich rozohnaniu streľbu gumovými projektilmi, vodné delá a slzný plyn, niektorých demonštrantov zbili obuškami. Podľa údajov maďarskej záchrannej služby bolo pri stretoch zranených 130 ľudí, z toho osem ťažko. V nemocnici muselo byť ošetrených celkom 15 ľudí. Zhruba stovku demonštrantov polícia zadržala.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maďarské povstání na českej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DURMAN, Karel. Kreml a dvojí krize roku 1956. Historický obzor, 2000, 11 (1/2), s. 23-31. ISSN 1210-6097.