Obdobie sťahovania národov na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Hunský kráľ Attila, stredoveká miniatúra, Huni bývajú považovaný za hlavných hýbateľov sťahovania národov

Obdobie sťahovania národov na Slovensku je rozsiahla etapa dejín územia súčasného Slovenska, ktorú možno ohraničiť rôznymi časovými bodmi (najmä však do 6. storočia) a ktorá sa prekrýva s rímskymi, germánskymi a slovanskými dejinami Slovenska. V dôsledku sťahovania národov sa na území dnešného Slovenska postupne dočasne usadilo viacero kmeňov rôzneho pôvodu - germánski Góti (v tom čase pôvodní obyvatelia územia), Vandali a Longobardi, Huni, Alani (podľa niektorých názorov tiež Slovania), či samotní Slovania. Okrem nich sa na sťahovaní národov v Karpatskej kotline podieľali aj Skíri a Sarmati, či Gepidi. Gepidi boli okolo roku 568 porazení Avarmi, ktorí prišli na pomoc Longobardom. Následne sa Avari stali dominantnou silou v Podunajsku a spôsobili aj odchod Longobardov.[1] Do dejín Slovenska vrámci Avarskej ríše čiastočne zasiahla aj migrácia Protobulharov a neskôr v 9. a 10. storočí príchod maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny.

Dejinný priebeh podľa Jána Steinhübela[upraviť | upraviť kód]

Svébska bronzová figúrka
Panstvo Hunov v Strednej Európe (podľa: The Fall of Rome and the Birth of Europe. Peter Heather. Oxford University Press, 2010)

Po tom, čo v roku 375 do východnej Európy vtrhol divoký kmeň Hunov, začali si pod vedením svojich kráľov podmaňovať jednotlivé národy v Podunajsku. V roku 406 hunskú nadvládu odmietli Vandali a spriaznené kmene Svébov a Alanov v Potísí a odtiahli na západ, kde založili Vandalskú ríšu v Afrike. Ich územie preto následne pripadlo zvyškom Svébov a Gepidom, ktorí hunskú nadvládu prijali. V dvadsiatych rokoch 5. storočia sa z Podunajskej Panónie stiahli Rimania a moc nad územím naplno prevzali Huni, ktorí odtiaľ vykonávali nájazdy po celej Európe. Hunská ríša sa rozpadla až po smrti kráľa Attilu, prezývaného aj „bič Boží“, po tom, čo spojené gepidsko-svébsko-skírsko-sarmatské vojsko na čele s gepidským kráľom Ardarichom Hunov pri rieke Nedao porazili. Víťazné kmene si následne podelili oslobodené územie, pričom najväčšie územia získali Ostrogóti a Gepidi. Medzi bývalými spojencami však začali vznikať konflikty a už v roku 469 sa proti Ostrogótom postavila koalícia Svébov, Herulov, Skírov a Sarmatov, ktorých podporovali aj ďalšie okolité kmene. Ostrogótsky kráľ Thiudimer však protivníkov porazil a svébsky kráľ Hunimund musel so svojim národom odísť taktiež na západ do dnešného Nemecka. Uvoľnený priestor v slovenských horách začali pomaly a pozvoľna obsadzovať slovanské kmene, ktoré sem prenikali od Dnestra.[2]

Kmene v Karpatskej kotline v 5. storočí podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko, str. 46)

Nečinní nezostali ani Gepidi, ktorí boli dovtedy usadení v Potisí a Sedmohradsku a ktorí v roku 469 subjugovali panstvo Skírov a v roku 472 územie Sarmatov. V roku 475 s vidinou zisku z Panónie do byzantskej Mézie (Moesie) na čele s Thiudimerom a Theodorichom odišla väčšina Ostrogótov. V osemdesiatych rokoch následne Ostrogóti odišli do Itálie, kde si založili úspešnú Ostrogótsku ríšu, ktorú rozvrátil až v 6. storočí cisár Justinián. Prázdne vákuum po Ostrogótoch prevzali Heruli a v ich úzadí v Korutánsku sa rozvíjalo panstvo Rugov. Panstvo Rugov (489) a neskôr aj Herulov (508) však ovládli Longobardi a ich králi Gudeok, Klaffa a Tato.[3] Následne medzi Longobardmi a Gepidmi vypuklo viacero konfliktov.

Migrácia Slovanov a Bulharov v 6. a 7. storočí (podľa bulharského textu "Атлас по история на България за средните училища", "Картография", Sofia, 1990)

Územie dnešného Slovenska súčasťou germánskych ríš bolo len okrajovo (napr. Záhorie). Zo severu a severovýchodu naň už v tomto období postupne prenikali ďalší Slovania. Príležitosť na ďalší a ešte hromadnejší postup i južnejšie získali však až po tom, čo v roku 567 vyvrcholilo gepidsko-longobardské rivalstvo. Longobardi Gepidov a ich kráľa Kunimunda s pomocou svojich nomádskych spojencov - Avarov porazili, avšak už v nasledujúcom roku (568) Panóniu opustili aj Langobardi na čele s kráľom Albouinom. Hegemónom v krajine sa tak stali Avari, ktorí tu založili Avarský kaganát.[4] Spolu s Avarmi do Karpatskej kotliny prišli aj staré bulharské kmene Kutrigurov a niekoľko slovanských kmeňov (medzi nimi zrejme Dudlebovia). V nasledujúcich rokoch Avari spolu so Slovanmi viackrát plienili bavorské a byzantské územia, ktorých pohraničia začali Slovania aj osídľovať.[5] Po ovládnutí Podunajska Avarmi sa pre silné postavenie kaganátu sťahovanie národov viacmenej obmedzilo na „vnútroštátne“ posuny obyvateľstva a migrácia výraznejšie dejiny Slovenska poznačila až v podobe príchodu Starých Maďarov v 10. storočí.

Významné dátumy[upraviť | upraviť kód]

Sťahovanie národov v Európe
Gepidský poklad nájdený v Rumunsku

Chronograficky[1]:

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Dejiny Slovenska Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, 2007. (Danú časť knihy pripravoval PhDr. Vladimír Turčan). ISBN 987-80-8085-596-3 S. 30-38.
  2. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 46 - 47 (Kapitolu písal J. Steinhübel.)
  3. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 24 - 37.
  4. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 48 - 49 (kapitolu písal J. Steinhübel)
  5. Ibidem, str. 33 - 40

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]