Révaiovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Révaiovci (Révay)
COA bishop SK Revay Antal.png
Erb rodu Révai
KrajinaUhorsko
Tituly
ZakladateľLadislav Révai
Mýtický zakladateľ? Jakub (Jaco Merk de Ryva)
? Farkaš (Vlk, Vuk) podľa Jána Lukačku
Rok založenia
dynastie
12. storočie - 13. storočie
Rok zániku dynastiePríslušníci sklabinsko-blatnickej vetvy žijú v Rakúsku a Švédsku
Štátna príslušnosťuhorská
Ďalšie vetvy dynastieTrebostovská
Sklabinsko-blatnická

Révaiovci[1] (staršie a pre obdobie po roku 1918 Révayovci) bol významný uhorský šľachtický rod. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa usadili v Turčianskej župe, kde postupne získali rozsiahle majetky ako aj titul dedičného župana. Svoje meno odvodzujú podľa hradu Reva v Srieme (dnešné Chorvátsko)[2]

Dejiny rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Révaiovcov je známy od 13. storočia. Pôvodne sídlo mali na hrade Réva v Sriemskom komitáte (dnešná Rivica v Srbsku).[3] Za zakladateľa, resp. prvého známeho člena rodu sa považuje istý Jakub, Comes Jacobus Merk seu Jaco Merk de Ryva[4], ktorý žil v 12. storočí. Lukačka (2010) považuje za prvého doloženého člena rodu istého Farkaša (Vlk, Vuk), ktorý žil na začiatku 13. storočia mal dvoch synov Bečeho (Beča, Bečä, Becha, Beche) a Merka (Mirk, Mirko). Maďarskí autori meno Merk prepisujú ako Marek, čo Lukačka považuje za nesprávne. Stredoveké zmienky o Révaiovcoch až do konca 15. storočia sú veľmi sporé. V roku 1495 sa spomína Ladislav v Bodrožskej župe, v dedine Aranyán (pravdepodobne Apatin v dnešnom Srbsku).

Ladislavov starší syn Štefan bol pred rokom 1519 bánom hradu Ilok a mladší František (I.) sekretárom palatína Štefana Bátoriho.[5] V roku 1521 Ľudovít II. v Budíne pre nich vystavil armáles, v ktorom potvrdil ich rodový erb. Po Moháčskej bitke stratili všetky majetky v Turkami obsadených územiach. Bratia František a Štefan sa postavili v nasledujúcich zápasoch o uhorskú korunu na stranu Ferdinanda I. a proti Jánovi Zápoľskému.[6]

František (I.) získal v roku 1527 polovicu hradu Sklabiňa, druhú časť získal v roku 1540. V roku 1539 získal aj panstvo Blatnica. Tieto majetky sa stali na vyše 400 rokov hlavným rodovým majetkom rodiny. Z dlhodobého hľadiska bol tiež dôležitý zisk titulu dedičného župana turčianskej župy pre seba a svojich potomkov v roku 1532. Svojmu staršiemu bratovi Štefanovi vyčlenil majetky v Trebostove a okolitých dedinách. Týmto sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy trebostovskú a sklabinsko-blatnickú.

Obe vetvy postupne získavali majetky aj v ďalších stoliciach: napríklad v Trenčianskej významné podiely na Beckovskom panstve, v Nitrianskej na Holíčsko-Šaštínskom panstve.

Synovia Františka I. v roku 1556 získali pre sklabinsko-blatnickú vetvu uhorský barónsky titul. 17. júna 1723 získal Peter Révai (otec Antona Révaia) grófsky titul. Táto línia vymrela Jánom Révaiom v roku 1806. V roku 1804 získal Mikuláš Révai grófsky titul, avšak táto vetva vymrela jeho smrťou v roku 1825. V roku 1916 pri príležitosti korunovácie posledného uhorského kráľa Karola získali grófsky titul Šimon Révay a jeho synovec Ladislav. V trebostovskej vetve barónsky titul získali v roku 1635 od Ferdinanda II. bratia Ladislav, Štefan, Ondrej, Ján a Mikuláš. Grófsky titul získali v roku 1805 bratia František a Alojz. V roku 1825 smrťou grófa Františka vymiera barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy.[7]

Erb Révaiovcov tvorí zo zlatej koruny vyrastajúci vlk, ktorý drží pred sebou tri ruže.

Po druhej svetovej vojne boli majetky Révayovcov na Slovensku skonfiškované. Po roku 1989 prebehlo viacero pokusov o reštitúciu majetkov, o niektorých musel rozhodovať Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.[8]

Príslušníci sklabinsko-blatnickej vetvy žijú v Rakúsku a Švédsku.[9]

Známi príslušníci rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[2]

Trebostovská vetva[upraviť | upraviť zdroj]

  • Štefan Révai (* 1474 – † 1545), bojoval s bratom Františkom proti Štefanovi Zápoľskému, podžupan
  • Ladislav Révai (* 1600 – † 1667), hradný kapitán, cisársko-kráľovský radca, generálny komisár uhorského vojska
  • Alexej Révai (* 1637 – † 1698), barón, starý otec Rózy Révaiovej, matky Mórica Beňovského
  • František (Alexej) Révai (* 1715 – 1774), pôvodne sa volal Alexej (po vstupe k františkánom prijal meno František), kňaz, pôsobil v Ríme

Sklabinsko-blatnická vetva[upraviť | upraviť zdroj]

  • František Révai (*1489 – †1553), tajomník palatína Štefana Bátoriho, kapitán, vicepalatín
  • Michal Révai (* 1531), župan, študoval v Bardejove a na univerzite v Padove, známe sú jeho slovenské listy mestu Kremnica a Matejovi Literátorovi
  • František Révai (* 1534 – † 1588), študoval v Bardejove a na univerzite v Padove, župan, kráľovský stolník
  • Peter Révai (* 1568 – † 1622), historik, básnik, župan, strážca uhorskej koruny, sudca kráľovskej tabule, hlavný dverník, hlavný stolník
  • Martin Révai († 1630), podžupan
  • Alžbeta Révaiová (* 1660 – † 1732) literárna mecénka a podporovateľka reformácie, manželka generála Štefana Petrócza
  • František Révai († 1657), študoval v Krakove, župan, od Gabriela Betlena dostal hradné panstvo Beckov
  • František Révai († 1707), župan, plukovník u Františka Rákociho II., zomrel vo väzení
  • Pavol Révai (* 1696 – † 1770) titulárny biskupsky dibonský, pomocný biskup ostrihomský, riaditeľ seminára sv. Štefana
  • Peter Révai (* 1672 – † 1749), gróf, generál, bojoval proti Turkom a proti povstaniu Františka Rákociho II.
  • Anton Révai (* 1718 – † 1783), bratislavský kanonik, novomestský prepošt, rožňavský a nitriansky biskup,
  • Ján Anton Révai (* 1748 – † 1806), študoval teológiu v Miláne, Ríme a v Neapole, spišský biskup
  • Imrich Révai (* 1751 – † 1791), plukovník, kráľovská telesná garda
  • Alexej Révai (18. storočie), cirkevný hodnostár, študoval vo Wittenbergu, konvertoval na evanjelickú vieru[chýba zdroj]
  • Ján Nepomuk Révai (* 1776 – † 1840), župan
  • Šimon Révai (* 1820 – † 1880), župan, účastník memorandového zhromaždenia,
  • István Révay (* 1899 – † 1989), česko-slovenský a maďarský politik, historik a demograf, spolupracovník maďarskej redakcie rádia Slobodná Európa

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Pravidlá slovenského pravopisu. Redakcia M. Považaj. 3. upravené a doplnené vyd. Bratislava : Veda, 2000. [Cit. 2014-09-25]. Dostupné online. ISBN 80-224-0655-4. Kapitola 2. Písanie historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín.
  2. a b MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 66 - 67.
  3. pamiatky.sk [online]. [Cit. 2014-09-04]. Stránka Sklabiňa. Dostupné online.
  4. Nagy 1862, s. 690
  5. Lukačka 2010, s. 14
  6. Mačuha 2010
  7. SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai. Zväzok I. : A-K. Budapest : HERALDIKA Kiadó BT, 2003. ISBN 963 9204 18 8. (maď.)
  8. TÓDOVÁ, Monika. Štát odškodní šľachticov. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-09-23. Dostupné online [cit. 2008-09-23]. ISSN 1335-4418.
  9. Genealogisches Handbuch des Adels. Limburg an der Lahn : C. A. Starke, 2012. (Gräfliche Häuser; zv. XX..) ISBN 978-3-7980-0853-3. Heslo Révay, s. 391 - 396. (nem.)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Révaiovci

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]