Stredná bronzová doba na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Toto je článok o strednej bronzovej dobe (1450 - 1250 pred Kr.) na Slovensku.

Datovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Stredná bronzová doba sa datuje 1600/1500/1 450 – 1 250/1 200 pred Kr.. Zodpovedajú jej v Reineckeho systéme stupne Br B1, Br B2, Br C1(, Br C2). O problematike datovania jej začiatku pozri stará bronzová doba na Slovensku. V ďalšom texte sa použije datovanie 1450 – 1250 pred Kr.

Všeobecná charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

V barbarskej Európe, aj na Slovensku, bol prelom starej a strednej bronzovej doby (okolo 1450 pred Kr., pozri aj stará bronzová doba) výrazným dejinným medzníkom. Úplne sa zmenila kultúra a ekonomika spoločnosti, a to smerom k úpadku. Charakteristické je najmä pochovávanie pod mohylovým násypom, ktoré sa rozšírilo natoľko, že prešlo do názvu viacerých archeologických kultúr. Vznikli teda tzv. (pozri) mohylové kultúry. Hoci takto pochovávali svojich mŕtvych už predtým kočovné pastierske kmene (u nás napríklad koncom eneolitu), od strednej bronzovej doby sa mohyly stali miestom odpočinku len výnimočných jedincov.

Na Slovensku boli v tomto období tieto kultúry:

Z toho lužická kultúra pretrvala až do halštatskej doby a pilinská do mladej bronzovej doby.

Kultúry[upraviť | upraviť zdroj]

Západne od Váhu a na Záhorí sa nachádzala stredodunajská mohylová kultúra s jadrom na južnej Morave a v Dolnom Rakúsku. Opevnené sídla (hradiská) sa nebudovali. Keramika má dvojkónický tvar s vyťahovaným ústím a výzdobou podkovovitými ryhami. Používanie kameňa na výrobu nástrojov definitívne ustupuje, používa sa takmer výlučne bronz, vznikajú typické bodné zbrane (mečíky, meče) a rozšírili sa hroty šípov, hroty kopijí, dýk a podobne. Pohrebiská boli birituálne (Smolenice, Buková, Bratislava-Devín, Dunajská Lužná). Keramický depot sa zachoval v Zohore. Kultúra patrila medzi podložie neskoršej velatickej kultúry. Archeologickú hranicu medzi stredodun. mohylovou kultúrou a velatickou kultúrou tvorí tzv. horizont Blučina-Kopčany.

Východne od Váhu (na západnom Slovensku) sa vyskytovala karpatská mohylová kultúra (Nové Zámky, Salka). Vznikla z maďarovskej kultúry a naopak tvorila podklad pre predčakanskú a čakanskú kultúru. Bola v intenzívnom kontakte so stredodunajskou mohylovou kultúrou (a obidve spolu boli v kontakte s civilizáciami Východného Stredomoria) a bola ovplyvnená pilinskou kultúrou a kultúrou Suciu de Sus (napr. bronzové výrobky sú ako pri stredodunajskej mohylovej kultúre, ale má aj tvary pilinskej kultúry). Vrchol dosiahla v tzv. salčianskom stupni (Salka). Ku koncu sa začínajú používať britvy.

Obidve tieto mohylové kultúry sa zvyknú z etnického hľadiska priraďovať keltsko-italickému komplexu (teda ich považujeme za súčasť spoločných predkov Keltov a Italikov), sú ale aj iné názory [chýba zdroj].

Na východnom Slovensku sa už v strednej bronzovej dobe (na západnom Slovensku potom až v mladej bronzovej dobe) objavujú kultúry patriace medzi kultúry popolnicových polí, konkrétne tzv. okruh (kultúrny komplex) juhovýchodných popolnicových polí. Sú to kultúra Suciu de Sus na Východoslovenskej nížine a pilinská kultúra na juhu stredného Slovenska a v ostatnom východnom Slovensku (do toho istého kultúrneho okruhu patrí mimochodom aj mlado- a neskorobronzová kyjatická kultúra a gávska kultúra). Obidve sčasti čerpali z otomanskej kultúry. Ku koncu týchto kultúr (už v mladej bronzovej dobe) už pozorujeme stavbu opevnených sídlisk (odvtedy typických pre kultúry popolnicových polí), odvtedy označovaných ako hradiská (v užšom zmysle, v širšom zmysle sa ako hradiská označujú aj staršie opevnené sídla).

  • Kultúra Suciu de Sus pochádzala pôvodne zo Sedmohradska. Sú pre ňu typické žiaroviská v tesnej blízkosti žiarových hrobov a keramika s kurvolineárnymi výzdobnými motívmi vyplnenými bielou inkrustáciou. Náleziská sú najmä žiarové pohrebiská Bracovce, Budkovce, Zemplínske Kopčany, Veľké Raškovce, Viničky. Vo Veľkých Raškovciach sa v hrobe z 15. stor. pred Kr. našla amfora, na ktorej je zobrazený epický príbeh, ktorý sa prekvapivo zhoduje s Homérovým opisom pohrebu Patrokla. Je to najstarší príklad napodobenia starogréckeho prvku v kultúrach súvekej strednej Európy.
  • Pilinská kultúra sa vyskytovala v 4 geograficky takmer oddelených oblastiach, ktoré mali spoločné o. i. to, že sa nachádzali v pahorkatinatom reliéfe. Jadro pilinskej kultúry bolo v Slovenskom rudohorí (Lučenská a Rimavská kotlina), kde sa ťažila meď aj zlato, z ktorých sa vyrábali rôzne kovové výrobky tak typické pre túto kultúru. Druhou oblasťou bola Košická kotlina plus okolie Prešova, treťou Spiš, štvrtou severozápadná Východoslovenská nížina. Hroby sú žiarové (Kočice-Barca, Tornaľa, Radzovce), občas prikryté mohylkou. Keramika je pestrá, časté sú aj kovové depoty (Žehra-Dreveník), dokumentujúce vyspelé bronziarstvo tejto kultúry a obsahujúce šalgotariánske kruhy, diadémy, veľké terčovité ihlice typu Gemer, sekerky, kosáku, dýky a dvojramenné mlaty. Priemerný vek ľudí pochovaných v hroboch tejto kultúry bol v dôsledku vysokej dojčenskej a detskej úmtrnosti 22-25 rokov.

Na severnom strednom a západnom Slovensku sa zhruba od polovice strednej bronzovej doby až do halštatskej doby vyskytovala lužická kultúra (presnejšie kultúrny komplex/okruh lužickej kultúry), ktorá takisto patrí medzi kultúry popolnicových polí. Podrobnosti pozri pod mladá a neskorá bronzová doba na Slovensku.