Veľká Morava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Približný maximálny rozsah Veľkej Moravy na mape Európy
Približná mapa jadra a maximálneho rozsahu Veľkej Moravy

Veľká Morava (pre obdobie po roku 874 nazývaná aj Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša[pozn 1]; lat. Magna Moravia, byzant. ἡ μεγάλη Μοραβία – hé megalé Morabia) bol západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. (asi 907). Jeho centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim severným a stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Najmä dnešné Slovensko, ale aj dnešné Česko (tým, že sa dnešná Morava stala v roku 1019 súčasťou Českého kniežatstva), ju považujú za včasného predchodcu svojej štátnosti.

Prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny útvar známy ako Veľká Morava vznikol, keď moravské knieža Mojmír I. roku 833 dobyl Nitrianske kniežatstvo. Panovníkmi krajiny boli potom:

Pozri aj zoznam vládcov Veľkej Moravy

Vláda Rastislava (846 – 870) znamenala vnútorné stmelenie a stabilizáciu štátu, pretože boli opätovne odrazené útoky Východofranskej ríše. Franské pramene tej doby spomínajú mocné, dnes už aj archeologicky doložené hradiskové centrá (Devín, Mikulčice a i.). Hoci toto územie bolo intenzívnejšie pokresťančované už asi od roku 800, povolal Rastislav okolo roku 863 do Veľkej Moravy z politických dôvodov byzantských učencov Konštantína a Metoda. Konštantín vytvoril pre potreby slovanského jazyka písmo, hlaholiku, obaja sa stali zakladateľmi slovanskej literatúry. Ich žiaci boli vyhnaní z Veľkej Moravy v roku 885 vykonávali misie po slovanských územiach Európy a vytvorili aj písmo cyriliku.

Za Svätopluka (871 – 894), ktorý bol vtedy najobávanejším nepriateľom Východofranskej ríše, boli k Veľkej Morave pripojené rozsiahle územia v strednej Európe. Spory jeho dvoch synov – jeden bol kniežaťom na dnešnej Morave, druhý na dnešnom Slovensku – krajinu oslabili. Útoky kočovných Starých Maďarov potom po troch bitkách pri Bratislave zničili ústrednú moc Veľkej Moravy.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov „Veľká Morava“ sa v dobových prameňoch nevyskytuje. Prvýkrát ho použil okolo polovice 10. storočia byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos v diele De administrado imperio, keď okrem tvaru Μοραβίαζ (zem Moravská) použil aj výraz μεγάλη Μοραβία (megalé Morabia, Veľká Morava).[2] Tento je niekedy prekladaný tiež ako „vzdialená“, prípadne „nepokrstená“ Morava. Lokalizoval však juh, čo je dodnes zdrojom rôznych alternatívnych teórií o jej polohe.

Používanie názvu „Veľká Morava“ je otázkou odborného konsenzu, dobové latinské pramene ju nazývajú jednoducho Marahava, terra Maravorum, regnum Margorum, regnum Marahavorum, prípadne ďalšími variantmi odvodenými od základu -mar.[3] Doložené sú aj názvy regnum Rastizi a regnum Zuentibaldi (kráľovstvo resp. kniežatstvo Rastislava, nekôr Svätopluka). V slovanských textoch z 9.-10. storočia sa používa názov Morava, prípadne v plurále Moravy, Moravьska oblastь (Moravská ríša), atď. Podobne ako v latinčine sú zaznamenané rôzne varianty s významom moravská zem alebo zem Moravanov. Zaznamenaný je aj názov "vyšná Morava" s významom "horná" (v genitíve vyšneje Moravy, vyšňuju Moravu).[4][5]

Pojmy Vyšná Morava, Vzdialená Morava a pravdepodobne aj Veľká Morava majú zdôrazniť rozdiel voči – z pohľadu Byzantskej ríše – druhej Morave, ktorá sa nachádzala v oblasti Sirmia (dnes Sremska Mitrovica), vznikla však až v desiatom storočí. Spojenie Veľká Morava má zároveň vyjadriť rozdiel medzi pôvodnou Moravou a politickým útvarom, ktorý vznikol po pripojení Nitrianska v roku 833.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým známym politickým útvarom Slovanov v oblasti stredného Dunaja bola Samova ríša. Po Samovej smrti (658) sa jeho ríša rozpadla a Avari prenikli aj na dnešné Slovensko, ktorého najjužnejšia časť sa stala priamou súčasťou Avarského kaganátu. Najskôr v poslednej tretine až štvrtine 7. storočia vznikajú na Morave najstaršie opevnené sídliská.[6] Od konca 7. storočia je možné na Morave, Slovensku aj Čechách zaregistrovať vzostup novej spoločenskej elity – jazdeckej bojovníckej vrstvy. V priebehu 8. storočia rastie spoločenská organizovanosť miestnych Slovanov, ktorú je možné doložiť ďalším budovaním a rozvojom opevnených sídiel. Na Morave sa tieto koncentrujú jednoznačne okolo rieky Moravy. Na Slovensku vznikajú opevnené sídliská v posledných desaťročiach 8. storočia v oblastiach, ktoré neboli pod bezprostredným avarským vplyvom.[7]

Na prelome 8. a 9. storočia sa v strednej Európe zásadne mení politická situácia. Po sérii vojen medzi Franskou ríšou a Avarmi dochádza k oslabeniu kaganátu, čo Slovania využívajú na vlastnú ofenzívu proti Avarom.[8] Charakteristickým javom na území Slovenska je expanzia na územia, ktoré boli predtým pod priamym avarským vplyvom. Nitra sa tak mení z lokality na pohraničnom území na nové centrum, s ktorým sa spája ďalšia integrácia Slovanov na juhozápadnom Slovensku. V roku 822 sa prvýkrát spomínajú Moravania, ktorých veľvyslanci vystupujú ako skupina na franskom sneme. Pravdepodobne v roku 831 dochádza ku krstu "všetkých Moravanov" (pokrsteniu moravských elít).

Presný priebeh integračného procesu Slovanov na území dnešnej Moravy a Slovenska nie je z písomných prameňov známy, historici predpokladajú sformovanie dvoch kniežatstiev – Moravského a Nitrianskeho. Písomné pramene ho zachytávajú až v jeho závere, keď v roku 833 vrcholí vyhnaním Pribinu z Nitry Mojmírom I. Pribinova pozícia nie je z prameňov zrejmá. Je možné, že išlo o celkom nezávislé knieža, ale nie je možné vylúčiť ani predchádzajúci vplyv Moravanov na formovaní Nitrianska. V takomto prípade mohol byť Pribina Moravanom resp. spravovať Nitru už ako Mojmírov podriadený.[9] Historici nie sú jednotní ani v spôsobe, akým prišlo k jeho vyhnaniu do exilu. Napr. podľa názoru Jána Steinhübela išlo o následok dobre pripraveného a prudkého útoku Moravanov, ktorému podľahli viaceré Pribinove hrady.[10] Z jeho interpretácie prameňov a porovnania s inými podobnými udalosťami vyplýva, že Pribina bol Mojmírom najprv zajatý a následne (bez súdu) vyhnaný ako porazený nepriateľ.[10] Inú hypotézu predkladá napr. Dušan Třeštík, podľa ktorého išlo skôr o spor vnútri kmeňa, pričom Mojmír nad Pribinom presadzoval svoju autoritu podobne ako ju presadzoval nad ostatnými kniežaťami. Pribinovo vyhnanie bolo podľa neho právnym aktom.[11] Archeologicky doložený zánik niektorých hradísk na Slovensku v prvej polovici 9. storočia nemusí nevyhnutne súvisieť s touto udalosťou, ale môže byť výsledkom iných vnútorných konfliktov. Podľa Zdeňka Měřínského otvára otázku skoršej expanzie napr. podobnosť hmotnej kultúry medzi hradiskom v Mikulčiciach na Morave a hradiskom v Majcichove na Slovensku.[12]

Mojmír I.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mojmír I.

Vyhnanie Pribinu Mojmírom sa tradične považuje za vznik tzv. Veľkej Moravy. O Pribinovom osude pozri Blatenské kniežatstvo. Nitrianske kniežatstvo sa stalo lénnym kniežatstvom, v ktorom vládli nástupcovia na trón vládnuceho rodu Mojmírovcov.[13]

O vláde Mojmíra I. (833 – 846) je toho známe veľmi málo. Dôležitá je vari len správa Bavorského geografa, ktorý k roku 843 alebo 850 v opise území severne od Dunaja udáva, že Slovania v dnešnom Slovensku majú 30, v dnešnej Morave 11, v Čechách 15 a v Bulharsku 5 hradov. Archeologické nálezy tieto čísla približne potvrdili.

Rastislav[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rastislav (Veľká Morava)
Rastislav

Problémy Veľkej Morave vznikli po roku 843, keď sa Ľudovít Nemec stal kráľom novo založenej Východofranskej ríše a rozhodol sa, že sa začne miešať do záležitostí svojich východných susedov. Roku 846 násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy Rastislava (846 – 870, Rastic, Rasticlao, Rastislaus), Mojmírovho synovca narodeného na Slovensku. Potom sa stále snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Okolo roku 850 sa ale Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval Ľudovítových nepriateľov vo východofranskej politike a vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Súčasne Rastislav pripojil k svojmu štátu územie medzi Dunajom a Dyjou (podľa iných prameňov sa to stalo už roku 791). Roku 855 toho mal Ľudovít napokon plné zuby, zaútočil na Veľkú Moravu pri Devíne, kde však bol porazený.

Koncom 50. rokov 9. stor. sa Svätopluk (Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk), synovec Rastislavov, stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva (od roku 867 potom lénnym kniežaťom).

Roku 858 sa Rastislav spolčil s Karolmanom (Karlmann), grófom Východnej Marky a synom Ľudovíta Nemca. Dostal za to územie Pilišských vrchov v dnešnom Maďarsku. Okolo roku 861 bojoval Karolman, podporovaný Rastislavom, proti Ľudovítovi Nemcovi podporovanému Pribinom (pozri Blatenské kniežatstvo). Pri tom Pribina prišiel o život. Karolmana porazili roku 863.

Približne v rovnakom čase (861) sa Rastislav rozhodol, že definitívne skoncuje s východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Obrátil sa preto na pápeža v Ríme s prosbou o učiteľov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov (podľa niektorých prameňov chcel biskupa), aby sa znížil východofranský vplyv v jeho ríši. Pápež nereagoval. Byzantskí kňazi, ktorí už dávno boli takisto činní na Veľkej Morave, navrhli Rastislavovi, aby sa s rovnakou prosbou jednoducho obrátil na byzantského cisára Michala III. Rastislav tak urobil roku 861 alebo 862. Michal III., ktorý sa tejto príležitosti v predvečer vznikajúcej východnej schizmy rád chopil, poslal asi roku 863 Rastislavovi Cyrila a Metoda.

Súčasne sa roku 862 po prvýkrát v Karpatskej kotline objavili kočovní starí Maďari (Uhri), ktorí vtedy podnikali spoza Karpát sporadické lúpežné výpravy do Európy. Druhýkrát prišli roku 881. V týchto dvoch výpravách ich porazila Východofranská ríša. Roku 889 prišli tretíkrát. Tentoraz vyplienili Veľkú Moravu a Východofranskú ríšu. Roku 892 si však už Východní Frankovia najali starých Maďarov proti Veľkej Morave (pozri ďalej). Starí Maďari sa usadili v dnešnom Maďarsku až v rokoch 896 resp. 901, definitívne roku 955 (pozri aj Uhorsko).

O dva roky neskôr (864) Rastislava, obkľúčeného v jeho hrade Devín, východofranské vojsko dočasne prinútilo uznať východfranskú zvrchovanosť. Toto je aj prvá písomná zmienka o Devíne v dnešnej Bratislave. O rok neskôr však už bol Rastislav znova nepriateľom Ľudovíta Nemca.

Východofranská okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

Po opätovnom (neúspešnom) východofranskom útoku Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy) do léna svojmu synovcovi Svätoplukovi. De facto došlo tak k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Tak Rastislav ako aj Svätopluk museli potom v rokoch 868 a 869 odraziť ďalšie útoky. Roku 870 však Svätopluk prešiel na stranu nepriateľa a uznal východofranskú zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom. Potom čo sa následne Rastislav pokúsil Svätopluka zajať, dal zajať Svätopluk Rastislava a odovzdal ho v novembri 870 Východným Frankom. Východní Frankovia ho dali oslepiť a strčili ho do väzenia. Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do Rastislavovej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho spolu s Metodom (pozri ďalej) uväznili. Roku 871 potom v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením kňaza Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Svätopluk I.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Svätopluk I. (Veľká Morava)
Listina Industriae Tuae adresovaná Svätoplukovi

Svätopluk (871 – 894; Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk) musel odraziť ďalšie franské útoky (871, 872). Roku 874 uzavreli vyslanci Svätopluka s Ľudovítom Nemcom Forchheimský mier. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia (Čechy a Lužice 890, Sliezsko 880, Vislansko 874, Maďarsko 881/884 – pozri ďalej). Za Svätopluka dosiahla Morava svoj najväčší rozsah. Často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša. V 70. rokoch 9. stor. Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko. Práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek.

Roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo v Nitre. V tom istom roku vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de jure kráľom (hoci ho občas aj predtým označovali ako „rex“). Asi o rok neskôr bol v Nitre založený prvý kláštor dnešného Slovenska.

Roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karola III. do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Koruránskeho. Toto dobytie mu v lete roku 884 potvrdil Karol III. na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a istý slovanský knieža Braslav získal územie medzi Drávou a Sávou. Roku 885 potom Svätopluk uzavrel aj mier s Arnulfom Korutánskym, a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887) a Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa mimochodom dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 – 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom konflikty kvôli Panónii.

Roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Čiech, a Svätopluk sa stal aj panovníkom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. Roku 890 uznal Arnulf Korutánsky na "Omuntesperch"u (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) mierom, ktorý dlho nevydržal, Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893.

Mojmír II.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mojmír II.
...tomto čase zomrel Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, muž medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší. Jeho kráľovstvo držali nešťastne jeho synovia iba krátky čas, pretože Maďari všetko až do základov spustošili
– Reginova kronika

V roku 894 zomrel Svätopluk a s ním sa skončilo aj vrcholné obdobie ríše. Novým panovníkom sa stal jeho starší syn Mojmír II., mladší Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo.[14][pozn 2] Mojmír II. uzavrel mier s Bavormi (894) a v prospech Arnulfa Korutánskeho sa vzdal Panónskeho kniežatstva, ktoré bolo krátko predtým vyplienené starými Maďarmi.[14] V roku 895 sa pri prvej príležitosti odtrhli Česi, ktorí sa stali sa Arnulfovými vazalmi.[14][pozn 3] Čechy teda boli súčasťou Veľkej Moravy len 4 až 7 rokov (888/890 – 894/895) a prešli svojim vlastným vývojom. Stratou Čiech sa zároveň prerušilo územné spojenie so Srbmi, nad ktorými Veľká Morava taktiež stratila svoj vplyv. S Maďarmi oslabenými v bulharsko-byzantskej vojne uzavreli Moravania dohodu (896). Na jej základe mohli Maďari prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia.[14][pozn 4] Potisie s týmito Maďarmi, ktorých Moravania prijali medzi seba, tak bolo súčasťou Veľkej Moravy. Až do roku 900 bojovali Maďari vo veľkomoravskom vojsku alebo ako jeho spojenci.[14]

V roku 898 vypukol spor medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II,[14] čiastočne pod vplyvom bavorského grófa menom Aribo(n) a jeho syna Isanricha, ktorí sa často zdržiavali na veľkomoravskom kniežacom dvore. Dôsledkom tohoto sporu boli tri bavorské výpravy proti Veľkej Morave. Cisár Arnulf podporil Svätoplukova II. a vyslal mu na pomoc vojsko, ktoré plienilo krajinu. Keďže sa Veľká Morava po smrti arcibiskupa Metoda a strate Wichinga opäť dostala do vplyvu bavorského kléru, Mojmír II. sa obrátil na pápeža v Ríme, aby znova posilnil cirkevnú nezávislosť veľkomoravskej provincie. V zime na prelome rokov 898/899 potom Bavori, rozhorčení touto prosbou, opäť vyplienili Veľkú Moravu. Napriek tomu sa Mojmírovi II. podarilo zadržať Svätopluka II. na dnes neznámom hrade, ktorého tretia bavorská výprava oslobodila a umožnila mu odísť spolu s ňou do Bavorska.[14] Roku 897 Svätopluk II. navštívil Arnulfa Korutánskeho vo Wormse a stal sa jeho spojencom. Medzitým uzavrel Mojmír II. spojenectvo s markgrófom Isanrikom. Insanrik sa ako správca Východnej marky dostal do konfliktu s Arnulfom a po svojej porážke a zajatí ušiel k Moravanom. Veľkomoravské vojsko vpadlo do Východnej marky, dobylo ju a odovzdalo Insanrikovi.[15] V tom čase prišli na Veľkú Moravu pápežovi vyslanci a vysvätili nového arcibiskupa a troch biskupov, z ktorých mal jeden sídlo v Nitre.[15]

V auguste 899 podnikli Maďari veľkú výpravu proti Lombardsku. Podporovali ich pri tom buď bavorské alebo veľkomoravské vojská. Na jar v roku 900 sa však už nevrátili do Potisia, ale spolu s Moravanmi vyplienili Panónske kniežatstvo a usadili sa v ňom. S príchodom ďaľsích členov staromaďarského zväzu potrebovali ďalšie územia a tak ešte ten istý rok moravských spojencov vyhnali a dobyli od nich severovýchodné Zadunajsko.[16] Hoci ešte v lete v roku 900 Veľká Morava plienila spolu so staromaďarskými kmeňmi Bavorsko, nová situácia viedla k prehodnoteniu vzájomných vzťahov. Mojmír II. sa zmieril s východofranským kráľom Ľudovítom Dieťom a vzdal sa vplyvu vo Východnej marke. Bavori s Moravanmi uzavreli spojenectvo namierené proti Maďarom. Tento mier ukončil aj konflikt medzi Veľkou Moravou a Čechmi, trvajúci od roku 895.[17]

V roku 902 zaútočili starí Maďari prvýkrát na centrálne územie Veľkej Moravy, boli však porazení.[17] O dva roky neskôr, v roku 904 bavorské vojská zastavili starých Maďarov západne od Viedenského lesa. Pri nasledujúcich rokovaniach Bavori zákerne zavraždili staromaďarského kmeňového náčelníka Kusala, čo malo za následok jednak ich pomstu a jednak posilnilo pozíciu iného staromaďarského náčelníka – Arpáda, zakladateľa dynastie Arpádovcov.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Nitriansky hrad. Po zániku Veľkej Moravy sa stal sídelným hradom údelných kniežat, ktoré spravovali tretinu Uhorska.

Zánik Veľkej Moravy pravdepodobne súvisí s viacerými faktormi. Okrem vojenských udalostí (vpád starých Maďarov) a vnútorných politických rozporov bol jej kolaps zrejme ovplyvnený aj sociálno-ekonomickými faktormi a vnútornou krízou, ktorou prešli aj iné ranostredoveké politické útvary. Základom politickej integrity Veľkej Moravy bola redistribúcia ziskov z vojnovej koristi, ktorá panovníkovi zabezpečovala lojalitu vojenskej družiny a obyvateľstva.[18] V období expanzie narástla organizačná zložitosť a bolo potrebné investovať prostriedky do infraštruktúry a správneho aparátu, čo bolo sprvoti úspešne kompenzované ziskom z výbojov a tribútmi. Stratou voľne pripojených území poklesol príjem "štátu". Bez ďalšej expanzie sa stal systém ťažko udržateľným, s možnými vážnymi dopadmi na vnútornú lojalitu kniežacej družiny a slobodných Moravanov.[19] Obsadenie Panónie starými Maďarmi zároveň zablokovalo dôležité obchodné cesty a znemožnilo výnosný trh s otrokmi.[19]

Raffelstettenský colný štatút ukazuje, že v čase jeho vydania (904 – 906?) starí Maďari ešte nemali na Veľkej Morave vplyv a dunajská obchodná cesta s Bavorskom bola priechodná.[19][20] Kronika Analistu Saxa zmieňuje porážku staromaďarských vojsk Moravanmi v roku 906.[21] Pritom pravdepodobne umreli Mojmír II. aj Svätopluk II., ktorý sa pravdepodobne roku 901 vrátil z Bavorska.[chýba zdroj] Na druhej strane sa starým Maďarom podarilo poraziť Bavorov a prejsť na výprave do Saského vojvodstva cez Veľkú Moravu. V lete roku 907 potom nasledovali rozhodujúce tri bitky pri Bratislave (Brezalauspurcu), ktoré sa tiež nazývajú bavorsko-maďarská vojna. Bavori utrpeli totálnu porážku a Východnú Marku (Rakúsko) potom až do roku 955 obsadili starí Maďari. Väčšina historických prameňov v tejto súvislosti Veľkú Moravu nespomína, ale jeden prameň[chýba zdroj] hovorí, že veľkomoravské vojská bojovali spolu s Bavormi. Keďže sa v súvislosti s poslednou bitkou (9. augusta) navyše nepriamo spomína, že maďarské územie v oblasti juhozápadného Slovenska končilo na Dunaji, považuje sa až tento dátum za koniec centrálnej moci Veľkej Moravy. Krajina alebo mesto „Morava“ sa sporadicky spomína aj neskôr (napr. roku 942).[22][23]

Osudy bývalých veľkomoravských centier sa líšia. Jednoznačné známky násilného dobývania sú archeologicky doložené v Mikulčiciach. V blízkom Pohansku je situácia menej jednoznačná a žiadne stopy dobývania nie sú známe z aglomerácie Staré Město – Uherské Hradište.[24] Celkovo je možné sledovať stratu mocenského významu juhomoravských centier[25] a naopak rastie dôležitosť severnejšie položených oblastí (Olomouc). Historicky nedoriešená je situácia vo východnej časti ríše, na dnešnom Slovensku.[24] Doložená je deštrukcia viacerých hradísk, ale zánik miestneho osídlenia je skôr výnimočným javom.[26] Archeologické nálezy vyvracajú tézy o prerušenej kontinuite osídlenia jednotlivých regiónov a to vrátane území prvotného maďarského záboru.[27] V hlavnej nitrianskej aglomerácii nie doložený násilný zánik žiadneho zo sídlisk a kontinuálne sú používané aj viaceré miestne pohrebiská.[28] Územie Nitrianska sa stalo predmetom zájmu novovznikajúcich stredoeurópskych štátov a po ukončení poľského záboru sa stáva trvalou súčasťou Uhorska. Viaceré bývalé veľkomoravské hradiská sa menia na kamenné komitátne hrady (Nitra, Bratislava, Trenčín, Zemplín) a/alebo v ich okolí vznikajú stredoveké mestá. Iné hradiská naopak v nových podmienkach strácajú svoj strategický význam a postupne upadajú.

Konštantín a Metod na Veľkej Morave[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj Cyril a Metod

Prvé roky na Veľkej Morave (863 – 867)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 863 prišla na Veľkú Moravu misia vyslaná byzantským cisárom Michalom III. a patriarchom Fótiom. Viedli ju rodní bratia sv. Konštantín zvaný Filozof (neskoršie prijal mníšske meno Cyril) a sv. Metod. Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu vyvinul prvú slovanskú abecedu – hlaholiku, priniesol so sebou symbol byzantského dvojkríža (ktorý je dnes v slovenskom znaku), zvolil si staroslovienčinu (= starú cirkevnú slovančinu) za jazyk, ktorý bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom.

Staroslovienčina počas veľkomoravskej misie získala veľa prvkov západoslovanských (od 10. stor. slovenských a moravských) nárečí používaných na Veľkej Morave. Napríklad vtedajšia verzia hlaholiky obsahuje aj jedno písmeno (hlásku dz), ktorá sa vtedy používala len na území dnešného Slovenska.

Počas misie na Veľkej Morave potom solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú Bibliu, ale aj liturgické texty a mnohé iné. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň Proglas. Takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý Zakon sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Vďaka tejto činnosti sa bratia považujú za zakladateľov slovanskej literatúry.

Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli čeliť kritike bavorských (čiže východofranských) kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry. Roku 885 mali asi 200 absolventov. Poloha učilišťa je neznáma, ale podľa archeologických nálezov existovala cirkevná škola na hrade Devín. Vedúcim učilišťa bol najskôr Konštantín, po jeho smrti Metod.

Cesta do Ríma (867 – 869)[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Cyril a Metod v Ríme

V roku 867 sa vybrali na cestu späť z Veľkej Moravy. Po ceste sa v lete zastavili v Blatenskom kniežatstve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava (v dnešnej Morave) a Svätopluka (v Nitrianskom kniežatstve) od počiatku smerovali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Iní sa zase domnievajú, že sa vybrali do Konštantínopola, ale kvôli politickému prevratu (Michal III. bol zavraždený a Fótios poslaný do vyhnanstva) boli v Benátkach nútení zmeniť cieľ svojej cesty.

V Benátkach ich zastihlo posolstvo rímskeho pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma. Tam od rímskeho pápeža Hadriána II. (Mikuláš I. medzičasom zomrel) získali schválenie pre používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Vo februári 868 v Ríme vysvätil biskup Formozus za kňazov Metoda a troch žiakov solúnskych bratov (z dnešného Slovenska pochádzajúceho Gorazda a juhoslovanov Klimenta a Nauma) a ďalších dvoch vysvätil na diakonov. Rímsky pápež povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. 14. februára 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým prijal mníšske meno „Cyril“.

Metod arcibiskupom Veľkej Moravy (870 – 885)[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 869 poslali Metoda z Ríma s listom určeným slovanským kniežatám Rastislavovi (približne dnešná Morava), Svätoplukovi (približne dnešné Slovensko) a Koceľovi (približne dnešné juhozápadné Maďarsko). List obsahoval poverenie Metodovi, aby vyučoval a prekladal vo veľkomoravskom učilišti. Keďže však bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov, vymenoval pápež trocha neskôr (začiatkom roka 870) na popud Koceľa Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom.

Cestou späť na Veľkú Moravu na jar roku 870 však nového arcibiskupa na rozkaz bavorských biskupov zajali, uväznili a mučili v Bavorsku (okrajová súčasť Východofranskej ríše). Až keď Veľká Morava roku 872 porazila Východofranskú ríšu (pozri vyššie), odvážil sa Rím Metodovi pomôcť. V máji 873 sa príslušné rokovania medzi Rímom a Ľudovítom Nemcom skončili s nasledujúcim výsledkom:

  • Panónia, okrem Sirmia (dnes Sremská Mitrovica) a malého územia medzi Balatonom a ústím Hronu, bola vyňatá z Metodovej pôsobnosti a prenechaná bavorským biskupom
  • Znova sa zakázalo používanie staroslovienčiny počas liturgie (okrem predčítania z Biblie).
  • Metoda prepustili, vrátil sa na Veľkú Moravu a veľkomoravské učilište začalo pod jeho vedením opäť pracovať.

Po roku 874 často Metoda u Svätopluka a pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave – Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching (Viching; švábsky benediktínsky mních). Vyvolali tak početné spory. Približne v tom istom čase (879/880) sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho prvým biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Rímsky pápež uznal jeho pravovernosť, ale zároveň Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom:

  • Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu na úroveň Východofranskej ríši
  • potvrdil Metodove úlohy a funkcie
  • prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)
  • prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor
  • schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (evanjelium sa malo najprv čítať po latinsky a až potom po slovansky)
  • prikázal, aby sa bohoslužby mohli pre Svätopluka a jeho družinu konať v latinčine, ak by si to želal

V tejto súvislosti sa Metod už spomína ako arcibiskup (mesta) Moravy, ktorá bola zrejme hlavným mestom Veľkej Moravy, čo by mohlo znamenať, že sa Veľká Morava stala od Panónie nezávislým arcibiskupstvom.

Neskôr na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku (povodie Visly), ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave.

Niekedy v 80-tych rokoch 9. stor. pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja I.

Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu na arcibiskupskom stolci. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave a bol pochovaný v (dnes neznámom) hlavnom kostole Veľkej Moravy.

Po Metodovej smrti (885 – 886)[upraviť | upraviť zdroj]

Po Metodovej smrti pápež Štefan V. (VI.) vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy – nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885 – 886 do Veľkej Moravy list „Quia te zelo fidei“, v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu Biblie.

Na Veľkú Moravu boli poslaní pápežskí vyslanci, ktorí zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. Kňazov a diakonov, najmä Gorazda, Klimenta, Nauma, Sávu a Angelára), ale aj Ďalších, ktorí odmietli akceptovať Wichinga a zriecť sa staroslovienčiny, uvrhnli do väzenia a potom (väčščinu z nich) uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej juhovýchodnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku.

Na Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Spoločnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Meno obyvateľov je zachytené v latinčine vo formách Marharii (popri nich aj iní Moravania Merehani)[pozn 5], Sclavos Margenses, Sclavos Marahenses, Sclavi Marahenses a pod, alebo len ako Sclavos.[29] V slovanských zdrojoch sú označovaní ako Moravjęne, Morav(l)jęne, Morav(l)jane, ljudьe Moravъštii,[30] ale tiež jednoducho Sloväne – Sloviene.[pozn 6] Názov Moravania sa zároveň používa v užšom význame na označenie slobodných Moravanov, resp. spoločenskej elity.[31]

Iní zas tvrdia[kto?], že je pravdepodobné, že už vtedy sa obyvatelia západnej časti jadra Veľkej Moravy nazývali skôr Moravania, kým obyvatelia východnej časti skôr „slověne“ (budúci Slováci). Z výrazu „slověne", ktorý bol aj spoločným názvom pre Slovanov, vzniklo pomenovanie Slovákov (do 15. stor. "Slovenin", aj v súčasnosti Slovenka/slovenský) ale aj Slovincov (Slovenci/Slovenec/Slovenka/slovenski).

Sídlisková štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Opevnené sídla na území dnešného Slovenska v 8.-10. storočí podľa Šalkovského (2012).
Legenda:
červená – dokázané, oranžová – indikované, vysoko pravdepodobné, modrá – čiastočne indikované, možné.

Centrami veľkomoravskej sídliskovej štruktúry boli opevnené hradiská, ktoré Slovania budovali vo výšinných aj nížinných polohách (močiare, ostrovy). Vo viacerých prípadoch využili a rozšírili opevnenia, ktoré existovali už pre ich príchodom. Okrem obrannej funkcie slúžili hlavné hradiská ako sídla elít a hospodárske a kultúrne centrá, v ktorých (alebo v ich blízkosti) sa koncentrovali remeslá a obchod. Tieto boli doplnené systémom hradísk, ktoré mali administratívnu funkciu v rámci regiónov, hradiskami s primárnou obrannou a strážnou funkciou a tými, ktoré neboli trvalo osídlené ale slúžili ako útočiská v prípade nebezpečenstva (refúgiá). Dobové písomné pramene sa priamo zmieňujú o Nitrave (Nitra, 828), Dowine (spájaná najčastejšie s Devínom, 864) a Brezalauspurcu (Bratislava, 907), archeologicky sú však doložené desiatky ďalších opevnených sídiel.

Na území dnešnej Moravy boli významnými centrami napr. Mikulčice, Staré Město (Uherské Hradiště), Velehrad, Pohansko (u Břeclavi), Brno-Líšeň, Olomouc alebo Znojmo. Otázka hlavného mesta v dnešnom chápaní je vzhľadom na obdobie a charakter štátu problematická, popri lokalitách s "celoštátnym" významom je možné predpokladať aj pohyb panovníka v rámci ríše, ktorý zabraňoval nadmernej exploatácii miestnych zdrojov.

Na Slovensku bola jednoznačne najvýznamnejšou lokalitou Nitra, ktorá pozostávala z hradísk a ich hospodárskeho zázemia (neopevnenených sídlisk), pričom veľkosť celej aglomerácie presahovala územie dnešného Starého mesta.[32] Medzi ďalšie významné lokality na dnešnom Slovensku patria Bojná (pozostávajúca taktiež z viacerých hradísk), Devín (spolu s podpornými hradiskami na Devínskej Kobyle), Bratislava, Trenčín, Pobedim, Ducové, Brekov, Zemplín, Divinka, Mužľa, Starý Tekov, Zvolen-Môtová, Detva-Kalamárka, Čingov, Dreveník, Šarišské Sokolovce, Spišské Tomášovce, Kusín, Vyšehrad (na Slovensku), Hronský Beňadik, Nitrianska Blatnica, Skalka nad Váhom, Hrádok a ďalšie. Na území dnešného Maďarska napr. Ostrihom, Feldebrő, na Ukrajine Užhorod (ak bol súčasťou ríše).

Bežné obydlia boli zväčša zahĺbené zemnice alebo jednoduché nadzemné zrubové stavby. V prípade elít sú doložené reprezentatívne objekty zložitejšej konštrukcie s liatou maltovou alebo drevenou podlahou, resp. paláce z kameňa alebo s kamennou podmurovkou.

Spoločenská organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Slovania prijímali dôležité rozhodnutia, ktoré sa týkali celého kmeňa na sneme.[33] Tento spôsob rozhodovania sa zachoval na Veľkej Morave, kde rozhodoval panovník spolu so svojimi kniežatami a "všetkými Moravanmi" (snem slobodného obyvateľstva).[34] Ríša mala dvojstupňovú kniežaciu subordináciu,[34] panovík bol kniežaťom medzi kniežatami, v latinských prameňoch sa označuje ako dux alebo rex, t. j. knieža alebo kráľ (ranostredovekáveká terminológia ešte nebola celkom ustálená). V Živote Konštantína je napr. Rastislav označovaný ako "moravьskyj knęzь".[35] Moc sa odovzdávala v rámci širšieho príbuzenstva.[36] V dvoch prípadoch bol nástup nového panovníka priamym dôsledkom mocenského zásahu Franskej ríše (dosadenie Rastislava, v podstate aj nástup Svätopluka).[36] Iba v jednom prípade, ku koncu existencie útvaru preberá moc prvorodený syn (primogenitúra).

Vazalov kniežaťa označujeme ako veľmožov, hoci staroslovienske texty označujú aj knieža aj veľmožov ako „kňaz“ (v staršom slova zmysle). Chudobnejšia časť vládnucej vrstvy boli družinníci (voji, víťazi). Vojenskí velitelia, radcovia kniežaťa, sa nazývali župani a boli rozmiestnení po jednotlivých „civitates“ (hradských „mestách“, tzv. hradiskách, ktoré môžeme prirovnať k dnešnej miestnej štátnej správe). Mali v kompetencii súdnu právomoc, vyberanie naturálnych dávok v prospech panovníka, udržiavali pokoj a poriadok, a preto mohli organizovať vojsko. Najvyšším županom bol palatín[37] (dvorský alebo nádvorný župan), ktorý mal hlavnú hospodársku funkciu, spravoval kráľovský dvor a mal oprávnenie zastupovať panovníka v jeho neprítomnosti, pretože panovník nemal stále sídlo. Županom podliehali stotníci, desiatnici a dvorskí, zabezpečujúci dopravu a zásobovanie. Správa financií bola zverená taverníkovi[chýba zdroj] (jeho meno je odvodené od staroslovenského slova tovor, čo znamenalo truhla). Písomnosti, korešpondenciu, diplomatické veci a vzťah k zahraničiu zabezpečovala dvorská kancelária na čele s kancelárom (bol ním napr. biskup Wiching alebo kňaz Ján z Benátok). K vládnucej triede napokon samozrejme patril aj vyšší klérus. V štáte žili aj početní kňazi. Zvyšok tvorilo obyvateľstvo (remeselníci, roľníci, obchodníci a podobne) prevažne viazané na vládnucu vrstvu zrejme protofeudálnymi vzťahmi (dokazujú to napríklad početné tzv. zamestnanecké názvy obcí, napr. Tesáre, Vináre, Lovci, Dravci, podrobnejšie[38]).

Vojenstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Organizácia vojenských síl vychádzala z ranofeudálneho konceptu vojenskej služby, ktorá bola vykonávaná najmä príslušníkmi privilegovanej vrstvy.[39] Základom armády bola družina, ktorá sa delila na staršiu družinu, ktorá zabezpečovala ochranu kniežaťa a významných predstaviteľov aristokracie a mladšiu družinu, vrstvu profesionálnych bojovníkov, ktorí tvorili vlastnú vojenskú silu kniežaťa.[40] Príslušníci družín boli zároveň najskúsenejšou a najlepšie vyzbrojenou časťou armády, ktorá sa podieľala na výbojoch do okolitých krajín. Pravdepodobne zohrávali aj dôležitú úlohu pri mobilizácii ďalších zložiek pri útoku alebo obrane. Táto vrstva elitných bojovníkov mala výslovne jazdecký charakter. V prípade potreby sa vojsko rozširovalo o členov vojenských družín miestnych veľmožov alebo o bojovníkov poskytovaných občinami. Pri väčšej mobilizácii sa k profesionálnym silám pripájala pohotovosť, získavaná z radov slobodného obyvateľstva, v ktorej mala výraznú prevahu pechota.[41] Pohotovosť sa podieľala najmä na obrane, jej účasť na dobyvačných vojnách bola menej obvyklá. Maximálnu veľkosť armády odhaduje Alexander Ruttkay na 20 000 – 30 000 mužov.[42]. Dušan Třeštík odhaduje veľkosť Svätoplukovho vojska, ktoré sa zúčastnilo v rokoch 883 – 884 na bojoch v Panónii na 20 000 – 25 000 pešiakov, 8 000 jazdcov a 1 000 vozov.[43]

Univerzálnou zbraňou jazdcov a pechoty bola kopia, najmä pechota používala rôzne typy sekier.[44] Do výzbroje elitných bojovníkov patrili dvojostré meče. V osobných súbojoch sa používali aj bojové nože. Zbrane, ktoré sa spájajú hlavne s avarským (všeobecne nomádskym) spôsobom boja ako šable, reflexné luky a niektoré typy kopií chýbajú.[45]

Pri bojoch na vlastnom území mali významnú úlohu hradiská, ktoré boli chránené mohutnými drevozemnými valmi s roštovou alebo komorovou konštrukciou, pričom výška valov dosahovala aj niekoľko metrov. Obranný efekt bol znásobený priekopou a palisádou na vrchole valu, ktorý bol v niektorých prípadoch ešte posilnený kamenným plášťom z vonkajšej strany.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká Morava v zahraničnom obchode profitovala z napojenia na dve veľké európske obchodné trasy. Podunajská cesta spájala Veľkú Moravu s Franskou ríšou a ďalej pravdepodobne pokračovala až na územie Bulharov a do Byzancie.[46] Druhou dôležitou obchodnou cestou bola stará jantárová cesta, ktorá bola napojená na Dunaj v oblasti Carnunta a spájala ju s najvýznamnejším stredomorským trhom v Benátkach.[46] Vďaka prepojeniu Moravy a Dunaja tak mohli centrá na dolnom toku rieky Moravy využívať obe cesty, pričom dôležitým strategickým bodom pre ich kontrolu bola oblasť Bratislavy[47] (hradiská v Bratislave, na Devíne a Devínskej Kobyle). Najdôležitejší vývozným tovarom boli zrejme otroci, ktorých Veľkomoravania získavali pri svojich výbojoch. Otroci končili väčšinou na cieľových trhoch arabského sveta ale predávali sa aj na západ.

Vnútorný trh nebol založený štandardných mechanizmoch ako sú dopyt a ponuka, ale na redistribúcii tovarov.[48] Jeho fungovanie bolo obmedzené aj neexistenciou montárneho platidla – Veľká Morava nerazila vlastné mince. Toto zároveň viedlo aj k menej efektívnym formám výberu daní a ekonomická stabilita ríše tak bola do veľkej miery závislá skôr na ziskoch z výbojov, než na systematickom využívaní miestnych zdrojov. Ako predmincové platidlo sa v literatúre často zmieňujú sekerovité hrivny (železné polotovary), táto ich funkcia však v súčasnosti nie je univerzálne akceptovaná.[49] Nedostatočná prirodzená zásobovacia funkcia trhu bola riešená štruktúrou služobníckych osád, ktoré mali uložené produkovať konkrétny typ tovaru pre zásobovanie hradských centier. Rozvinuté boli remeslá ako kováčstvo, šperkárstvo, hrnčiarstvo (vrátane produkcie exkluzívnej keramiky), dechtárstvo, výroba textilu, výrobkov z kostí, doložené je aj sklárstvo. V oblasti poľnohospodárstva je možné zdokumentovať pestovanie obilnín (pšenica, jačmeň, raž, ovos, proso), strukovín (napr. hrach), maku, ovocia, vinárstvo (vinárske nože), technických plodín (napr. konope). Chovali sa obvyklé druhy hospodárskych zvierat ako hovädzí dobytok, kozy a ošípané.

Umenie a kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol v Kopčanoch patrí medzi stavby s možným veľkomoravským alebo krátko poveľkomoravským pôvodom

Konkrétnym dokladom šírenia kresťanstva na Veľkej Morave sú sakrálne stavby. V počiatkoch výskumu sa predpokladala iba existencia jednoduchých drevených kostolov. Tento typ bol vhodný pre prvotné misionárske aktivity vzhľadom na dostupnosť materiálu, jednoduchú konštrukciu a preto, že nevyžadoval vysvätenie.[50] Po nálezoch v Starom Měste (1949) bol tento názor prehodnotený a od 60-tych rokov 20. storočia sú známe murované sakrálne stavby aj z územia Slovenska. Kostoly patrili vôbec k prvým kamenným stavbách Slovanov, preto sa pri ich stavbe počíta aj s účasťou zahraničných odborníkov. Približne polovica z doteraz známych kostolov (12) pochádza z Mikulčíc. Zložitý chrámový komplex sa nachádza v lokalite Uherské Hradište – Sady a v literatúre býva označovaný ako Metodov arcibiskupský chrám.[51] Existenciu viacerých veľkomoravských kostolov je možné predpokladať v Nitre, ktorá si však zachovala významné postavenie aj po zániku Veľkej Moravy a neskoršie prestavby pravdepodobne zrejme viedli k zničeniu viacerých z nich.[52] Kostoly sa väčšinou nachádzajú v areáloch hradísk, resp. dvorcov. Časť z nich sa považuje za tzv. "vlastnícke" kostoly veľmožov.

Väčšina veľkomoravských kostolov má jednoduchú konštrukciu, ide o jednoduché jednoloďové kostoly alebo o rotundy s jednou apsidou. Z Mikulčíc je doložená je aj rotunda z dvoma apsidami a rotunda z vnútornou tetrakonchou. Konštrukčne náročnejšími sú trojloďové baziliky z Mikulčíc (kostol III) a z Bratislavy (Hradný vrch).[53]. Na Devíne je doložený unikátny jednoloďový kostol s trolístkovým uzáverom (trikoncha).[53] Nejednotné sú názory na datovanie kostola na Martinskom Vrchu.[54] Zvyšky reprezentatívnej murovanej stavby z prvej polovice 9. storočia sú doložené v lokalite Nitra-Hrad, ale nie je jasné, či išlo o kostol alebo svetskú stavbu (palác)[52] Kostoly boli stavané z lomového, zriedkavo aj riečneho kameňa, často s použitím materiálu z predslovanského obdobia (rímske tehly a škridle). Stavby boli zvnútra omietnuté a zdobené freskovou výzdobou.[55] Na veľkomoravskú sakrálnu architektúru vplývalo viacero zdrojov, čo súvisí s šírením kresťanstva z rôznych oblastí. Diskutuje sa najmä franských a dalmátsko-istrijských vplyvoch, juhovýchodné (antické a byzantské) sú hodnotené ako málo pravdepodobné.[56]

Kým najstaršie nálezy kostolov boli iba tzv. negatívy (jamy po odstránení základových kameňov vyplnené druhotným materiálom), v súčasnosti sa diskutuje aj o možnom veľkomoravskom pôvode viacerých stále stojacich stavieb – kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, Kostol svätého Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom a Rotunda svätého Juraja nad Nitrianskou Blatnicou. Ich datovanie sa spresňuje karbónovou metódou a dendrochrológiou.

Bohaté umelecké remeslo reprezentovali najmä meče podobné škandinávskym a karolínskym mečom, výzdoba koní, zámky, kľúče, vedierka a podobne. V oblasti šperkárstva sa vyrábali náušnice, prstene, závesky, gombíky zo striebra, zlata, bronzu, ojedinele zo skla. Rozlišujeme jednoduchý ľudový šperk a tzv. veligradský, nazývaný i byzantsko-orientálny vyrábaný sofiskovanými šperkárskymi technikami.

Veľkomoravskú hudbu tvoril starosloviensky bohoslužobný spev a cirkevná hudba byzantského charakteru.

Veľkomoravskú vzdelanosť reprezentuje predovšetkým veľkomoravské učilište (873 – 885), kultúrny jazyk na Veľkej Morave a staroslovienske písomníctvo: Kyjevské listy, Proglas, preklad Biblie, z právnych prameňov Zakon sudnyj ljudem (Súdny zákon pre laikov (ľud)), Nomokánon, Ustanovenia svätých otcov, Anonymná homília (Napomenutia vladárom) a podobne.

Územia Veľkej Moravy[upraviť | upraviť zdroj]

Jadro ríše je tradične umiestňované na územie dnešnej Moravy a západného Slovenska. Viacerí autori vypracovali alternatívne teórie o polohe Veľkej Moravy, ktoré ho lokalizujú na juh (územia v Srbsku, Bosne, Maďarsku, Rumunsku s následnou expanziou na územia severne od Dunaja). Tieto teórie získali podporu niektorých zahraničných vedcov, ale väčšina stredoeurópskych historikov ich odmietla ako nepodložené.

1: od 833 do 907: Moravské kniežatstvo;
2: od 833 do 907: Nitrianske kniežatstvo;
3: spolu s 2 alebo spolu s 4;
4: od 833 alebo od vlády Rastislava do (?) 896: Nitrianske kniežatstvo;
5: spolu s 1 alebo od roku 853/54 do (?) 907: Moravské kniežatstvo;
6: od roku 858 do (?) 894: Nitrianske kniežatstvo;
7: spolu s 2 alebo spolu s 22;
8: spolu s 6 alebo spolu s 20;
9: od vlády Rastislava (846 – 870) alebo Svätopluka I. (871 – 894) do 896: Nitrianske kniežatstvo;
10: spolu s 8 alebo spolu s 20;
11: od 874 do (?) 907: Visliansko;
12: pravdepodobne spolu s 11;
13: od 880 do?: Sliezsko (podľa niektorých názorov nebolo pripojené);
14: pravdepodobne spolu s 13;
15: od 890 do 897: Lužica;
16: veľmi pravdepodobne spolu s 15;
17: veľmi pravdepodobne spolu s 15;
18: pravdepodobne spolu s 15 – 17;
19: od 888/890 do 894: Čechy;
20: od 883/884 do 894: Panónske kniežatstvo;
21: veľmi pravdepodobne spolu s 20;
22: spolu s 20 (a 21): možno Panónske kniežatstvo;
23: od 881/882 do 896: Zátisie;
24: pravdepodobne spolu s 23;
25: od vlády Svätopluka (871 – 894) do (?) 896;
26: od vlády Svätopluka (871 – 894) do?;
27: spolu s 23 alebo spolu s 24


Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. „Preto o Veľkej Morave po roku 874 možno hovoriť azda ako o Svätoplukovej alebo Veľkomoravskej ríši.“[1]
  2. Podľa niektorých zdrojov mal Svätopluk aj tretieho syna, ktorý sa volal Predslav (Predeslaus), a ktorý dostal léna oblasť Bratislavy. Podľa novších názorov[chýba zdroj] Predslav tiež dal Bratislave jej bývalé nemecké meno (Brezalauspurc, neskôr Pressburg, čiže vlastne *Predslavburg = Predslavov hrad).
  3. V roku 897 sa Česi Arnulfovi sťažovali na veľmi krutý útlak zo strany Moravanov.
  4. V tejto fáze prekročila Karpaty len časť z nich.
  5. Bavorský geograf týchto "tiež Moravanov" bližie nelokalizuje. (Treštík 2001, s. 134) Zmienka o týchto druhých Moravanoch vedie k otázkam, či obyvatelia východnej časti útvaru tvorili samostatný gens. Porovnaj napr. Steinhübel 2004, s. 91.
  6. Pozri Život Metoda. Tvar Slovien je novotvar prevzatý z českého jazyka. (Marsina 2001) Pôvodnej hláske "jať" (širokému e) zodpovedá v slovenčine bližšie "ä" nie "ie". Ako upozorňuje Marsina, jedným z problémov takéhoto pomenovania je aj jeho nepreložiteľnosť do iných jazykov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1986. s. 108.
  2. Měřínský, s. 100
  3. Měřínský 2006, s. 95 – 99
  4. STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1: Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 51.
  5. http://www.staramorava.euweb.cz/pociatkyrozmachazanik.htm#_Toc217439792
  6. Měřínský 2002, s. 246
  7. Měřínský 2002, s. 282
  8. Steinhübel 2004, s. 56
  9. Třeštík 2010, s. 135
  10. a b Steinhübel 2004, s. 83
  11. Třeštík 2008, s. 271
  12. Měřínský 2002
  13. Měřínský St2006
  14. a b c d e f g Steinhübel 2004, s. 147
  15. a b Steinhübel 2004, s. 153
  16. Steinhübel 2004, s. 155
  17. a b Steinhübel 2004, s. 156
  18. Štefan 2011b, s. 42
  19. a b c Štefan 2011b, s. 43
  20. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1986. s. 122.
  21. Ratkoš 1968, s. 330
  22. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1986. s. 124.
  23. Havlík 2013, s. 309
  24. a b Mazuch 2012, s. 154
  25. Mazuch 2012, s. 153
  26. Turčan 2012, s. 88
  27. Hanuliak 2004, s. 15
  28. Ruttkayová a Ruttkay 2012, s. 5
  29. Měřínský 2006, s. 95 – 97
  30. Měřínský 2006, s. 100
  31. Steinhübel 2004, s. 142 – 144
  32. Slovenskí archeológovia prepisujú históriu [online]. Pravda, 23.08.2010, [cit. 2014-10-09]. Dostupné online.
  33. Steinhübel 2014, s. 71
  34. a b Steinhübel 2014, s. 72
  35. Steinhübel 2014, s. 77
  36. a b Macháček 2012, s. 779
  37. RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988. S. 87.
  38. PAULINY, Eugen. Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964. 248 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 18.) S. 20 – 22.
  39. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 75
  40. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 76
  41. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 82
  42. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 81
  43. Třeštík 2008, s. 281
  44. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 91
  45. Klein, Ruttkay a Marsina 1994, s. 89
  46. a b Štefan 2011a, s. 10
  47. Štefan 2011a, s. 11
  48. Štefan 2011a, s. 13
  49. Štefan 2011a, s. 12
  50. Botek 2014, s. 40
  51. Botek 2014, s. 62
  52. a b Botek 2014, s. 98
  53. a b Botek 2014, s. 65
  54. Botek 2014, s. 92
  55. Botek 2014, s. 41
  56. Botek 2014, s. 59

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Großmähren na nemeckej Wikipédii.
  • ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998.
  • KOVÁČ, Dušan et al.. Kronika Slovenska 1: Od najstarších čias do konca 19. stor.. Bratislava : Fortuna Print, Adox, 1998.
  • CAMBEL, Samuel (ed.). Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986.
  • k časti o alternatívnych polohách Veľkej Moravy: EGGERS, Martin. Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuinterpretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhundert.. Stuttgart : Hiersemann, 1995. ISBN 3-7772-9502-7. (po nemecky)

Celkový prehľad základnej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • BIALEKOVÁ, Darina. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia I-II. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1989 – 1992.
  • HAVLÍK, Lubomír E. (ed.). Magnae Moraviae fontes historici I-V. Brno/Praha : Universita J. E. Purkyně, 1966 – 1977. (po česky)
  • KOLEKTÍV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2001.
  • KRAJČOVIČ, Rudolf. Veľká Morava v tisícročí slovami prameňov a legiend, kroník a krásnej spisby. Bratislava : Tatran, 1985.
  • MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus nec non epistolaris Slovaciae. Tomus I.-II.. [s.l.] : Bratislava, 1971, 1987.
  • MARSINA, Richard. Legendy stredovekého Slovenska: ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov. Budmerice : Rak : Osudy predkov, 1997, 1997. ISBN 80855010802.
  • PAULINY, Eugen. Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964.
  • RATKOŠ, Peter. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968.
  • RATKOŠ, Peter. Veľkomoravské legendy a povesti. Bratislava : Tatran, 1990. ISBN 8022201642.
  • VAŠICA, Josef. Literární památky epochy velkomoravské 863-885. Praha : Lidová demokracie, 1966. (2. vyd. 1996. ISBN 80-7021-169-5, 3. vyd. 2014. ISBN 978-80-7429-217-0)
  • ďalšie pozri nižšie ako externé odkazy

Cyrilo-metodská misia[upraviť | upraviť zdroj]

  • BAGIN, Anton. Spolupatróni Európy. CO- Patrons of Europe. Banská Bystrica : Mabuto Press, 1992. ISBN 8090041035.
  • BAGIN, Anton. Apoštoli Slovanov / Cyril a Metod a Veľká Morava. Bratislava : Cirkevné nakladateľstvo, 1987.
  • HNILICA, Ján. Svätí Cyril a Metod: horliví hlásatelia božieho slova a verní pastieri cirkvi. Bratislava : Alfa, 1990. ISBN 80-05-00707-8.
  • Michal LACKO: Svätý Cyril a Metod. 6. vydanie. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, 1992.
  • MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov : Bratislava, 2012. ISBN 9788080616472.
  • Eugen PAULÍNY – Šimon ONDRUŠ: Život a dielo Metoda prvoučiteľa národa slovienskeho. Bratislava: Tatran, 1985.
  • Ján STANISLAV: Osudy Cyrila a Metoda a ich učeníkov v Živote Klimentovom. Bratislava: Tatran, 1950.
  • Ján STANISLAV: Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v legendách a listoch. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1950.
  • ŠKOVIERA, Andrej. Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava : Slovenský komitét slavistov - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2010. 247 s. ISBN 978-80-89489-02-2.
  • ŠKOVIERA, Andrej, ed. Pramene o živote svätých Cyrila a Metoda a ich učeníkov. 1. vyd. Bratislava: Post Scriptum, 2013. ISBN 978-80-89567-23-2.
  • VAVŘÍNEK, Vladimír. Církevní misie v dějinách Velké Moravy. Praha : Lidová demokracie, 1963. (po česky)
  • VAVŘÍNEK, Vladimír. Cyril a Metoděj : mezi Konstantinopolí a Římem. Praha : Vyšehrad, 2013. ISBN 978-80-7429-344-3. (po česky)
  • VRAGAŠ, Štefan. Život sv. Konštantína Cyrila a Život sv. Metoda. Martin : Matica slovenská, 1991. ISBN 8070902035.

Ostatné[upraviť | upraviť zdroj]

  • AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI.-XII. storočí: k problému recepcie a transformácie. Bratislava : Veda, 1992. ISBN 80-224-0359-8.
  • BIALEKOVÁ, Darina et al. (eds.). Ethnische und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis 11. Jahrhundert: Symposium Nitra 6. bis 10. November 1994. Bratislava : Veda, 1996. (po nemecky)
  • BIRNBAUN, Henrik. Zum (hoffentlich) letztenmal über den weitgereisten Method und die Lage Altmährens. Byzantinoslavica, 1996, roč. 57, čís. 1, s. 188 – 193. ISSN 0007-7712.
  • BLÁHOVÁ, Marie et al. Velké dějiny zemí Koruny české: Svazek 1. do roku 1197. Praha : Paseka, 1999. ISBN 80-7185-265-1. (po česky)
  • BOTEK, Andrej. Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období. 1. vyd. Bratislava : Post Scriptum, 2014. 200 s. ISBN 978-80-89567-37-9.
  • BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen - Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. [s.l.] : [s.n.], 2008. (po nemecky)
  • CAMBEL, Samuel (ed.). Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. Časť o Veľkej Morave písal P. Ratkoš.
  • ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998. 268 s. ISBN 80-88880-19-X.
  • DEKAN, Ján. Veľká Morava. Doba a umenie. Bratislava : Tatran, 1976.
  • DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti 3 - Zrod národa. Budmerice : Rak Budmerice, 2004.
  • EGGERS, Martin. Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuinterpretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhundert.. Stuttgart : Hiersemann, 1995. ISBN 3-7772-9502-7. (po nemecky)
  • HANULIAK, Milan. Veľkomoravské pohrebiská: pochovávanie v 9. - 10. storočí na území Slovenska. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2004. ISBN 80-88709-72-5.
  • HAVLÍK, Lubomír E.. Morava v 9. a 10. století. K problematice politického postavení, sociální a vládní struktury a organizace. Praha : Academia, 1978. (po česky)
  • HAVLÍK, Lubomír E.. Velká Morava a středoevropští Slované. Praha : Státní pedagogicke ́nakladatelství, 1964. (po česky)
  • HAVLÍK, Lubomír E. Kronika o Velké Moravě. 2. dopl. a upr. vyd. V Brně : Jota, 2013. 398 s. ISBN 978-80-7462-281-6. (po česky)
  • HAVLÍK, Lubomír E. Moravské letopisy: dějiny Moravy v datech. 1. vyd. Brno: Jota, 1993 ISBN 80-85617-10-2. (2009 ISBN 978-80-904363-0-5)
  • HAVLÍK, Lubomír E. Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slovanů. Brno: Jota 1994. ISBN 80-85617-19-6.
  • HAVLÍK, Lubomír E. Život a utrpení Rostislava, krále Moravanů. In: Moravský historický sborník – Ročenka Moravského národního kongresu 1995. Brno: Moravský národní kongres 1996, s. 85 – 230; autoeditium, Brno 1999
  • CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovensko na úsvite dejín. Bratislava : SPN, 1970.
  • Veľká Morava in: Encyklopédia Slovenska VI (autorom hesla je podľa zoznamu v úvode knihy pravdepodobne Bohuslav Chropovský)
  • MORAVIA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium / edited in chief Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 978-0-19-504652-6. s. 1409. (po anglicky)
  • KLIEN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska I. Stručný náčrt do roku 1526.. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 1993. ISBN 80-96711-1-8.
  • KOVÁČ, Dušan et al. Kronika Slovenska 1 Od najstarších čias do konca 19. stor.. Bratislava : Fortuna Print, Adox, 1998.
  • KOLEKTÍV. Kronika Českých zemí (od pravěku po současnost). Praha : Fortuna Libri, 2012. (po česky)
  • KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. ISBN 802170294X.
  • KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008.
  • KUČERA, Matúš. Kráľ Svätopluk. Martin : Matica slovenská, 2010.
  • KUČERA, Matúš (ed.). Slovaks in the Central Danubian Region in the 6th to 11th century. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2000. Dostupné online. (anglický)
  • KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1983. 603 s.
  • MACHÁČEK, Jiří. „Velkomoravský stát“ – kontroverze středoevropské medievistiky. Archeologické rozhledy (Praha: Archeologický ústav AV ČR), 2012, roč. LXIV. ISSN 0323-1267.
  • MARSINA, Richard. Historická terminológia – kľúč k pochopeniu slovenských dejín [online]. Factum bonum, 2001, [cit. 2015-11-19]. Dostupné online.
  • MARSINA, Richard (ed.). Nitra v slovenských dejinách. Vydavateľstvo Matice slovenskej : Martin, 2002.
  • MARSINA, Richard (ed.). Svätopluk 894-1994: materiály z konferencie ... Nitra, 3.-6. október 1994. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1997. ISBN 8088709342.
  • RICHARD, Marsina. Slovak contributions to 19th International Congress of Historical Sciences. Ed. Dušan Kováč. Bratislava : Veda, 2000. ISBN 80-224-0665-1. Kapitola Where was Great Moravia?. (po anglicky)
  • MARIAN, Mazuch. http://www.academia.edu/5048826/V%C3%BDzkumy_severn%C3%ADho_podhrad%C3%AD_hradi%C5%A1t%C4%9B_Valy_u_Mikul%C4%8Dic_k_ot%C3%A1zce_n%C3%A1siln%C3%A9ho_z%C3%A1niku_velkomoravsk%C3%BDch_mocensk%C3%BDch_center_na_po%C4%8D%C3%A1tku_10._v%C4%9Bku._Excavation_of_the_northern_suburbium_of_the_Mikul%C4%8Dice-Valy_fort_and_violent_downfall_of_the_Great_Moravian_centres_at_the_beginning_of_the_10th_century [online]. 2012, [cit. 2015-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  • MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. 1. vyd. Praha : Libri, 2002. ISBN 80-7277-104-3. (po česky)
  • MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. ISBN 80-7277-105-1. (po česky)
  • Veľká Morava. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 951 – 952.
  • PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9.-12. storočie). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1999. ISBN 80-224-0593-0.
  • RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988. (2. vyd. 1990. ISBN 808517491X.)
  • STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
  • ŠEDIVÝ, Juraj et al.. Dejiny Bratislavy I. Bratislava : Slovart, 2012.
  • ŠTEFAN, Ivo. Velká Morava, státnost a archeologie. „Úpadek a pád“ jednoho raněstředověkého útvaru [online]. 2011a, [cit. 2015-11-15]. Dostupné online.
  • ŠTEFAN, Ivo. Proč zanikla Velká Morava?. Dějiny a současnost. Kulturně historická revue. (Praha: Nakladatelství Lidové noviny), 2011b, roč. 33, čís. 3. Dostupné online [cit. 2015-11-28]. ISSN 0418-5129.
  • ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Osudy starých Slovanov. 1. vyd. Martin : Osveta, 1989.
  • TŘEŠTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy : Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791-871. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. ISBN 80-7106-482-3. (po česky)
  • TURČAN, Vladimír. Veľkomoravské hradiská. Bratislava : Dajama, 2012. ISBN 978-80-8136-013-8.
  • TŘEŠTÍK, Dušan: (Recenzia) Martin Eggers, Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuintepretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhunert (Monographien zur Geschichte des Mittealters, hg. v. F. Prinz, Bd. 40). Stuttgart 1995, 525 s. in: Český časopis historický 94, 1006, s. 86-93 Dostupné online: [1]
  • TŘEŠTÍK, Dušan. Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 - 935). Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. ISBN 978-80-7106-138-0. (po česky)
  • TŘEŠTÍK, Dušan: (Recenzia) Martin Eggers, Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuintepretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhunert (Monographien zur Geschichte des Mittealters, hg. v. F. Prinz, Bd. 40). Stuttgart 1995, 525 s. in: Český časopis historický 94, 1006, s. 86-93 Dostupné online: [2]
  • WOLFRAM, H.: Moravien-Mähren oder nicht? in: Svätopluk 894-1994, Nitra 1996 (v slovenčine to isté vyšlo pod názvom: Historické pramene a poloha (Veľkej) Moravy in: Historický časopis č. 43, 1995, str. 3-15)
  • ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva uhorského. [s.l.] : [s.n.], 1875 / 2010. Dostupné online. Kapitola Časť úvodnia. (vyšlo aj knižne v roku 2012)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne zdroje:

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]