Kelti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozšírenie Keltov v Európe: modrou farbou 15001000 pred Kr., ružovou 400 pred Kr.

Kelti alebo (najmä pre oblasť Galie) Galovia alebo Gali boli príbuzné etnické skupiny indoeurópskeho pôvodu, ktoré začali od polovice 2. tisícročia pred Kr. pôsobiť v južných častiach strednej Európy a západnej Európy (od Čiech až po Francúzsko).

Hovorili keltskými jazykmi. Z jazykového hľadiska majú rad spoločných znakov s Italikmi na juhu a Germánmi na severe. Kelti boli nositeľmi laténskej kultúry.

Kelti v Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Etnogenéza keltských kmeňov bola ukončená na prelome 2. tis. pred Kr. a 1. tis. pred Kr.

Archeologické nálezy ako aj antickí autori ukazujú, že pôvodným územím Keltov bol priestor vymedzený na juhu masívom Álp, na severe nemeckým stredohorským prahom Mittelgebirgsschwelle, na východe Vltavou a na západe poriečím Seiny (tzv. západohalštatský okruh), kde už v 6. storočí pred Kr. existovala príbuzná materiálna kultúra a uplatňovalo sa jednotné politické a sociálne cítenie. Z tohto územia sa v 5. storočia pred Kr. šírili kultúrne vplyvy - a v prvej vlne expanzie aj samotní Kelti - viacerými smermi, vrátane v druhej polovici 5. storočia pred Kr. na západné Slovensko. Neskôr sa sem vo veľkom presúvali samotné keltské kmene (napr. na Slovensko prvý raz niekedy v druhej polovici 4. storočia pred Kr.). Prvé písomné zmienky o Keltoch (Hekataios Milétsky, Herodotos z Halikarnasu) sú z počiatku 5. storočia pred Kr. ako dôsledok úzkych kontaktov s Grékmi, Etruskami a Rimanmi.

Od 4. storočia pred Kr. sa údaje o Keltoch v antickej historiografii množia, najmä preto, že spustili pustošivé vpády a migráciu do širokého okolia svojej pravlasti. Pôvodné keltské kmene sa pri všetkých týchto pohyboch štiepili a opäť sa združovali do nových celkov. V miestach osídľovania vznikali občiny organizované na územnom, a už nie na ženskom rodovom princípe. K 4. storočiu pred Kr. antickí autori zaznamenávajú mená viacerých keltských kmeňov, keď sa dostávajú do priameho styku s južným svetom. Zachytávajú predovšetkým postup Keltov do oblasti Stredomoria, do Grécka, Itálie, ba až do Malej Ázie, kde na rôznych miestach získavajú so zbraňou v ruke nové územia a dočasne sa tak stávajú súčasťou civilizovaného antického sveta. V rokoch 396 — 386 pred Kr. napríklad prekračujú Alpy a obliehajú Rím (387/386 pred Kr.). Podľa antických textov Keltov medzi rokmi 359 — 358 pred Kr. stretávame na juhu Karpatskej kotliny a na severnom Balkáne, kde sa stretli s Alexandrom Veľkým (335 al. 336 pred Kr.).

V rokoch 298 – 280 pred Kr. podnikali výboje v Trácii a v Macedónii (298 pred Kr. ich macedónsky vládca Kassandros porazil v horách Haemus (dnešná Stará planina v Bulharsku); 280 pred Kr. Kelti podnikli veľký útok proti Trácii a po smrti Ptolemaia I. obsadili Macedóniu). K roku 279 pred Kr. Polybios píše, že v ofenzíve, ktorú Kelti rozpútali proti helénskemu svetu, bola vyplienená svätyňa v Delfách. V rokoch 278 – 277 pred Kr. macedónsky vládca Antigonos II. Gonatás porazil Keltov na Balkáne. Po tejto porážke na Balkáne sa v rokoch 275 – 250 pred Kr. niektoré keltské bojové družiny vrátili do Karpatskej kotliny a usadili sa tam. S touto udalosťou sa dáva do súvislosti aj prvý väčší príchod Keltov na juh stredného a východného Slovenska. Kelti v treťom storočí utrpeli porážku od Rimanov, ktorí ich vytlačili zo strednej Itálie (a po roku 190 pred Kr. aj z veľkej časti severnej Itálie). V 3. storočí boli Kelti zo svojho pôvodného územia rozšírení všetkými smermi (od Atlantického oceána až po Karpatskú kotlinu), vrátane stredného a východného Slovenska.

V poslednej fáze svojho samostatného dejinného vystúpenia v 1. storočí pred Kr. sa Kelti prejavili ako šikovní obchodníci, ktorí spätne prenikali do hospodárskej štruktúry Rímskej ríše. V 1. storočí pred Kr. boli viaceré keltské kmene pod rímskou nadvládou, ich územie na sever od Dunaja postupne obsadili Germáni. Bývalé keltské územia neobsadené Rimanmi tým zaznamenali nebývalý kultúrny úpadok - vrátili sa na úroveň aká bola pred Keltmi niekoľko storočí skôr.

Dnes prežívajú keltské enklávy v Írsku, Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Rast keltskej civilizácie bol pomerne rýchly na celom území a bol umožnený rozvinutým obchodom so železom, soľou a poľnohospodárskymi výrobkami, ako aj spoločenskou organizáciou. Kelti rozlišovali vládnucu vrstvu, kňazskú vrstvu, vojsko a slobodných remeselníkov a roľníkov. Ako prví v Európe mali dvojkolesové vozy určené na boje, a takisto boli jediným kmeňom, ktorý už v tom období používal brnenie. Keltské sídliská sú pomerne rozľahlé, žili tam najmä roľníci - chovatelia dobytku (mäso, záprah, vlna), zatiaľ čo vládnuca vrstva dávala prednosť životu v opevnených osadách vybudovaných na neprístupných miestach. Keltské domy mali okrúhly i obdĺžnikový tvar, bývali mierne zapustené do zeme. V zásade išlo o zrubové stavby. Kmene stavali na svojom území aj sídliská mestského typu - oppidá. Najznámejším oppidom na Slovensku bolo tzv. Bratislavské oppidum. Kelti v ňom razili mince - biateky. Veľkovýroba železných poľnohospodárskych nástrojov zlepšila poľnohospodársku produkciu, lebo kyprením pôdy radlicou sa zlepšil výnos polí.

Kelti na Slovensku a v strednej Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Laténska doba na Slovensku

Kelti boli prvý historicky doložený národ na území Slovenska. Bojové keltské kmene si podrobili lužické obyvateľstvo, ktoré s dobyvateľmi čoskoro splynulo.[1] Z názvov keltských kmeňov sú známe len niektoré. Na území severného Slovenska žil keltský kmeň Kotínov, v Poiplí žili Osovia (často považovaní za Ilýrov), v Čechách, na Morave, západnom Slovensku a v severozápadnom Maďarsku žili Bojovia. Vo východnom Rakúsku žili Tauriskovia (neskôr nazývaní Norikovia) a v juhovýchodnom Maďarsku a Vojvodine Skordiskovia.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KUZMOVÁ, Klára: Nížinné sídliská z neskorej doby laténskej v strednom Podunajsku.Slovenská archeológia 28/2, 1980, s. 313-338.
  • PIETA, Karol: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
  • PIETA, Karol: Römische Import der Spätlatènezeit in der Slowakei. Arheološki vestnik 47, 1996, s. 183-195.
  • PIETA, Karol / ZACHAR, Lev: Mladšia doba železná (laténska). In: T. Štefanovičová a kol.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava: Elán 1993. ISBN 80-85331-07-1
  • RATIMORSKÁ, Priska: Keltské pohrebisko v Chotíne I. Západné Slovensko 8. Vlastivedný zborník múzeí Západoslovenského kraja, 1981, s. 15-88.
  • TASIĆ, Nikola (ed.): Scordisci and the Native Populatin in the Middle Danube Region / Skordisci i starosedeoci. Beograd: Srpska akademija nauka i umetnosti & Balkanološki institut 1992. ISBN 86-7179-012-6

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GOLÁŇ, Karol, KROPILÁK, Miroslav; RATKOŠ,Peter; TIBENSKÝ, Ján Československé dejiny. Redakcia M. Kropilák. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, 1961. 384 s., 40. Rozklad patriarchálneho rodového zriadenia 4, s. 19.