Buržoázny nacionalizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Buržoázny nacionalizmus je podľa marxizmu-leninizmu reakčná buržoázna ideológia a politika, zdôrazňujúca záujmy jedného národa proti druhému, nadradzujúca jeden národ nad druhý.

Pomocou nacionalizmu sa buržoázia údajne snaží rozdúchavať národnostné trenice, oslabovať triedny boj, rozbíjať medzinárodnú solidaritu pracujúcich, upevňovať svoje triedne panstvo, uspokojovať svoje vlastné záujmy, ktoré označuje za záujmy celého národa. Marxizmus odmieta buržoázny nacionalizmus, ako ideológiu, ktorá robotníckej triede škodí. Proti buržoáznemu nacionalizmu stavia marxizmus proletársky internacionalizmus.

V Česko-Slovensku sa stal buržoáznej nacionalizmus témou po nástupe KSČ k moci na konci 40. rokov a začiatku politických procesov v rokoch päťdesiatych. Vtedajší totalitný komunistický režim odsúdil mnoho ľudí na základe obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Veľa z nich boli vrcholní slovenskí predstavitelia strany a tak si súdruhovia vybavovali účty medzi sebou (proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov).

Komunistická vláda prostredníctvom médií potom v nasledujúcich rokoch svojej vlády označovala spätne niektoré politické sily medzivojnovej ČSR ako buržoázne nacionalistické. K podobným praktikám dochádzalo aj v mnohých ďalších krajinách Východného bloku.

Buržoázny nacionalizmus ako prostriedok boja proti vnútornému nepriateľovi v KSČ[upraviť | upraviť zdroj]

Od Februárový prevratu1948 sa v rámci KSČ začalo hovoriť o hrozbe buržoázneho nacionalizmu, teda o uprednostňovaní nacionálnej tematiky nad sociálnymi a ideologickými otázkami. Spočiatku išlo o reflexiu eskalujúcej sa krízy vzťahov medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou, neskôr za aktívnej úlohy sovietskych poradcov boli obvinenia z buržoázneho nacionalizmu rozpracované aj v Česko-Slovensku a zacielené proti skupine slovenských komunistov, ktorí mali často už od 30-tych rokov 20 storočia väčšie porozumenie pre slovenské svojbytnosť a počas Slovenského národného povstania reprezentovali asertívne slovenskú politiku. Štátna bezpečnosť (pod vedením Štefana Bašťovanského [1]) začala zbierať materiály proti niektorým funkcionárom a v marci 1950 vstúpila kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu do ostrej fázy, keď bol z postu ministra zahraničných vecí Československa odvolaný Vladimír Clementis. Nasledoval mocenský pád Karola Šmidkeho, ktorý síce neskončil popravený ako Clementis (v procese so Slánským v novembri 1951) ale po tom čo sa do februára 1951 vzdal významných funkcií zomrel 15. decembra 1952 za nevyjasnených[2] okolností. Koniec koncov Šmidke bol rodený Čech.

Boj o moc v KSS[upraviť | upraviť zdroj]

Pokiaľ Gustáv Husák a Karol Šmidke sa ako predstavitelia Komunistickej strany Slovenska - KSS aktívne zúčastnili Slovenského národného povstania boli počas povstania ďalší vysokí predstavitelia ako Viliam Široký a Štefan Bašťovanský internovaní. S podporou českých komunistov sa však na Žilinskej konferencii KSS v auguste 1945 stal Viliam Široký predsedom KSS (bol dosadený na Gottwaldov príkaz) a za svojho najbližšieho spolupracovníka - generálneho tajomníka si vybral Bašťanovského. Podľa súčasných historikov[1] práve boj týchto dvoch skupín o moc rozdúchal obvinenia z nacionalizmu, ktoré viedli až k súdnym procesom.

V apríli 1950 Viliam Široký ostro kritizoval pre podliehanie buržoáznemu nacionalizmu funkcionárov Husáka a Novomeského. Na IX. zjazde KSS konanom v máji 1950 sa už o údajných zlyhaniach hovorilo otvorene. Bašťovanský tu vyhlásil, že "Niektorým súdruhom stúpla sláva do hlavy".[1] Napriek sebakritike Šmidke a Husák postupne strácali moc.

Vo februári 1951 sa zišiel ÚV KSČ a Bašťovanský tu prezentoval správu o "odhalenie špionážnej záškodnícke činnosti V. Clementisa a frakčnej protistranícke činnosti buržoáznych nacionalistov v KSS." O Šmidkem vyhlásil, že dotyčný zabudol na svoj robotnícky pôvod.

Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku

Gustáv Husák a Ladislav Novomeský boli zatknutý 6. februára 1951 na základe príkazu k zatknutiu, ktoré bolo formulované nasledovne: „je členom skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov“. Proces sa konal až v apríly 1954  a obžalovaní boli odsúdení nasledovne: Gustáv Husák (doživotie, v máji 1955 na základe amnestie, znížený na 25 rokov väzenia), Ivan Horváth (trest 22 rokov), Daniel Okáli (trest 18 rokov), Ladislav Holdoš (trest 13 rokov) a Ladislav Novomeský (trest 10 rokov).

Aftermath[upraviť | upraviť zdroj]

Viliam Široký najprv stúpal na rebríčku moci. Od 14.3.1950 do 31.12.1952 bol ministrom zahraničia Česko-Slovenska, neskôr 1953-1963 predseda vlády ČSR. V roku 1955 podpísal Varšavskú zmluvu. Začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy začalo dochádzať k postupnému uvoľneniu komunistickej diktatúry, sa Široký stal nepohodlným pre stranícke vedenie na čele s Antonínom Novotným. V roku 1963 publikovala takzvaná Kolderova komisia výsledky svojho vyšetrovania zmanipulovaných súdnych procesov z 50. rokov. V dôsledku tejto správy prebehla aj na Slovensku rehabilitácie niektorých komunistických politikov odsúdených na začiatku päťdesiatych rokov a zároveň z funkcií odišli niektorí politici s podielom na týchto procesoch (Karol Bacílek, Pavol David). Široký zatiaľ vo funkciách zostával. V máji 1963 sa konal zjazd Zväzu slovenských novinárov, kde zaznela jasné slová ospravedlnenia neprávom stíhaným komunistom a v referáte, ktorý predniesol Mieroslav Hyska, bol jasne pripomenutý podiel Širokého na stupňovaní kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom. Hyskův referát vydala 3. júna 1963 aj Pravda. 19. septembra 1963 bol predseda vlády Široký nútený podať demisiu a o deň neskôr stratil tiež členstvo v predsedníctve ÚV KSČ. Po odchode z vládnych a straníckych postov bol poslaný do penzie. V roku 1968 mu bolo pozastavené členstvo v KSČ, tesne pred smrťou v roku 1971 mu bolo obnovené. Samotná "strana" ho hodnotila ako predstaviteľa obdobia kultu osobnosti a iniciátora politických procesov na Slovensku.

Bašťovanský 27. novembra 1951 - v deň skončenia procesu, v ktorom bol odsúdený jeho český náprotivok - generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky spáchal vo svojom byte samovraždu. Svoj osud už vedel predvídať nielen preto, že sám riadil ŠtB ale aj preto že sa prevalilo, že v roku 1939 si podal prihlášku do Hlinkovej strany a gardy a v novembri 1951 bol odvolaný z funkcií a odložený do STN (Slovenské technické nakladateľstvo).[1]

Šmidke bol posmrtne rehabilitovaný a bol mu udelený titul Hrdina ČSSR in memoriam.

Novomestský bol prepustený v roku 1956. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. Prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli.

Husák sa stal generálnym tajomníkom KSČ a prezidentom ČSSR.

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Karol Šmidke a Štefan Bašťovanský - ti, kteří nepřežili Slánského, Portréty (11.05.2008 22:10), Český rozhlas, online
  2. Bola som päťročná nepriateľka štátu. Kvôli dedkovi, HN, 3.10.2014, online

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.