Peter Ratkoš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peter Ratkoš
historik
Dielo
Polia pôsobnostidejiny Veľkej Moravy, stredoveké a ranonovoveké slovenské dejiny, genéza feudalizmu na území Slovenska
Vedecké pôsobenieHistorický ústav SAV
Alma materSlovenská univerzita
Významní profesoriDaniel Rapant
Ocenenia
Križkova medaila za zásluhy o rozvoj slovenského archívnictva (1979)
Zlatá plaketa Ľudovíta Štúra „Za zásluhy v spoločenských vedách“ (1981)
Osobné informácie
Narodenie22. júl 1921
Východná, ČSR (dnes Slovensko)
Úmrtie1. september 1987 (66 rokov)
Bratislava, ČSSR (dnes Slovensko)
RodičiaMartin Ratkoš
Zuzana, rod. Užíková
ManželkaOľga, rod. Porubská
DetiOľga, vyd. Sitárová (* 1948)
Peter Ratkoš (* 1958)
Vladimír Ratkoš (*1964 - †1964)

Doc. PhDr. Peter Ratkoš, DrSc. (lat. Petro Ratkoš;[1]22. júl 1921, Východná, ČSR, dnes Slovensko – † 1. september 1987, Bratislava, ČSSR, dnes Slovensko) bol slovenský historik. Patril k zakladateľskej generácii slovenských historikov, ktorí sa podieľali na vedeckom a inštitucionálnom etablovaní slovenskej historiografie po roku 1948.

Ratkošove bádateľské záujmy siahali k širokému spektru tém, s ťažiskom na problematike dejín Veľkej Moravy, počiatkov feudalizmu na území dnešného Slovenska a začleňovania slovenského územia do Uhorska. Jeho celoživotným dielom bolo skúmanie veľkomoravského obdobia slovenských dejín, ku ktorému sa viažu jeho najvýznamnejšie práce. Podľa Slovenského biografického slovníka (1992) bol jedným z najlepších slovenských znalcov veľkomoravského obdobia a dejín stredovekého baníctva.[2]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a stredoškolské štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Peter Ratkoš sa narodil 22. júla 1921 v obci Východná v chudobnej rodine maloroľníka Martina Ratkoša a jeho manželky Zuzany, rod. Užíkovej. Študoval na gymnáziách v Liptovskom svätom Mikuláši, Ružomberku a Slovenskom katolíckom gymnáziuKláštore pod Znievom.[2] Jeho otec zomrel krátko po návrate z prvej svetovej vojny. Vyrastal tak ako polosirota vo finančne skromných pomeroch. Spolu s matkou a so sestrou zápasili s existenčnými problémami v časoch hospodárskej krízy. Zrejme aj preto sa sám neskôr označoval za „dedinského proletára“Horného Liptova.[3][pozn 1]

Vysokoškolské štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1941 – 1945 študoval v odbore dejepis a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (FK SU; od roku 1954 Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, FF UK). Počas pôsobenia na mieste vedeckého asistenta v Historickom seminári FF SU v Bratislave (1945 – 1950) vydal monografiu zaoberajúcu sa problematike christianizácie Veľkej Moravy, Sv. Cyril a Metod (1947),[4] ako aj tri štúdie venované stredovekým regionálnym dejinám Liptova publikované v Jazykovednom sborníku Matice slovenskejHistorickom sborníku Matice slovenskej (1947).[5] V týchto prácach prejavil o. i. záujem o toponomastiku a pramennú analýzu listín. Z generačného hľadiska tak patrí do prvej generácie seminaristov Daniela Rapanta zo 40. rokov (František Bokes, Belo Polla, Ondrej Richard Halaga a ď.).[6]

V roku 1948 pod vedením D. Rapanta úspešne zložil rigoróznu skúšku a získal titul doktora filozofie.[7] V jeho rigoróznej práci, Dejiny hornoliptovského baníctva, rozvinul tému regionálnej histórie baníctva v stredovekuranom novoveku, ku ktorej sa neskôr vrátil.

Vedecká činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho vedeckú prácu možno celkovo rozdeliť na tri etapy, ohraničené rokmi 1945 – 1947 (veľkomoravská problematika, regionálne dejiny Liptova), 1949 – 1956 (ranostredoveké slovenské dejiny, sústredenie na otázky genézy feudalizmu) a 1956 – 1987 (návrat k veľkomoravskej problematike, začleňovanie Slovenska do Uhorska a vývoj do 13. storočia, banícke povstanie rokov 1525 – 1526, osmanská expanzia v rokoch 1526 – 1532).[pozn 2] V rokoch 1945 – 1948 sa venoval výskumu histórie Veľkej Moravy a regionálnym dejinám rodného kraja, Liptova, s chronologickým vymedzením na stredovek až raný novovek. V rokoch 1949 – 1956 už rozšíril svoj záujem na celoslovenskú problematiku. Narozdiel od svojho niekdajšieho školiteľa, D. Rapanta,[pozn 3] si Ratkoš osvojil zásady historického materializmumarxistickej ideológie sovietskeho typu. V tomto duchu teoreticky vymedzil svoje práce najmä na genézu feudalizmu a nevoľníctva. Ako na margo tejto doby uvádza jeho kolega Richard Marsina:[9]

Dejiny sa mali marxisticky prehodnocovať, no slovenské dejiny boli veľmi málo spracované, takže vlastne nebolo čo prehodnocovať. Postavenie vedeckých pracovníkov – historikov bolo vratké, možnosti sa otvárali tým mladým, ktorí boli ochotní prispôsobovať sa požiadavkám marxistickej historickej vedy.

Napriek tomu, že Ratkošove práce spĺňali tieto kritériá a navyše bol jediným členom Komunistickej strany Slovenska zo štyroch asistentov v seminári,[10] nebolo mu umožnené naďalej pôsobiť na univerzite, ako plánoval. Namiesto toho získal miesto na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a umení (HÚ SAVU; od roku 1953 Historický ústav Slovenskej akadémie vied, HÚ SAV), o ktoré nemal záujem. Pôvodne sa s ním rátalo ako s administratívnym riaditeľom HÚ SAVU, čomu ale prekážala skutočnosť, že bol v kádrových posudkoch z univerzity vedený ako klerikál a bývalý člen Hlinkovej gardy. Nakoľko akadémia nemala pedagogické úlohy, vďaka čomu bola aj menej prísne sledovaná štátnymi orgánmi,[11] Ratkoš po získaní doktorátu a absolvovaní študijného výskumného pobytu v Maďarsku (1948 – 1949) nastúpil v roku 1950 na miesto vedeckého pracovníka HÚ SAVU.[2]

Biľag „klerikála“ a bývalého „ľudáka“ ho ale neopustil. V septembri 1954 sa podrobil výsluchu, vedenom riaditeľom HÚ SAV Ľudovítom Holotíkom, ohľadne jeho údajných stykov s bývalými ľudákmi, sympatií s katolicizmom a „podvratnej politickej práce“ v jeho rodnej dedine, Východnej. Bol prísne pokarhaný a vyzvaný, aby sa oslobodil od zvyškov ľudáctva a buržoázneho nacionalizmu. Štátne orgány Ratkoša pozbavili všetkých funkcií a poslali na platenú dovolenku, vzápätí bol však ústavom vyžiadaný späť, nakoľko išlo o najlepšieho medievalistu. Táto udalosť sa zrejme podpísala na jeho psychickom zdraví – vyvinuli sa u neho paranoidné stavy (podozrieval kolegov zo špehovania).[12] Navyše zhoršenie zdravotného stavu vo veku 29 rokov mu znemožnili intenzívnejšiu činnosť.[13]

V tretej etape vedeckej práce, ktorá sa začala v roku 1956, sa Ratkoš – popri veľkomoravských dejinách a problematike začleňovania územia Slovenska do Uhorska a jeho vývoja v Uhorskom kráľovstve do 13. storočia – bližšie zameral na banícke povstanie rokov 1525 – 1526. V roku 1959 na túto tému obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Povstanie baníkov na Slovensku 1525 – 1526, ktorá bola následne v roku 1963 vydaná ako monografia.[14] Ratkoš banícke povstanie interpretoval ako slovenskú ranoburžoáznu revolúciu, náprotivok nemeckej sedliackej vojny (1524 – 1525/1526) a českého husitského hnutia (15. storočie). Ako poznamenáva poľský historik Maciej Górny, „ešte aj pred rokom 1989 bolo pre profesionálov zjavné, že autor tohto ‚objavu‘ voľne narábal s faktami“.[15]

Vo svojich štúdiách rozpracoval marxistickú koncepciu počiatkov feudalizmu a zapojenia Slovenska do Uhorska. Na túto tému zorganizoval samostatnú vedeckú konferenciu, ktorá sa konala 12. – 14. novembra 1963 v Smoleniciach a z ktorej zostavil zborník O počiatkoch slovenských dejín (1965).[16] V roku 1966 sa habilitoval na docenta všeobecných dejín stredoveku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne v roku 1968 získal v HÚ SAV hodnosť doktora historických vied za tematický súbor 15 prác Slovenské dejiny v 10. – 13. storočí.[13]

Popri ranostredovekej problematike sa Ratkoš v tretej etape svojho pôsobenia venoval aj niektorým témam z ranonovovekých slovenských dejín. Kritike podrobil staršie závery týkajúce sa expanzie Osmanskej ríše na územie Slovenska, ktorú do slovenskej historiografie uviedol Víťazoslav Sasinek štúdiou Turci na Slovensku (1877). Ratkoš využil nové pramene a v štúdii „Slovensko za osmanskej expanzie v rokoch 1526 – 1532“ (1967)[17] podal komplexný nový pohľad na túto problematiku. Vo vedeckom článku „Počiatky novokrstenectva na Slovensku“ (1957)[18] sa venoval dovtedy v historiografii zanedbaným dejinám anabaptizmu na Slovensku. Ako prvý slovenský historik vyložil problematiku husitského hnutia na území Slovenska z marxistického hľadiska a podľa vzoru českých marxistických historikov uviedol do slovenskej historiografie kult husitov a husitizmu.[19] Ratkoš publikoval celkom vyše 50 odborných a vedeckých štúdií, z ktorých viaceré boli publikované aj v Maďarsku, ZápadnomVýchodnom Nemecku, Rakúsku, Sovietskom zväze a v Juhoslávii.[20]

Napriek tomu, že jeho práce boli výrazne ovplyvnené marxistickou ideológiou sovietskeho typu, ide o dôležitý príspevok na poli slovenskej historiografie, ktorý podnietil výskum viacerých, dovtedy nepreskúmaných tém zo slovenských dejín. Tak ako uzatvára svoj nekrológ Pavel Horváth, z Ratkošovho diela „možno neustále čerpať a neustále aj naň nadväzovať“.[21]

Pedagogická, vedeckoorganizačná a vedecko-popularizačná činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci svojej pedagogickej činnosti externe prednášal staršie slovenské dejiny (najmä hospodárske) na Právnickej a FF UK v Bratislave,[22] ako aj na katedrách iných vysokých škôl.[21] Ako školiteľ viedol početných interných i externých ašpirantov HÚ SAV. Pôsobil v Československo-poľskej a československo-juhoslovanskej historickej komisie.[22]

Vedeckoorganizačnú činnosť vykonával nielen na poli histórie, ale aj na úseku archívnictva, ochrany pamiatok a múzejníctva. Úzko spolupracoval so Slovenskou archívnou komisiou (1951 – 1954), bol aktívnym členom Slovenskej vedeckej archívnej rady (1954 – 1968) a podieľal sa na činnosti československo-maďarskej reštitučnej komisie (1958 – 1960). Prispel k záchrane viacerých archívnych fondov a jednotlivín proti scudzeniu, krádežiam či znehodnoteniu. Išlo najmä o rodové archívy z Rakova (Benický), Krasňan (Pongrác), Červeného Kameňa (Pálfi), Uhrovca (Zai) či zo Springerovského panstva Bučany (Medňanský, Fould). Podieľal sa tiež na záchrane archívnych fondov magistrátu Kežmarku, Boce, kapitulského archívu a knižnice v Bratislave, Strany Slovenskej národnej jednotyMaďarsku (1939 – 1944) a pod.[23] Od jej založenia, bol stálym predsedom komisie pre historickú archeológiu a dlhoročným členom Slovenskej vedeckej archívnej rady. Taktiež pôsobil v redakčných radách viacerých odborných periodík, vo vedeckých radách niekoľkých múzeí a v edičných radách vydavateľstiev. Vykonával aj expertíznu a posudkovú činnosť pre mimoústavné inštitúcie a kultúrne orgány.[21]

Spoluautor Encyklopédie Slovenska.[2]

Ratkoš vyvíjal tiež popularizačnú činnosť. Prispieval do viacerých novín a časopisov určených pre širokú verejnosť (Pamiatky a múzeá, Vlastivedný časopis, Príroda a spoločnosť, Naša veda, Slovensko, Nové slovo, Kultúrny život aď.).[24] Jeho Veľkomoravské legendy a povesti (1977)[25] prispeli k propagovaniu staršej slovenskej literatúry medzi slovenskými čitateľmi. Ako ťažko chorý dokoncipoval svoje posledné dielo Slovensko v dobe veľkomoravskej (1988),[26] v ktorom sa snažil v ucelenej podobe podať svoje poznatky a pohľady na túto dejinnú etapu, nedožil sa však už jeho korektúr ani vydania.[27]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Za svoje pôsobenie v slovenskej historickej vede bol viacnásobne ocenený. Získal bronzový odznak Brigády socialistickej práce[22][21] a na jubilejnom slávnostnom zasadnutí 1. – 2. septembra 1978 v Smoleniciach mu Predsedníctvo SAV udelilo Zlatú pamätnú medailu pri príležitosti 25. výročia založenia SAV.[27] V roku 1979 získal rezortné vyznamenanie Ministerstva vnútra Slovenskej socialistickej republiky – pamätnú Križkovú medailu.[23] V roku 1981, pri príležitosti 60. narodenín, mu bola udelená Zlatá plaketa Ľudovíta Štúra „Za zásluhy v spoločenských vedách“.[2][27] Ako poznamenáva Peter Kartous, vo svojej kariére sa Ratkoš riadil heslom: „Pre historika niet krajšieho cieľa, ako byť historikom života, historikom skutočnej, nevymyslenej spoločnosti.“[28]

Súkromný život a úmrtie[upraviť | upraviť zdroj]

Peter Ratkoš sa zosobášil s Oľgou, rod. Porubskou, s ktorou sa zoznámil ešte počas štúdia na Slovenskom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.[29] Spolu mali tri deti – dcéru Oľgu, vyd. Sitárovú, narodenú v roku 1948, synov Petra Ratkoša, narodeného o desať rokov neskôr a Vladimíra, ktorý však zomrel ako 5 mesačný. Oľga vyštudovala architektúru, zatiaľ čo Peter sa stal elektroinžinierom.[2]

Peter Ratkoš už od svojich 29 rokov zápasil s chorobou, ku ktorej sa pridali psychické komplikácie spôsobené spomínaným výsluchom v roku 1954. Postupne mu boli amputované obe nohy a ostal tak imobilný. Zomrel náhle, 1. septembra 1987 v Bratislave a bol pochovaný na Cintoríne Slávičie údolie.[30][31] J. Polišenský vo svojich spomienkach uvádza:[32]

Keď som sa dozvedel o náhlom úmrtí Petra Ratkoša, zmobilizoval som svojho zaťa Petra Maška a išli sme autom hneď druhý deň ráno do Bratislavy. [...] Pred kaplnkou stála celá kohorta slovenských oficiálnych historikov a tí ma nabádali, Jožo, choď dnu, ty už si na penzii, tak môžeš. Ty už si penzista, tak sa môžeš zúčastniť katolíckej bohoslužby. No tak som išiel dovnútra a vypočul som si trochu s prekvapením, že Peter Ratkoš, môj priateľ, bol vlastne miles christianus gloriosus,[pozn 4] že to bol bojovník za práva obecnej cirkvi katolíckej, že za ňu trpel a že bude za to po smrti odmenený. To bola stránka charakteru, o ktorej som v prípade Petra Ratkoša vedel málo, do kostola som chodil s ním, a pokiaľ ide o náboženstvo, žiadne rozpory sme medzi sebou nemali. [...] som sa myšlienkovo pohyboval medzi kultúrnym kresťanstvomagnosticizmom. [...] Petra Ratkoša bolo skutočne veľká škoda. Bol by po roku 1989 išiel hore, hoci že by išiel hore tiež za režimu Vladimíra Mečiara, to si teda nedokážem dosť dobre predstaviť.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Autor[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sv. Cyril a Metod: Počiatky kresťanstva u Slovákov (Bratislava, 1947)
  • Príspevok k dejinám banského práva a baníctva na Slovensku (Bratislava, 1951)
  • Povstanie baníkov na Slovensku 1525 – 1526 (Bratislava, 1963)
  • Slovensko v dobe veľkomoravskej (Košice 1988, 2. vyd. 1990)

Editor[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dokumenty k baníckemu povstaniu na Slovensku 1525 – 1526 (Bratislava 1957)
  • O počiatkoch slovenských dejín (Bratislava 1965)
  • Pramene k dejinám Veľkej Moravy (Bratislava 1964, 2. opr. a rozš. vyd. 1968)
  • Východná 1269 – 1969 (1972)
  • Veľkomoravské legendy a povesti (Bratislava 1977, 2. vyd. 1990)
  • Dejiny Žiaru nad Hronom (Martin, 1978)

Spoluautor[upraviť | upraviť zdroj]

Publikačné príspevky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Husitské revolučné hnutie a Slovensko. In: Mezinárodní ohlas husitství. S. 27–50. (Praha 1958)
  • Veľká Morava a činnosť Konštantína a Metoda. In: Veľká Morava a naša doba. s. 13 – 56. (Bratislava 1963)
  • Vznik mesta a hradu Kežmarok. Československý časopis historický, r. 13, č. 4 (Bratislava 1965)
  • Otázky vývoja slovenskej národnosti do začiatku 17. storočia. Historický časopis 20, s. 19 – 64. (Bratislava – 1972)
  • Anonymove Gesta Hungarorum a ich pramenná hodnota. Historický časopis 31, s. 825 – 870 (Bratislava 1983)
  • Kontinuita slovenského osídlenia v 9.--11. storočí. In: Historické štúdie XXVII/2. Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. s. 83 – 92. (Bratislava 1984)

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Profesor Polišenský vo svojich spomienkach okrem iného ešte uvádza, že Peter Ratkoš pochádzal z protestantskej rodiny, čo však nie je správne, pretože pochádzal z katolíckej rodiny a bol aj pokrstený (pozn. autora).
  2. Periodizácia približne podľa: Marsina 1981, s. 615. U R. Marsinu vymedzené rokmi 1944 – 1947 (veľkomoravská problematika a problematika rodného kraja), 1949 – 1956 (rozšírenie záujmu na celoslovenskú problematiku) a od roku 1956 (problematika baníckeho povstania rokov 1525 – 1526 a návrat k veľkomoravskej problematike).
  3. D. Rapant bol neskôr pre svoj protimarxistický postoj prepustený. Ako jediný profesor sa odvážil oponovať a podľa spomienok R. Marsinu na jednom školení údajne vyhlásil, že tiež študoval marxizmus, pričom dodal: „Uisťujem vás, že keby som na tom marxizme niečo našiel, aj ja by som sa stal marxistom.“[8]
  4. V preklade z lat. „slávny vojak kresťanský“.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Marsina 1971, s. ix
  2. a b c d e f „Ratkoš, Peter“, Slovenský biografický slovník, V. R – Š, Martin: Matica slovenská, 1992, str. 46, ISBN 8070902167 
  3. Polišenský 2001, s. 297.
  4. Ratkoš, Peter (1947), Sv. Cyril a Metod : Počiatky kresťanstva u Slovákov, Bratislava: Ústredná katolícka kancelária v Bratislave 
  5. Ratkoš, Peter (1946/1947), „Toponymia Liptova do konca 13. storočia“, Jazykovedný sborník Matice slovenskej 1-2 (1-2): 200-219 ; Ratkoš, Peter (1947), „Výsadné a chotárne listiny Kráľovskej Boce“, Historický sborník Matice slovenskej 5: 408-453 ; Ratkoš, Peter (1947), „Počiatky hornoliptovského baníctva do konca 16. storočia“, Historický sborník Matice slovenskej 5: 295-350 
  6. Ducháček 2014, s. 434
  7. Osoby, ktoré získali titul na UK, Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, c2015, http://absolventi.uniba.sk/searchTop.do, dost. 2016-03-17 . Do vyhľadávača zadaj „Peter Ratkoš“.
  8. Sokolovič 2011, s. 82-83
  9. Citované podľa: Bobák 2003, s. 13
  10. Sokolovič 2011, s. 82
  11. Hudek 2010, s. 97-98
  12. Hudek 2010, s. 100-101
  13. a b Havrila 2009, s. 112
  14. Ratkoš, Peter (1963), Povstanie baníkov na Slovensku 1525 – 1526 (1. vyd.), Bratislava: Vydavateľstvo SAV 
  15. Citované podľa: Górny 2011, s. 252
  16. Ratkoš, Peter, ed. (1965), O počiatkoch slovenských dejín, Bratislava: Vydavateľstvo SAV 
  17. Ratkoš, Peter (1967), „Slovensko za osmanskej expanzie v rokoch 1526 – 1532 : Prvá osmanská výprava na Slovensku roku 1530“, Historický časopis 15 (2): 219-234 
  18. Ratkoš, Peter (1957), „Počiatky novokrstenectva na Slovensku“, Historický časopis 5 (2): 185-203 
  19. Havrila 2009, s. 114
  20. „Ratkoš, Peter“, Encyklopédia Slovenska, 4. N – Q (1. vyd.), Bratislava: Veda, 1980, str. 41 
  21. a b c d Horváth 1987, s. 664
  22. a b c Marsina 1981, s. 616
  23. a b Kartous 1986, s. 195
  24. Horváth 1987, s. 663
  25. Ratkoš, Peter (1977), Veľkomoravské legendy a povesti (1. vyd.), Bratislava: Tatran 
  26. Ratkoš, Peter (1988), Slovensko v dobe veľkomoravskej (1. vyd.), Košice: Východoslovenské vydavateľstvo . Publikované posmrtne.
  27. a b c Havrila 2009, s. 113
  28. Citované podľa: Kartous 1986, s. 195
  29. Polišenský 2001, s. 297
  30. „Odišiel historik Peter Ratkoš“, Sloboda 42 (40): 4, 1987, 1987-10-01 
  31. Ratkoš 1988a, s. 36. Redakčný dovetok k posmrtne uverejnenej štúdii.
  32. Citované podľa: Polišenský 2001, s. 298-299

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Publikované dokumenty
Dobová tlač
  • „Odišiel historik Peter Ratkoš“, Sloboda 42 (40): 4, 1987, 1987-10-01 
Monografie
Príspevky v monografiách
  • Górny, Maciej (2011), „Historical Writing in Poland, Czechoslovakia, and Hungary“, in Schneider, Axel; Woolf, Daniel, The Oxford History of Historical Writing, Volume 5. 1945 to the Present, Oxford; New York, NY: Oxford University Press, str. 243-265, ISBN 9780199225996 
  • Havrila, Marek (2009), „Peter Ratkoš“, in Lipka, Martin, Čítanka k dejinám slovenskej historiografie v rokoch 1918 – 2006, Prešov: Universum, str. 112-119, ISBN 9788089046607 
Články v časopisoch
Heslá v encyklopédiách a slovníkoch
Internetové zdroje