Necpaly (okres Martin)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Súradnice: 48°59′08″S 18°58′03″V / 48,985556°S 18,9675°V / 48.985556; 18.9675
Necpaly
obec
Necpaly1.jpg
Pohľad na obec z juhu
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Žilinský kraj
Okres Martin
Región Turiec
Rieka Necpalský potok
Nadmorská výška 510 m n. m.
Súradnice 48°59′08″S 18°58′03″V / 48,985556°S 18,9675°V / 48.985556; 18.9675
Rozloha 42,17 km² (4 217 ha) [1]
Obyvateľstvo 945 (31. 12. 2017) [2]
Hustota 22,41 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1282
Starosta Peter Majko[3] (nezávislý)
PSČ 038 12
ŠÚJ 512478
EČV MT
Tel. predvoľba +421-43
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Necpaly
č. 168
038 12 Necpaly
E-mailová adresa necpaly@gaya.sk
Telefón +421-43-429 61 00
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Žilinského kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Žilinského kraja.
Wikimedia Commons: Necpaly
Webová stránka: www.necpaly.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Necpalyobec na Slovensku ležiaca v Žilinskom kraji, v bývalej Turčianskej župe.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Necpaly sa nachádza na úpätí Veľkej Fatry vo východnej časti Turčianskej kotliny vo vzdialenosti asi 12 km juhovýchodne od Martina.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Obcou preteká Necpalský potok, ktorý sa v lokalite Chmeľnice vlieva do Belianskeho potoka a následne do Turca. V Necpalskej doline sa nachádza viacero prameňov pitnej vody, časť z nich zásobuje okrem Necpál aj Martin.

Časti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Dolina[upraviť | upraviť zdroj]

49°00′09″S 18°55′54″V / 49,002583°S 18,931722°V / 49.002583; 18.931722 (Dolina (Necpaly))
Dolina je neobývaná osada v západnej časti katastrálneho územia Necpál.[4]

Kostolište[upraviť | upraviť zdroj]

49°00′34″S 18°55′15″V / 49,009465°S 18,920845°V / 49.009465; 18.920845 (Kostolište)
Kostolište je neobývaná osada v najzápadnejšej časti necpalského chotára, neďaleko katastrálnej hranice s Košťanmi nad Turcom, juhovýchodne od Žabokriek.[4] Archeologické nálezy dokazujú slovanské osídlenie z konca 9. storočia, ako i podľa všetkého prvý kresťanský kostol v Turci, pochádzajúci ešte z Veľkomoravského obdobia.[chýba zdroj]

Symboly obce[upraviť | upraviť zdroj]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

Erb obce tvorí strieborná (biela) figúra svätého Ladislava s halapartňou na modrom pozadí so štyrmi zlatými písmenami SLRV S(anctus) L(adislaus) R(ex) V(ngariæ) (svätý Ladislav kráľ Uhorska).

Vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/7), bielej (1/7), modrej (3/7), bielej (1/7) a žltej (l/7). Vlajka má pomer strán 2:3 a končená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pečať[upraviť | upraviť zdroj]

Je okrúhla, uprostred s erbom obce a kruhopisom OBEC NECPALY.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Usudzujúc podľa archeologických nálezov v širšom okolí Necpál sa dá predpokladať, že táto časť Turca bola osídlená už v dobe bronzovej.

Pôvod názvu Necpaly nie je celkom jasný. Slovenskí aj maďarskí historici sa zhodujú v tom, že názov považujú za slovanský/slovenský. Nie je vylúčené, že meno pochádza od prídavného mena páliť, žiariť. Necpaly sú jednou z ôsmich obcí, ktoré majú svoj náprotivok na hornej Nitre. Tieto Necpaly sú v súčasnosti časťou Prievidze.

Prvá nepriama písomná zmienka o Necpaloch je z roku 1269, keď sa spomína Pavol z Necpál (Paulus de Nazpal), ktorý bol jedným zo splnomocnencov zvolenského župana Michala pre vyriešenie majetkových sporov medzi obyvateľmi Sklabine a bratmi Dražkom a Vavrincom z Dražkoviec. Priamo sa spomínajú v roku 1282 v listine, ktorou sa nanovo vyznačili staré hranice medzi Necpalmi a Belou.

V roku 1287 uhorský kráľ Ladislav IV. daroval Necpaly Jánovi a Blažejovi, Marchankovým synom. Tento rod, ktorý sa začal označovať ako rod Necpalských, vlastnil Necpaly až do roku 1479, keď Blažejom Necpalským rod Necpalských vymiera po meči.

Koniec 15. a začiatok 16. storočia je poznačený spormi o majetky Necpalských, ktoré okrem Necpál zahŕňali napríklad aj Blatnický hrad, ale aj majetky mimo Turca. Z týchto sporov nakoniec vyšiel víťazne rod Justh (Jušt). Tento rod vlastnil Necpaly až do konca 19. storočia.

V období reformácie Juštovci, tak ako aj väčšina šľachty v Turci, prijali Augsburgské vyznanie viery. Podľa princípu Cuius regio, eius religio (koho zem, toho náboženstvo) evanjelickú vieru prijala aj väčšina obyvateľov Necpál. V období protireformácie boli Necpaly tzv. artikulárnou obcou, t.j. smel tu byť postavený drevený evanjelický kostol.

Juštovci podporovali aj vzdelanosť. Od roku 1592 tu pôsobila latinská vyššia škola, známa pod názvom Nationale institutum hungaricum. V roku 1834 bola preložená do Martina, kde po krátkom čase zanikla.

Koncom 19. storočia sa Juštovci dostávajú na pokraj bankrotu a postupne strácajú majetky v Necpaloch. Hospodársky najsilnejšou rodinou v Necpaloch sa stávajú Franklinovci. Prvým členom tejto rodiny bol Benjamín Franklin, nemanželský syn Dionýza Jušta.

V 18. a 19. storočí boli Necpaly hospodársky pomerne rozvinuté. Bola tu papiereň, pivovar a viacero mlynov. Papiereň v obci založili Juštovci v roku 1778. Ručná výroba bola ukončená v roku 1877, keď sa prešlo na strojovú výrobu. V roku 1896 papierenské stroje poháňali tri vodné kolesá a dva parné stroje a papiereň mala okolo 50 zamestnancov. Výroba bola ukončená v roku 1910, keď papiereň odkúpila martinská celulózka, ktorá po prevezení časti zariadenia predala budovy. Neskôr bol v jej budove zriadený mlyn.[5] Pivovar bol uzavretý koncom 19. storočia, keď majitelia prijali finančnú ponuku banskobystrického pivovaru, ktorý sa takto bránil konkurencii.[6] Mlynárstvo prežilo až do 20. storočia, zaniklo až znárodnením po nástupe komunizmu. V medzivojnovom období bola dedina elektrifikovaná. Elektrinu produkovala malá vodná elektráreň.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Freska v podkroví katolíckeho kostola

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Renesančný oltár Speculum Iustificationis (Turzov oltár) v evanjelickom kostole
  • Evanjelický kostol, jednoloďová klasicistická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z rokov 1835-1843. Kostol stojí na mieste staršieho dreveného artikulárneho kostola. Veža bola pristavaná v roku 1863. Interiér je riešený ako sysém empor na pôdoryse elipsy. Nachádza sa v tu vzácny renesančný oltár z roku 1611 Speculum Iustificationis, ktorý objednal palatín Juraj Turzo pre kaplnku Oravského hradu. V roku 1752 bol prenesený do artikulárneho kostola v Necpaloch. V rokoch 2003-2006 prebehlo komplexné reštaurovanie oltára.[8] Fasáda kostola je členená lizénami, okná sú polkruhovo ukončené. Veža je lemovaná pilastrami, ukončená zvonovitou helmicou s laternou.
  • Renesančný juštovský kaštieľ číslo 82, dvojpodlažná bloková stavba s manzardovou strechou a dvoma nárožnými vežami z roku 1673. Dlho bol v literatúre nesprávne uvádzaný ako najstarší kaštieľ v Necpaloch so stredovekým jadrom. Ide o jeden z najčistejších príkladov pozdnerenesančnej architektúry na Slovensku. Vchod je situovaný z východnej strany. Nad vchodom sa nachádza arkier s renesančnou štítkovou atikou. Nad portálom je chronostikon s nápisom Erexit Ope Dei Charæ Poseritti A.I.D.N. AD 1673 ivlij 10. Monogram A.I.D.N. označuje staviteľa A(ndrej) I(usth) D(e) N(eczpal), Andreja Jušta. Prízemie je zaklenuté valenou klenbou, prvé podlažie s záklopovými trámovými stropmi. Kaštieľ prešiel úpravami v polovici 18. storočia. V 19. storočí prešiel do rúk rodiny Franklinovcov, ktorým patril do zoštátnenia v roku 1947.[9] Posledných približne sto rokov je neobývaný, približne do druhej tretiny 20. storočia bol využívaný ako sklad obilia. Po roku 1989 bol vrátený pôvodným majiteľom. V 90. rokoch 20. storočia bola opravená strecha.
  • Franklinovský (matičiarsky) kaštieľ číslo 94, pôvodne stredoveká dvojpodlažná stavba na nepravidelnom pôdoryse z 15. storočia. Pôvodná stredoveká bloková stavba bola v nasledujúcich storočiach rozširovaná.[10] Kaštieľ sa nachádza na hornom konci obce a obývala ho Franklinovská rodina. Fasády kaštieľa sú hladké, oná majú jednoduché rímsy. Kaštieľ bol obývaný asi do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia. V súčasnosti je vo vlastníctve Matice slovenskej.
  • Juštovský kaštieľ číslo 170, dvojpodlažná baroková stavba s manzardovou strechou na pôdoryse písmena L z druhej polovice 18. storočia. Vznikol prestavbou neskororenesančného kaštieľa z druhej polovice 17. storočia. Nachádza sa na návsí, uprostred obce. Interiér je zaklenutý valenými klenbami s lunetovými výsečami a plackovou klenbou. V 50. rokoch 20. storočia bol necitlivo upravovaný pre potreby detského domova, došlo k úpravám dispozícií a zväčšeniu okenných otvorov. Od roku 2004 je stavba opustená a chátra. Fasáda kaštieľa smerom do námestia je päťosová, s centrálne umiestneným kovaným balkónom. Je členená pilastrami s dekoratívnymi hlavicami, okná majú šambrány a zvlnené rímsy suprafenestry.[11]
  • Kaštieľ číslo 41, dvopodlažná neskorobaroková stavba na pôdoryse písmena T z tretej tretiny 18. storočia. Nachádza sa v uzavretom areáli parku v severozápadnej časti obce. Aj tento kaštieľ je pôvodne sídlo rodu Juštovcov. Krajinársky park pri kaštieli pochádza z polovice 19. storočia, nachádza sa tu množstvo vzácnych drevín. V rokoch 2002-2004 sa uskutočnila necitlivá prestavba kaštieľa, ktorá narušila jeho pamiatkové hodnoty. Fasáde dominuje výrazne vysunutý dvojosový rizalit. Jeho prízemie je členené bosážou, poschodie pilastrami. Okná sú lemované šambránami s ušami, bočnými a vrcholovými klenákmi. Nad nimi sa nachádzajú zvlnené rímsy suprafenestry.[12]

Pomníky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pamätník SNP na námestí od sochára Milana Štefunka z roku 1969.[13]
  • Pamätník Jurajovi Lahnerovi, umiestnený v parku pri dolnom justhovskom kaštieli.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá slovenská obecná vodná elektráreň z roku 2007

19. júla 2007 bola v obci spustená prvá malá obecná vodná elektráreň. Vodu z Necpalského potoka privádza 160 metrový drevený náhon. Stavba, okrem produkcie elektrickej energie svojím vzhľadom a umiestnením pripomína aj mlynársku tradíciu obce. Inštalovaný výkon elektrárne je 37 kilowattov, ročná plánovaná produkcia je 160 000 kilowatthodín.[14]

Osobnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobili tu[upraviť | upraviť zdroj]

Necpaly pohľad z juhu.JPG

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2017 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-03-27. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. a b Turistická mapa „Malá Fatra; Veľká Fatra“
  5. LACKO, Richard. Necpaly. Necpaly : MNV Necpaly, 1984.
  6. Pivovar Necpaly [online]. necpaly.sk, [cit. 2018-05-07]. Dostupné online.
  7. KAROL ĎURIAN, VERONIKA KAPIŠINSKÁ, EVA PETRÁŠKOVÁ, EVA ŠEVČÍKOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Rímskokatolícky filiálny kostol sv. Ladislava, s. 408-413.
  8. KAROL ĎURIAN, VERONIKA KAPIŠINSKÁ, EVA PETRÁŠKOVÁ, EVA ŠEVČÍKOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Evanjelický a. v. kostol, s. 413-417.
  9. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Kaštieľ, s. 420-425.
  10. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Kaštieľ, s. 417-420.
  11. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Kaštieľ, s. 425-426.
  12. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Kaštieľ, s. 426-429.
  13. Pomníky [online]. necpaly.sk, [cit. 2016-05-04]. Dostupné online.
  14. V Necpaloch dnes dali do prevádzky prototyp obecnej vodnej elektrárne [online]. Petit Press, 19. 7. 2007 19:36, [cit. 2012-09-27]. Dostupné online.