Sándor Petőfi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sándor Petőfi
maďarský básnik
Sándor Petőfi
Narodenie1. január 1823
Malý Kereš, Uhorsko (dnes Kiskőrös, Maďarsko)
Úmrtie31. júl 1849 (26 rokov)
Segesvár, Sedmohradsko, Uhorsko (dnes Sighişoara, Rumunsko)
PodpisSándor Petőfi, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Sándor Petőfi
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Sándor Petőfi

Sándor Petőfi, rodený Alexander Petrovič (maď. Petőfi Sándor, * 1. január 1823, Kiskőrös, Uhorsko (dnes Maďarsko) – † 31. júl 1849, Segesvár, únia Uhorska a Sedmohradska, (dnes Rumunsko)) bol maďarský básnik slovenského pôvodu, jedna z najvýraznejších postáv Uhorskej revolúcie (maď. 1848–49-es forradalom és szabadságharc) v roku 1848.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923 – 1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici,[1] protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť. Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské/chorvátske, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca boli Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí, možno už v stredoveku (a niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu). Otec sa volal Štefan Petrovič (maď. Petrovics István), bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane (napr. podľa Gy. Illyésa (maď. Illyés Gyula)).[chýba zdroj] Podľa Júliusa Dolanského jeho otec už bol Maďar a v ich rodine sa hovorilo po maďarsky.[2] Matka sa volala Mária Hrúzová a nevedela poriadne po maďarsky a komunikovala po slovensky.

Petőfi študoval na viacerých školách (Félegyháza, Kecskemét, Szabadszállás, Sárszentlőrinc, Pest - evanjelické a piaristické gymnázium, Aszód, Banská Štiavnica, Pápa). V Aszóde na latinskom gymnáziu bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa. V Banskej Štiavnici vraj bol spolužiakom Andreja Sládkoviča.[3] V slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky[chýba zdroj] ako 10-ročného konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina.[chýba zdroj] Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou.[4]

Považoval sa za Maďara. Vo svojej tvorbe sa tak tiež jednoznačne deklaroval.[5] Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od veku 20 rokov. Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr podľa priateľov Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval viacero škôl (1833 – 1834 - piaristické gymnázium v Pešti, 1835 – 1838 - evanjelické gymnázium v Aszóde, 1838 – 1839 - lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu (podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov). Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 – 1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim (maď. Jókai Mór). O rok neskôr, v roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom „Petőfi“.

Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína (maď. Debrecen) do Budapešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845 – 1846 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.

V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou (maď. Szendrey Júlia). V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho (maď. Teleki Sándor).

Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu.

Jeho bratrancom bol maliar Orlai Petrich Soma. V roku 1842 spolu navštívili Jókaiho v Komárne. Spisovateľ v tom roku tiež namaľoval Petőfiho. V roku 1845 Petőfi napísal báseň Jókai Mórhoz. V roku 1846 bol Petőfi aj Jókai členom tzv. Spolku desiatich a neskôr boli hlavnými aktérmi revolúcie v Pesti. Spisovateľ začal používať svoje krstné meno skrátenou formou vraj na doliehanie básnika. Po svadbe Jókaiho sa však ich priateľstvo ochladilo a zmierili sa iba po dobytí Budína. Mór Jókai bol od založenia skoro do smrti predsedom (1876-1903) Spoločnosti Petőfi.

Petőfiho kresba Jánosa Aranya

Vo februári 1847 sa Petőfi stal priateľom Jánosa Aranya. Po prečítaní jeho diela Toldi zdravil ho básňou. Pri návšteve Aranya napísal detskú báseň Arany Lacinak.[6] Počas revolúcie v roku 1849 Petőfiho rodina bola u Aranyovcov v Salonte.[7] Arany zomrel v roku 1882 na následky zápal pľúc, ktoré vraj dostal po nachladnutí pri odhalení Petőfiho sochy v Pesti. Dobové pramene to však nedokladajú a ide asi o mestskú legendu.[8]

Počas revolúcie v roku 1848[upraviť | upraviť zdroj]

15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal Nemzeti dal (slov. Pieseň národa; doslovne: Národná pieseň)[9], ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov (maď. 12 pont; Tizenkettő pont), ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent.

Pomník bitky pri Segesvári

Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády poľského generála Józefa Zachariasza Bema.

Posledný raz ho videli pri Segesvári, 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a v istých kruhoch sa do dnešného dňa vedú o tom početné spory. Legendy o jeho záchrane súvisia s všeobecnou atmosférou porazenej revolúcie v Uhorsku a s tým, že jeho telo sa dodatočne nenašlo. Podľa rakúskych vojenských hlásení telo básnika bolo identifikované, neskorší osud pozostatkov však nie je známy. Už v roku 1856 sa spomína to, že mnohí premýšlajú o jeho úteku do Ameriky.[10] Pravdepodobne padol v bitke, avšak mnohí veria v alternatívnych možnostiach (napr. pochovaný na blízkych miestach po bitke alebo prežil v ruskom zajatí). Najznámejšia z nich je barguzinská verzia, kvôli čomu organizovali tzv. Megamorv expedíciu. Napriek negatívnym výsledkom vedeckých výskumov na pozostatkoch z Barguzinu ich nakoniec kruh veriacich pochoval v Budapesti pod menom básnika. Definitívne riešenie by bolo porovnanie DNA so vzorkami blízkych rodinných príslušníkov, čo však z pietnych dôvodov je nepravdepodobné.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vzorom mu bola francúzska a nemecká romantika. Politicky bol zástancom sociálnej prestavby spoločnosti a revolucionizmu.

  • Versek (1844) – zbierka básní
  • A helység kalapácsa (1844) – komický epos
  • János Vitéz (1845) – slov. Víťaz Janko (1902) – veršovaná rozprávka o ľudovom hrdinovi
  • Cipruslombok (1845) – ľúbostná zbierka
  • Szerelem gyöngyei (1845) – ľúbostná zbierka
  • A magyar nemzet (1845) – revolučne ladená báseň
  • A magyar nemes (1845) – revolučne ladená báseň
  • A nép (1846) – revolučne ladená báseň
  • Véres napokról álmodom (1846) – revolučná vízia
  • Egy gondolat bánt engemet (1846)
  • Felhök (1846) – cyklus reflexívnych básní
  • Úti jegyzetek (1845) – próza
  • Úti levelek (1847) – próza
  • A Szeptember szerelem (1847) – revolučná báseň
  • Szabadság, szerelem (1847) – revolučná báseň
  • Ha férfi vagy, légy férfi (1847) – revolučná báseň
  • Háború volt (1847) – slov. Vojna najkrajšou je dumou – revolučná báseň
  • A XIX. század költoi (1847)
  • A nép nevében (1847)
  • Belond Istók (1847) – básnická idyla o tulákovi
  • Júlia – versek (1848) – ľúbostná lyrika
  • Olaszországh (1848) – revolučná báseň
  • Nemzeti dal (1848) – báseň, výzva k povstaniu
  • Föltámadott a tenger (1848)
  • A királyokhoz (1848)
  • Ausztria (1848) – báseň kritizujúca rakúsku národnostnú politiku
  • Respublica (1848)
  • Az apostol (1848) – slov. Apoštol (1951) – epická báseň
  • A honvéd (1849)
  • Európa csendes, újra csendes (1849)
  • Jött a halál (1849)
  • Apostol (1848)

Pamiatka[upraviť | upraviť zdroj]

Petőfiho podobu nesie mnoho umeleckých diel. Na Slovensku je najznámejším súsošie v Medickej záhrade (sochár Béla Radnai), ktorú pôvodne odhalili v roku 1911 na Hviezdoslavovom námestí (vtedy námestie Lajosa Kossutha). Po prevrate bola poškodená, zadebnená a v roku 1921 rozobraná. V rokoch 1951/1956?-2002 stála v Petržalke, od roku 2003 je na dnešnom mieste. Je pamätným miestom na revolúciu a boja za slobodu v rokoch 1848-1849. Slávností sa prvýkrát zúčastnili slovenskí spisovatelia v roku 2011. Bola a stále je často poškodená vandalmi.[11] Petőfiho pamätník sa nachádza na Slovensku ešte napr. v Búči (1998; István Szabó), v Hucíne (1999), v Komárne (2017; Györgyi Lantos - István Máté)[12], v Kráľovskom Chlmci (1998), v Rimavskej Sobote (2004; Lajos Győrfi - Imre Varga)[13] a vo Večelkove (2006, Gyula Mag). Pamätné tabule sa nachádzajú napr. v Banskej Štiavnici, v Bratislave, v Gemeri, v Hodejove (1971), v Kráľovičových Kračanoch (1998), v Lelesi, v Lučenci, v Plešivci (2000), v Rimavskej Sobote (1939), v Rožňave (1992), v Topoľníkoch (1995), v Tornali (1994) a vo Večelkove (1999).[14] Mnoho miest sa týka jeho osoby, a mnoho pamätných organizácií a inštitúcii nesie jeho meno.

Zachovala sa jediná dagerotypia od priateľa Gábora Egressyho, ktorú Petőfi daroval manželke, ale on sám nemal rád portréty.[15] Dagerotypia bola u rodiny, a neskôr sa dostala k Imrichovi Beliczaymu, priateľovi Zoltána Petőfiho. V 19. storočí sa snažili z nej spraviť rôzne kópie, kvôli zlej zachovalosti však ich kvalita bola slabá. Originál sa našiel nakoniec v rodinnej pozostalosti Beliczayovcov a reštauroval ho Károly Escher v roku 1955. Dnes sa nachádza v zbierke Petőfi Irodalmi Múzeum.[16]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ľudové noviny
  2. 1950 Alexandr Petőfi, básnik maďarského lidu. Praha, 26; Sándor Csanda 1965: Petőfi és a szlovákok. Irodalomtörténeti Közlemények 69/1, 11.
  3. Csanda 1965, 25-26[1] uvádza, že Vodomarský popieral, že by boli spolužiaci, ba že by sa vôbec vtedy poznali.
  4. http://www.rozhlas.sk/inetportal/2007/index.php?lang=1&stationID=0&page=showNews&id=10198
  5. Porovnaj 1848 Élet vagy halál! "...Ha nem születtem volna is magyarnak, E néphez állanék ezennel én, Mert elhagyott, mert a legelhagyottabb Minden népek közt a föld kerekén. Szegény, szegény nép, árva nemzetem te,..."
  6. Sőtér István: A magyar irodalom története IV. 1849-1905
  7. Sőtér István: A magyar irodalom története IV. 1849-1905
  8. pestbuda.hu Petőfi felemelt keze: egy szobor a Duna partján 136 éve
  9. Visegrad Literature :: Petőfi Sándor: Pieseň národa (Nemzeti dal in Slovak) [online]. www.visegradliterature.net, [cit. 2018-04-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. Magyar irók: Életrajz-gyüjtemény Gyűjté: Ferenczy Jakab és Danielik József. Kiadja a Szent-István-társulat. Pest, 1856. Emich Gusztáv könyvnyomdája. 367. old.
  11. muzsa.sk; ma7.sk; emlekhelyek.csemadok.sk; pozsonyikifli.sk; adatbank.sk
  12. felvidek.ma
  13. ujszo.com
  14. szmit.hu
  15. Egressy Ákos 1909: Petőfi Sándor életéből. Budapest.
  16. Magyar Nemzet 12. 3. 2005; Víz a dagerrotípián

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]