Obdobie sťahovania národov na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Hunský kráľ Attila, stredoveká miniatúra, Huni bývajú považovaní za hlavných hýbateľov sťahovania národov.[1]

Obdobie sťahovania národov na Slovensku je etapa dejín územia súčasného Slovenska, ktorú možno ohraničiť viacerými časovými úsekmi. Počiatky sťahovania národov na území Podunajska je spojené s príchodom Hunov a zánikom rímskej moci a na prelome 4. a 5 storočia a trvalo do príchodu Slovanov v 6. storočí.[2][3] Etapa sa tak prekrýva s neskorými rímskymi, germánskymi a ranými slovanskými dejinami Podunajska a Slovenska a vyznačuje sa nestálou politickou a etnickou situáciou.

V dôsledku sťahovania národov sa na území dnešného Slovenska a v okolí postupne, no vždy len dočasne, usadilo viacero kmeňov rôzneho pôvodu - germánski Góti, Gepidi, Vandali a Longobardi, ďalej Alani, či mongolsko-turkickí Huni a nakoniec Slovania.[2][4] Okrem nich sa na sťahovaní národov v Karpatskej kotline podieľali aj sarmatské, či iné kmene doteraz neznámeho pôvodu a na území Slovenska podľa niektorých názorov naďalej existovali aj staršie etniká ako napr. púchovská kultúra.[5] Obdobie završuje príchod Slovanov a zánik germánskych ríš spojených so vzostupom moci Avarov. Niekedy v roku 567 zanikla ríša Gepidov, ktorí boli porazení Avarmi, a následne z Podunajska do Itálie v roku 568 odišli aj Longobardi, ktorí nomádov povolali na pomoc. Avari sa tak stali dominantnou silou v Podunajsku,[6][2] a ich ríša v sebe absorbovala zvyšky germánskeho obyvateľstva.[7]

Do dejín Podunajska z etnického hľadiska okrem slovanských presunov následne vrámci Avarskej ríše zasiahla migrácia Protobulharov a neskôr v 9. a 10. storočí príchod maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny. (pozri: včasnoslovanské obdobie a Avarský kaganát)

Dejinný priebeh[upraviť | upraviť kód]

Svébska bronzová figúrka
Panstvo Hunov v Strednej Európe (podľa: The Fall of Rome and the Birth of Europe. Peter Heather. Oxford University Press, 2010)

Po tom, čo v roku 375 do východnej Európy vtrhol divoký kmeň Hunov, začali si pod vedením svojich kráľov podmaňovať jednotlivé národy v Podunajsku a okolí. V roku 406 hunskú nadvládu odmietli Vandali a spriaznené kmene Svébov a Alanov v Potísí, a odtiahli na západ do Hispánie a Afriky, kde Vandali založili Vandalskú ríšu a Svébi Svébske kráľovstvo. Časť Svébov sa spojila s Alemanmi.[8]

Vandalský vplyv na územie Slovenska je dodnes skôr nejasný. Ich hlavné sídla sa nachádzali do začiatku 5. storočia na území Poľska a k ich ríši zrejme podliehalo aj podtatranské územie v ktorom sa, najmä na východe, zachovalo niekoľko hrobov (Poprad-Matejovce a asi aj Cejkov a Ostrovany).[2]

Prilbica zo 6. storočia nájdená v Dolných Semerovciach

Po odchode Vandalov a ich spojencov územie následne pripadlo zvyškom Svébov, Gepidom, a (Ostro)Gótom[3] utekajúcim z východu pred Hunmi. Huni si miestne germánske kmene podmanili a prinútili k vynútenému spojenectvu.[9] Územie Slovenska však bolo osídlené riedko a netrvalo. Najmä v gótskom prostredí možno predpokladať príchod ariánskej viery na územie.[3] Zrejme kniežaciemu rodu neznámeho pôvodu patrili pozlátené a postriebrené prilbice nájdené v Dolných Semerovciach.[2] Typovo patria do tzv. baldenheimského typu a možno boli vytvorené v perzskom prostredí.[5]

V dvadsiatych rokoch 5. storočia sa z Podunajskej Panónie stiahli Rimania a moc nad územím naplno prevzali Huni, ktorí odtiaľ vykonávali nájazdy po celej Európe. Najväčší rozmach hunské panstvo dosiahlo za vlády Attilu, prezývaného aj „bič Boží“. Hlavné sídlo Hunov sa nachádzalo niekde v Potisí, no z tohto územia ovládali aj územie dnešného Slovenska. Jedno z miestnych centier Hunskej ríše sa mohlo nachádzať aj na dolnom toku Hrona, kde bolo nájdených viacero nálezov z tohto obdobia. Pomerne významnými nálezmi z tohto obdobia sú nálezy zlatých byzantských mincí v Bíni a mečov z Bojnej,[2] ďalšie nálezy napr. v Leviciach, či Šarovciach.[10] Po smrti Attilu moc Hunov opadla,[2] a ich panstvo sa rozpadlo po tom, čo spojené gepidsko-svébsko-skírsko-sarmatské vojsko na čele s gepidským kráľom Ardarichom Hunov okolo roku 454 porazilo pri rieke Nedao[6] (presné miesto dnes nie je známe, názov rieky Nedao pochádza z Jordanovho diela Getica).[11]

Víťazné kmene si následne podelili oslobodené územie, pričom najväčšie územia získali Gepidi. V západnom podunajsku existovalo panstvo Skírov a Herulov. Ostrogótske panstvo bolo rozsahom tiež veľké, nálezy sa našli v južných častiach dnešného Slovenska (Košice, Prša, Levice, Kalná nad Hronom, Abrahám a iné).[5] Medzi bývalými spojencami však začali vznikať konflikty a už v roku 469 sa proti Ostrogótom postavila koalícia spojených Svébov, Herulov, Skírov, Sarmatov, a okolitých kmeňov. Ostrogótsky kráľ Thiudimer však protivníkov v bitke na rieke Bolii porazil a svébsky kráľ Hunimund musel so svojim národom odísť taktiež na západ do dnešného Nemecka. Ostrogóti sa stali dočasne najsilnejším etnikom v kraji.[12] Uvoľnený priestor v slovenských horách začali pomaly a pozvoľna obsadzovať slovanské kmene, ktoré sem prenikali od Dnestra.[4]

Kmene v Karpatskej kotline v 5. storočí podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko, str. 46)

Nečinní nezostali ani Gepidi, ktorí boli dovtedy usadení v Potisí a Sedmohradsku a ktorí v roku 469 subsumovali panstvo Skírov a v roku 472 územie Sarmatov.[12] Časť ríše Sarmatov v okolí Sriemu, ktorú pred tým Sarmati získali od Byzantskej ríše (Východorímskej ríše) získali Ostrogóti.[6] V roku 473 s vidinou zisku z Panónie do byzantskej Mézie (Moesie) na čele s Thiudimerom a Theodorichom odišla väčšina Ostrogótov. V osemdesiatych rokoch následne Ostrogóti odišli do Itálie, kde si založili úspešnú Ostrogótsku ríšu, ktorú rozvrátil až cisár Justinián v 6. storočí.[12][6] Prázdne vákuum po Ostrogótoch prevzali okolo roku 510 Heruli[5][12] a v ich úzadí v Korutánsku sa rozvíjalo panstvo Rugov. Panstvo Rugov v rokoch 487488 rozvrátil italský vládca Odoakar[6] a ich územie následne o rok neskôr spolu s panstvom Herulov ovládli pôvodne škandinávski Longobardi[2] a ich králi Gudeok, Klaffa a Tato.[6] Longobardi, ktorí na územie Slovenska prišli z Pobaltia boli posledným germánskym kmeňom, ktorý vrámci sťahovania národov zasiahol na Slovensko.[5]

Migrácia Slovanov a Bulharov v 6. a 7. storočí (podľa bulharského textu "Атлас по история на България за средните училища", "Картография", Sofia, 1990)

Územie dnešného Slovenska súčasťou germánskych ríš bolo len okrajovo a prechodne, prevažne na Záhorí, kde sa našli pohrebiská pri Bratislave na Devínskom jazere a v Zohore.[2][3] Zo severu a severovýchodu na Slovensko v tomto období postupne už prenikali ďalší Slovania. Príležitosť na ďalší a ešte hromadnejší postup i južnejšie získali však až po tom, čo v roku 567 vyvrcholilo gepidsko-longobardské rivalstvo. Longobardi Gepidov a ich kráľa Kunimunda s pomocou svojich nomádskych spojencov Avarov porazili, avšak už v nasledujúcom roku (568) Panóniu na čele s kráľom Albouinom opustili aj Langobardi. Hegemónom v krajine sa tak stali Avari, ktorí tu založili Avarský kaganát.[13]

Spolu s Avarmi do Karpatskej kotliny prišli aj staré bulharské kmene Kutrigurov a niekoľko slovanských kmeňov (medzi nimi zrejme Dudlebovia). V nasledujúcich rokoch Avari spolu so Slovanmi viackrát plienili bavorské a byzantské územia, ktorých pohraničia začali Slovania aj osídľovať.[14]

Po ovládnutí Podunajska Avarmi sa pre silné postavenie kaganátu sťahovanie národov viacmenej obmedzilo na „vnútroštátne“ posuny obyvateľstva a migrácia výraznejšie dejiny Slovenska poznačila až v podobe príchodu Starých Maďarov v 10. storočí.

Významné dátumy[upraviť | upraviť kód]

Sťahovanie národov v Európe
Gepidský poklad nájdený v Rumunsku

Chronograficky podľa údajov z:[12]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. HUNI In: BUDAJ, Marek. Dejiny sveta od A po Z. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 2013. ISBN 978-80-07-02138-9. S. 119.
  2. a b c d e f g h i HONZÁK, František a spol.. Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava; Praha : Slovart; Libri, 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3, 978-80-7277-187-5. S. 30 – 34.
  3. a b c d CAMBEL, Samuel a spol. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 59 – 60.
  4. a b KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 46 – 47 (Kapitolu písal J. Steinhübel.)
  5. a b c d e KLEIN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. Stručný náčrt do roku 1526.. 1. vyd. Zväzok 1. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1994. ISBN 80-967113-1-8. S. 54 – 55.
  6. a b c d e f STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 24 – 37.
  7. ŠAROCHOVÁ, Gabriela V.. České země v evropských dějinách I.. 1. vyd. Praha : Paseka, 2006. ISBN 80-7185-791-2. S. 71.
  8. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 91.
  9. KONTER, László; PRAŽÁK, Richard. Dějiny Maďarska. Preklad Miloslav Korbelík. 1. vyd. [s.l.] : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-405-X. S. 23.
  10. Huni In: Ottova praktická encyklopédia Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2008. ISBN 978-80-7360-668-8. S. 170.
  11. MAENCHEN-HELFE, Otto. The World of the Huns: Studies in Their History and Culture. [s.l.] : University of California Press, 1973. Dostupné online. ISBN 978-0-520-01596-8. S. 144, 149. (po anglicky)
  12. a b c d e HONZÁK, František a spol.. Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava; Praha : Slovart; Libri, 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3, 978-80-7277-187-5. S. 35 – 37, 40 – 43.
  13. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 48 – 49 (kapitolu písal J. Steinhübel)
  14. Ibidem, str. 33 – 40

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]