Ľudová architektúra na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Drevenice v Ždiari
Drevenice v Ždiari
Drevenica

Ľudová architektúra na Slovensku je prejav stavebnej činnosti s charakteristickými znakmi podľa oblasti na území Slovenska, stavaná zväčša svojpomocne. Presné vymedzenie tohto pojmu je však problematické a dosť relatívne.[1] Vďaka geografickej polohe Slovenska na styčných bodoch rôznych kultúr a vďaka rôznorodej geomorfológií, charakterizuje slovenskú ľudovú architektúru veľká výrazová pestrosť a bohatosť prvkov a foriem. Ťažiskovo sa na Slovensku používala na stavbu budov hlina a drevo, pričom Slovensko možno rozdeliť na dve základné oblasti, podľa dostupnosti týchto materiálov z miestnych zdrojov.[2] Mnohé objekty slovenskej ľudovej architektúry sú pamiatkovo chránené, alebo dokonca zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudová architektúra na Slovensku bola počas celých dejín odolná voči módnym slohovým vplyvom a primárnu úlohu zohrávala vždy funkcia. V bývalom Uhorsku malo v porovnaní s ostatnou Európou pomerne veľký vplyv na stavebníctvo spoločenské rozvrstvenie, ktoré podmienilo aj odlišnosť stavieb jednotlivých spoločenských stavov. Vyššie vrstvy obyvateľov si budovali domy, ktoré boli viac zdobené, alebo aj poschodové, zatiaľ čo nižšie vrstvy stavali spravidla prízemné domy, čo bolo dané jednak nemajetnosťou, ale niekedy aj priamymi nariadeniami. Domy nižších vrstiev obyvateľstva sa v rámci regiónu líšili len málo a to práve ornamentálnym prejavom, ktorý býval spravidla skromnejší. Zdobenie sa týkalo hlavne uličnej fasády a vstupov.

Ľudová architektúra je silne naviazaná na prostredie, v ktorom vyrastá, hlavne materiálovo. Tvorí harmonický súzvuk s prírodou a poskytuje vynikajúce podmienky pre bývanie aj v porovnaní s novými domami. Nové nikdy samoúčelne nevytláčalo staré, overené stavebné postupy sa opakovali. Pekné príklady ľudovej architektúry môžeme nájsť v skanzenoch, hoci už nie v pôvodnom prostredí – klasickú ulicu tu nenájdeme.

Funkcionalita[upraviť | upraviť zdroj]

Pri ľudovej architektúre bola vždy najdôležitejšia. Žilo sa prevažne vonku a tak nebolo potrebné stavať veľké obytné budovy. Murované i zrubové konštrukcie ponúkali vysokú variabilitu v prípade potreby prístavieb alebo delenia priestorov priečkami.

Splynutie s prírodou[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudová architektúra je charakteristická svojim prispôsobením sa prostrediu. Nikdy nebojovala s prírodou, ale stala sa jej súčasťou, na čo sa pri novostavbách dnes často zabúda. Bola stavaná z miestnych materiálov, ktoré boli ľahko dostupné a nepotrebovali dlhú a náročnú prepravu. Stavalo sa s ohľadom na poveternostné podmienky a využívala takmer všetky výhody, ktoré prostredie ponúkalo. Nikdy sa nerobili náročné terénne úpravy, terén sa vyrovnával vysokou podmurovkou z kameňa, ktorá bola využitá ako pivnica. Dom bol postavený priečne do svahu, aby neprekážal odtekajúcej dažďovej vode. Drevo, hlina i slama ako základné stavebné materiály májú dobré tepelnoizolačné vlastnosti a pomáhali tak šetriť na kúrení spolu s malými oknami. Okná nemali také dobré vlastnosti ako dnes, zato boli pomerne malé (žilo sa vonku, takže z hygienického hľadiska vyhovovali). Kontakt s prostredím aj v zime zabezpečoval gánok, či podstrešná pavlač.

Tiež tvar strechy bol výrazne ovplyvnený prostredím: v severnejších oblastiach bola strecha prudšia, aby sa na nej nedržal sneh a nezaťažoval konštrukciu. Navyše bol štít riešený valbou, alebo doplnený polvalbou, podlomenicou (jednou alebo dvojitou), kuklou, prípadne kombináciou týchto prvkov. Okrem estetického hľadiska to zlepšovalo aerodynamiku strechy a zmenšovalo tepelné straty aj zaťaženie krovu vetrom.

Platilo známe postav dom – zasaď strom a dediny boli a mnohé stále sú doslova ponorené do zelene. Strom dominoval asi na každom dvore a záhrada bola zaplnená úžitkovými drevinami.

Estetika[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudová architektúra bola proporčná. Spravidla dominovala strecha, ktorá mala v oblasti vždy rovnaký sklon (v prípade Oravy 49 – 51 stupňov). Strecha bola osadená zväčša asymetricky a štít bol oddelený od dolnej časti stavby (rímsou, podlomenicou, zmenou materiálu, doštením, pavlačou), čím sa zvýraznila strecha a dom celkovo pôsobil dobre. Príležitosťou na výtvarné vyžitie sa našich predkov poskytovala najmä uličná fasáda, pavlače, nadpražia dverí, ostenia okien. Originálne sú zdobené zruby v Čičmanoch.

Zeleň vždy pridáva architektúre na kráse a v ľudovej architektúre to platilo dvojnásobne.

Sídlo[upraviť | upraviť zdroj]

V našich podmienkach je najčastejší ulicový typ zástavby. Jednotlivé objekty sa radili podĺž ulice alebo potoka, najčastejšie boli orientované štítom do ulice, čo súviselo s úzkymi pozemkami po pozemkovej reforme Márie Terézie. Objekty boli stavané vedľa seba buďto vždy na tej istej strane pozemku, alebo po dvoch na protiľahlých stranách, čim sa úzke pozemky spájali a vytvárali spoločný dvor. Niekedy však boli do ulice orientované domy aj pozdĺžnou stranou (tzv. uhlové domy). V členitejšom teréne sa táto pravidelná zástavba rozvoľnovala a prispôsobovala terénnym podmienkam, čím vznikali nepravidelné usporiadania budov.

Pozemok uzatvárala najčastejšie prejazdná stodola, orientovaná pozdĺžnou stranou do polí, ktoré nadväzovali na pozemok. Tieto stodoly stavali susedia vedľa seba a vytvárali viac-menej súvislú líniu uzatvárajúcu súkromné záhrady. Pomerne časté boli ale požiare, preto niekedy stodoly ustupovali do vnútra pozemku aby mali od seba určitý odstup a vytvárali tak šachovnicové usporiadanie. S protipožiarnymi opatreniami tiež súviselo vytváranie zoskupení sýpok mimo obytných budov.

Typickou dominantou bol kostol (prípadne kaplnka alebo aspoň zvonica) umiestnený buď v centre sídla, alebo na prírodnej vyvýšenine niekde na jeho okraji.

Osobitnú kapitolu sídiel predstavujú cigánske osady. Mali najčastejšie nepravidelnú, zhlukovú štruktúru. Vznikali na miestach, kde bol dostatok vody, dreva i pasienkov.

Pec[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležitou súčasťou ľudových stavieb bolo ohnisko, ktoré bolo najdôležitejšou časťou kuchyne. Spočiatku to boli otvorené ohniská v izbe. Potom sa ohnisko vysunulo do pitvora a v izbe zostala len "čeľusť" a "dymník". Napokon sa do pitvora presunula celá kuchyňa. V izbe zostali len sporáky, na ktorých sa varilo v zime. Podľa regiónov boli pece odlíšené, spravidla tvorili výrazný prvok interiéru a dôležitú praktickú súčasť domu.

Hlavné oblasti slovenskej ľudovej architektúry

Druhy ľudových stavieb[upraviť | upraviť zdroj]

  • obytné
  • hospodárske salaše, humná, maštale, chlievy, senníky, pivnice,...
  • výrobné mlyny, hrnčiarske domy, pekárne, kováčske dielne, vyhne,...
  • sakrálne kaplnky, kostoly, božie muky, zvonice,...
  • verejné mosty, lávky, kompy, hate,...

Delenie podľa oblastí[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko tvorí z hľadiska ľudovej architektúry styčné územie viacerých typov stavania. Na Slovensku sa používali dva ťažiskové materiály: hlina a drevo. Drevo sa používalo hlavne v severných, zalesnených častiach Slovenska, hlina skôr v južných oblastiach. Slovensko môžeme rozdeliť na 5 hlavných oblastí, z ktorých každá má množstvo podskupín a regionálnych zvláštností. Hranice týchto oblastí sú však nejednoznačné a u rôznych autorov sa môžu líšiť, pretože sa prelínajú a tvoria široké styčné územia.

Južné Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Centrum je v Panónii a Potisí. Dolné toky riek (okolie Váhu, Dunaja a na Žitnom ostrove) poskytovali veľa sprašovej hliny a vŕbových hájov. Steny domu sa buď vypletali prútím a omazávali hlinou, alebo sa hlina ubíjala. Často sa stavalo aj zo sušených tehál. Podmurovka bola podobne ako v severnej oblasti – kamenná.Pôdorys dodržoval tradičnú trojpriestorovú schému: izba – pitvor – komora, s radením do hĺbky pozemku. Nebolo to však vždy pravidlom, často sa vyskytovali domy orientované dlhšou stranou do ulice alebo "uhlové domy" (tvar L).

Vyskytuje sa aj typ domu "s portikom", ktorý môže mať menšie formy, ale môže aj lemovať celú dĺžku domu (podstienok). Výrazným znakom je tiež motív pravidelného opakovania sa prvkov. Portiky a podstienky sa možno vyvinuli zo "žudra": výpustku pri vstupe do domu, ktorý chránil vsup a zároveň ho zvýrazňoval a dekoroval. Jeho pôvod je pravdepodobne románsky, ale často môžeme na ňom nájsť výskyt ľudového baroka, či ľudového klasicizmu. Hladko omietnuté stavby boli často bielené vápnom, ale omietka mohla mať aj iné odtiene. Hlavne sokel sa často farbil modrou, čiernou, okrovou alebo rumelkovou farbou. Strecha bola valbová, neskôr sedlová, pokrytá trstinou alebo slamou.

Západné Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Je to oblasť od severnej časti Bratislavskej a západ Nitrianskej stolice, v podstate o dnešné Záhorie. V. Mencl považuje toto územie za súčasť moravsko-panónskej kultúrnej oblasti (Záhorie, južná Morava, Podunajská nížina, časť Dolného Rakúska a veľká časť Maďarska. Jednotlivé prvky architektúry boli v týchto oblastiach podobné. Boli tu hranice Rímskej ríše a jadro Veľkej Moravy, čo má z historického hľadiska veľký význam aj vo vývine architektúry. V minulosti Záhorie obývali najmä Chorváti a Habáni z Nemecka. Kultúrnym centrom bola Skalica.

Domy sú spravidla orientované kratšou stranou do ulice, niekedy sú však postavené aj pozdĺžnou stranou k ulici, hlavne v severných častiach Záhoria. Pre usadlosti je charakteristické, že nemajú stodoly vo dvoroch. Tie sú sústredené za dedinou alebo v jednom spoločnom stodolišti (drevenom, murovanom alebo kombinovanom). Na Záhorí sú tiež nepravidelné kopanice.

Sú indície, že v dávnej minulosti sa stavali drevené domy, ale Záhorská ľudová architektúra je dnes známa svojimy vyspelými murovanými domami s prevažne sedlovými strechami a murovanými štítmi, ktoré boli niekedy poznačené vplyvom baroka, čo je charakteristické aj pre južnú Moravu. Domy mali svetlomodrú alebo bielu farbu. Dajú sa rozpoznať aj podľa murovaného výpustku, ktorý chránil a zdôrazňoval vstup. Pre Myjavu a jej široké okolie je zasa známy tzv. "dom s výškou".

Celkom osobitým typom bývania na Záhorí bol habánsky dom.

Dnes možno nájsť pekné príklady záhoráckej ľudovej architektúry v pamiatkových rezerváciách Plavecký Peter a Veľké Leváre.

Stredné Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Maľované domy v Čičmanoch

Stredné Považie, Horná Nitra, čiastočne Turiec, severná časť Tekova, bývalá Zvolenská stolica, časť Novohradu a Západný Gemer. Používajú sa oba základné stavebné materiály – hlina i drevo. Vyskytovali sa tiež domy v tvare L, dvor do ulice bol uzavretý murovanou bránou. Stavali sa tu aj združené domy so spoločným pitvorom alebo dvorom, prípadne sa domy spájali chrbtovou stenou pod spoločnú strechu. Vznikali tak dvojdomy, prípadne štvordomy. Z dreva sa vytvárala zrubová alebo stĺpiková konštrukcia. Brvná boli najskôr nekresané, potom kresané z vnútornej a napokon z oboch strán. Škáry sa upchávali machom a hlinou a prekrývali latkami. Drevené konštrukcie sa zriedka zvnútra omietali hlinenou omietkou. Stavebným materiálom však bola i surová tehla alebo lomový kameň a vtedy sa steny spravidla omietali. V kopcovitom teréne mal dom vysokú podmurovku, keďže bol stavaný vždy kolmo na vrstevnice, aby čo najmenej bránil stekaniu vody dolu svahom. V takejto podmurovke bol priestor aj na pivnicu, ktorá bola prístupná najčastejšie z priečelia. Pivnice sa však o niečo neskôr začali stavať samostatne ako sýpky, kvôli požiarom, ktoré pomerne často sužovali dediny. V sýpke sa uskladňovali hlavne potraviny a v jej podstreší náradie, prípadne i šatstvo. Občas tiež slúžila ako núdzové bývanie. Dispozícia domu je trojpriestorová radená do hĺbky pozemku: izba – pitvor – komora. Pec s otvoreným ohniskom stála najskôr v izbe, neskôr sa presunula do pitvora, v ktorom sa jeho rozdelením premenila na čiernu kuchyňu. Komora sa často zmenila na obývaciu izbu, prípadne sa nad ňou vytvorila ďalšia komora v podstreší (Dolná Orava, Čičmany). Strechy boli prevažne sedlové s došteným štítom a ostreším, prípadne i polkružím, alebo valbové. Boli kryté šindľom, slamou, neskôr pálenou krytinou. Hospodárske stavby mohli byť zrubové, ale i z kombinovaného materiálu.

Stredné Slovensko malo pomerne homogénnu architektúru, môžeme tu však nájsť aj zvláštnosti, akými sú najmä maľované domy v Čičmanoch, alebo drevený poschodový banícky dom z čias nemeckej kolonizácie v oblasti Kremnice.

Severné Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Obytná budova z Kysúc, Múzeum kysuckej dediny

Drevo v severných oblastiach je tvárne a ľahko spracovateľné, dostupné, má vynikajúce fyzikálne vlastnosti a dlhú životnosť. Kameň sa používal len na základy alebo stavbu pivníc. Škáry medzi brvnami zrubových stavieb sa najčastejšie upchávali machom a prekrývali žrďovinou alebo latkami, niekde nazývanými "záhlobky". Zriedka sa zruby omazávali hlinou. Trámy sa niekedy bielili vápnom. Častá je šindľová strecha. Dispozičnou jednotkou bol dvojpriestor. Dispozície čiastočne ovplyvnil a obohatil typ poľského domu. V takomto dvojpriestore bývala jedna alebo dve rodiny, vtedy mal dom prístupné dve izby po oboch stranách pitvora, komora tu nebola ("dom o dvoch koncoch"). Tá sa potom vytvárala buď predelením pitvora, alebo pričlenením po celej dĺžke domu a bola z pitvora prístupná. Výtvarné zdobenie sa aj tu sústredilo na čelnú, uličnú fasádu. Zdobili sa združené okná, nadpražia dverí. Štít mal vysokú podlomenicu, alebo sa robil doskový štít, usporiadaný klasovito alebo vejárovito. Mal kuklu alebo polvalbu. Turzovská (valašská) kolonizácia priniesla dvojité zalomenie štítu podlomenicou.

Orava[upraviť | upraviť zdroj]

Na Orave bolo sporé osídlenie z čias gotiky prevrstvované valašskou kolonizáciou, od konca 17. storočia sa znovu miešala s mnohými etnikami z južného Slovenska. Na Orave vznikla taká zložitá a ťažko analyzovateľná situácia, ako nikde inde na Slovensku. Kým pre ostatné Slovensko, hlavne južné oblasti, je typická homogénnosť, na Orave to vonkoncom neplatí. Nachádzame tu pestrosť a rozmanitosť foriem, zatriedenú dnes do 4 oblastí:

  • Dolná Orava, od Kraľovian a Jasenovej po Oravský Podzámok.
  • Horná Orava, od Oravského Podzámku po Trstenú.
  • Zamagurie, od Hruštína s údolím Bielej Oravy a okolím Námestova.
  • Goralská oblasť, v oblasti Pilska, Babej Hory a Západných Tatier.

Kým Dolná Orava má svoj odraz aj na Liptove a Kysuciach a podobne ako na Hornej Orave a Zamagurí boli hospodárske objekty riešené formou prístavieb, goralská oblasť je celkom iná. Jej vyvrcholenie nachádzame v podbeskydskej a podhaľanskej architektúre v Poľsku. Hospodárske budovy sú spolu s obytnou budovou pod spoločnou valbovou strechou, alebo strechou s veľmi vysokou podlomenicou. Na dolnej a hornej Orave boli časté strechy s vysokou alebo nižšou podlomenicou a kuklou. V Zamagurí je to niekoľko typov striech: buď je štít riešený iba podlomenicou, alebo je obohatený ešte polvalbou (Slanický typ), prípadne je štít dvakrát zalomený (dvojitá podlomenica) a ukončený kuklou (Hruštínsky typ).

Severovýchodné Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Chrám sv. Mikuláša v Bodružali

Šariš, Zemplín a čiastočne Gemer. V severnejších oblastiach sa používalo drevo, v južnejších zasa nepálené tehly. Niekedy sa tieto materiály spájali v jednej stavbe. Architektúru tu ovplyvnili aj Lemkovia, ktorý boli najzápadnejším ukrajinským etnikom. Ich dom charakterizuje zrubová konštrukcia so slamenou strechou. Dispozične boli domy v severovýchodného Slovenska delené na klasický trojpriestor, za ktorým nasledovala stodola ("pleveň"). V prípade rázovitého terénu sa tiež používala vysoká podmurovka.

Najväčším klenotom tejto oblasti sú však nepochybne drevené kostoly z 18. storočia, niektoré dokonca zo stredoveku.

Rezervácie ľudovej architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

údaje k 24. 2. 2009 podľa Pamiatkového úradu Slovenskej republiky[3]

č. Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry Rok vyhlásenia Počet kultúrnych pamiatok
1 Brhlovce 1983 25
2 Čičmany 1977 36
3 Osturňa 1981 157
4 Plavecký Peter 1990 28
5 Podbiel 1977 56
6 Sebechleby 1981 89
7 Špania dolina 1979 83
8 Veľké Leváre 1981 25
9 Vlkolínec 1977 75
10 Ždiar 1977 183

Zóny ľudovej architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatkové zóny predstavujú vzácne zachované súbory architektonických pamiatok, alebo historickú urbanistickú štruktúru a pôvodnú hodnotu lokálneho prostredia. Niektoré z nich sú súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

údaje k roku 2008[4]

č. Pamiatkové zóny ľudovej architektúry Rok vyhlásenia
1 Babiná 2000
2 Banská Hodruša (časť obce Hodruše-Hámre) 1998
3 Bátovce 1997
4 Čelovce 1997
5 Do Kršle (časť Klokočova) 1995
6 Heľpa 1992
7 Horné Plachtince 1997
8 Hybe 1991
9 Kremnické Bane 1993
10 Lačnov (časť Lipoviec) 1996
11 Lúčka 1994
12 Nižná Boca 1991
13 Nižné Repaše 1994
14 Podšíp (osada pri Stankovanoch) 1991
15 Polichno 1996
16 Ratková 1995
17 Rimavské Janovce 1994
18 Sobotište 1999
19 Šimonovce 1996
20 Torysky 1995
21 Turnianska Nová Ves 1995
22 Východná 1991

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mencl, V.: Lidová architektura v Československu. Academia Praha, 1992
  • Krpelán, I: Pokračovanie rodu, úpravy objektov ľudovej architektúry. Jaga group, Bratislava 1998
  • Thurzo, I.: Ľudová architektúra na Slovensku. Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava 2004
  • Čahoj, J.:Ľudová architektúra Slovenska. TINAMA- Bratislava 2007,(www.ludovaarchitektura.sk)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LANGER, Juraj. Ľudová alebo vernakulárna architektúra?. Pamiatky a múzeá, 2002, roč. 51., čís. 4., s. 20. - 21.
  2. DVOŘÁKOVÁ, Viera. Ľudová architektúra. Bratislava : Dajama, 2008. ISBN 978-80-89226-25-2. S. 6.
  3. Pamiatkové rezervácie na Slovensku
  4. podľa publikácie Dvořáková, V.: Ľudová architektúra. Vyd. Dajama, Bratislava, 2008 (ISBN 978-80-89226-25-2)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]