Turčianska Štiavnička

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°04′58″S 19°01′24″V / 49,082786°S 19,023239°V / 49.082786; 19.023239
Turčianska Štiavnička
obec
Turčianska Štiavnička MF3.jpg
Mauzóleum Révaiovcov
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Žilinský kraj
Okres Martin
Región Turiec
Nadmorská výška 430 m n. m.
Súradnice 49°04′58″S 19°01′24″V / 49,082786°S 19,023239°V / 49.082786; 19.023239
Rozloha 14,07 km² (1 407 ha) [1]
Obyvateľstvo 940 (31. 12. 2017) [2]
Hustota 66,81 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1477
Starosta Peter Očka[3] (nezávislý)
PSČ 038 51
ŠÚJ 512702
EČV MT
Tel. predvoľba +421-43
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Turčianska Štiavnička Jána Kostru 92/76

038 51 Turčianska Štiavnička

E-mailová adresa poslať email
Telefón +421-43-429 34 29
Fax +421-43-429 34 90
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Žilinského kraja
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Žilinského kraja
Wikimedia Commons: Turčianska Štiavnička
Webová stránka: www.turcianskastiavnicka.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Turčianska Štiavnička je obec na Slovensku v okrese Martin v bývalej Turčianskej župe.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec leží na podhorí Veľkej Fatry pri vyústení Kantorskej doliny do Turčianskej kotliny, vzdialená asi 9 km na východ od Martina.

Dunino[upraviť | upraviť zdroj]

Dunino je hovorový názov oblasti južne nad obcou, z ktorej je vyhľad na celú obec, a aj niektoré susedné obce, a na okolité pohoria Malej a Veľkej Fatry. Pod Dunino sa nachádza v nadmorskej výške približne od 440 m n. m. až po 540 m n. m.

Vznik pomenovania tejto zujímavej lokality nie je presnejšie známy, ale je pravdepodobné že to bolo nížinné sídlisko ľudu púchovskej kultúry z doby rímskej. Názov je pravdepodobne odvodení od slova duní, dunieť, keďže pri silnejších zvukoch sa to ozýva z každej strany. V nedávnej minulosti sa tam konalo každoročne palenie Jánskej vatry.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Obcou preteká Kantorský potok, prítok Váhu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Zvonica pred dostavbou, prelom 19. a 20. storočia
Fotografia: Pavol Socháň

Územie nesie stopy staroslovienskeho osídlenia. Prvá písomná zmienka je z roku 1474 – Sczewnicza. Táto pôvodne poddanská obec patrila Sklabinskému hradu. Od roku 1527 patrila Révayovcom, ktorí sa stali vlastníkmi Sklabinského panstva. Neskôr tu mala majetky aj rodina Ujhelyovcov. Názov obce je odvodený podľa prameňa uhličitej kyselky v chotári. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Révayovský kaštieľ, rozsiahla dvojpodlažná stavba na nepravidelnom pôdoryse, ktorá sa formovala od konca 16. storočia do druhej polovice 19. storočia. Nachádza sa uprostred arálu v južnej časti obce skladajúcom sa z parku, kaštieľa samotného a oranžérie. Rozsiahla dvojpodlažná stavba má nepravidelnú dispozíciu, zloženú z navzájm prepojených krídel. Centrálnym priestorom je vnútorné nádvorie. Pravdepodobne najstaršiu etapu tohto konglomerátu predstavuje budova štiavnického majera, ktorá je písomne doložená už v roku 1534. Išlo o majetok Michala Révaia. Ďalšou stavebnou etapou z konca 16. storočia je stavba renesančného kaštieľa Gabriela Révaia, ktorý do novej stavby začlenil aj objekt majera.[4] V tomto období kaštieľ predstavoval len blokovú dvojpodlažnú stavbu s dvoma nárožnými valcovými vežami. Úpravy a prístavby prebiehali aj v nasledujúcich storočiach. V prvej štvrtine 18. storočia vybudoval Peter II. Révai barokovú stavbu kaštieľa na pôdoryse písmena L. Matej Bel potvrdzuje nesúrodoť tejto stavby, zloženej z troch častí. To bolo spôsobené vlastníckymi vzťahmi, kedy každá časť patrila inému členovi révaiovskej rodiny. Štiavnický kaštieľ bol hlavnou rezidenciou sklabinsko-blatnickej vetvy tohto rodu. V súvislosti s udelením grófskeho titulu Révaiovci uskutočnili rozsiahle úpravy, ktoré zvýšili reprezentatívnosť ich sídla. Osadili slávnostné trojramenné schodicko a vybudovali kaplnku. Na začiatku 20. storočia vznikol na mieste južnej terasy rizalit s podlubím na prízemí a na poschodí s troma osami centrálnej fasády vrcholiacej ozdobnou atikou s révaiovským erbom. Révaiovci obývali kaštieľ do roku 1944. V nasledujúcich obdobiach dochádzalo k častej zmene majiteľa, postupnej devastácii, snahám o obnovu, ktoré troskotali na nedostatku finančných prostriedkov. Tieto skutočnosti viedli do súčasného havarijného stavu kaštieľa.[5]
  • Štiavnický park, anglický krajinársky park pri kaštieli z prelomu 18. a 19. storočia. Pôvodne mal podobu obdĺžnikovej záhrady obkolesenej lipami. V prvej polovici 19. storočia bola táto geometricky riešená záhrada premenená na dobovo módny anglický krajinársky park. Výrazné zmeny nastali v 70. rokoch 19. storočia, kedy tu pôsobil záhradník Gerhard Křivánek. Vybudoval systém rybníkov na pôvodne zavodnených lúkach. Do parku umiestnil množstvo domácich aj cudzokrajiných drevín a živých stien. Na začiatku 20. storočia tu vznikol aj tenisový dvorec, altánok a secesná fontána. Podobne ako kaštieľ aj park so zmenou majiteľov trpí devastáciou.[6]
  • Oranžéria, emírový skleník v parku kaštieľa z rokov 18381841. Vznikla podľa návrhu Matúša Šmalu. PPôvodne bola určená na uschovanie teplomilných rastlín v chladných obdobiach. Architektonicky je budova pretiahnutý obdĺžnik s výrazným trojosovým rizalitom s vysokými úzkymi oknami ukončenými polkruhovým záklenkom. Rizalit je zavŕšený trojuholníkovým štítom s tympanónom.[7]
  • Pohrebná kaplnka rodiny Révaiovcov, neogotická stavba na pôdoryse gréckeho kríža so západným vstupom z prelomu 19. a 20. storočia. Ide o stavbu nadpriemernej kvality v prostredí Turca. Centrálny priestor je zaklenutý krížovou klenbou. Členitosť fasády je daná pôdorysom, ale aj rytmom opakujúcich sa oporných pilierov. Fasády sú pokryté kvádrovaním a ukončené trojuholníkovými štítmi. Vstup je riešený ako ústupkový portál s profilovanou lomenou archivoltou.[8]
  • Rodný dom básnika Jána Kostru, ľudová trojpriestorová stavba na pôdoryse obdĺžnika z obdobia okolo roku 1900. Od roku 2010 sa tu nachádza expozícia venovaná osobnosti jána Kostru.[9]
  • Obecná zvonica, jednoduchá murovaná stavba na pôdoryse štvorca z prvej polovice 19. storočia. Pôvodne mala dve úrovne, v roku 1932 bola nadstavaná o tretiu úroveň. Má hladké fasády členené kordónovými rímsami a trojstupňovou ihlancovou helmicou. Rezonančné otvory sú polkruhovo ukončené. Nachádza sa tu neskorobarokový zvon z roku 1753.[10]

Osobnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2017 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-03-27. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. MILAN FABIAN A KOLEKTÍV. Turiec. Martin : Osveta n. p., 1977. 70-065-77. Kapitola Národohistorické a umelecké pamiatky Turca.
  5. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Turčianska Štiavnička, s. 516 – 521.
  6. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Turčianska Štiavnička, s. 521 – 523.
  7. ĽUBICA SZERDOVÁ-VEĽASOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Turčianska Štiavnička, s. 523.
  8. VERONIKA KAPIŠINSKÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Mauzóleum rodu Révaiovcov, s. 524-525.
  9. VERONIKA KAPIŠINSKÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Ľudový pamätný dom, rodný dom Jána Kostru, s. 526.
  10. VERONIKA KAPIŠINSKÁ, EVA PETRÁŠKOVÁ, EVA ŠEVČÍKOVÁ. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Okres Martin. Bratislava : Slovart, 2012. Kapitola Zvonica, s. 526.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]