Interbrigáda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vlajka Medzinárodných brigád
Jednotka bulharských intebrigadistov v roku 1937
Vlajka talianskej protifašistickej organizácie Giustizia e Libertà

Interbrigáda (špa. Brigadas Internacionales) bola vojenská jednotka tvorená výlučne zo zahraničných dobrovoľníkov, ktorá bojovala v rokoch 1936 - 1939 v španielskej občianskej vojne na strane Druhej španielskej republiky (republikáni) proti jednotkám generála Franka. Ich nábor organizovali komunistické strany, viac či menej kontrolované Kominternou.

Celkom sa v interbrigádach počas vojny vystriedalo medzi 32 000 - 35 000 dobrovoľníkov a ďalších 10 000 dobrovoľníkov sa zúčastnilo vojny ako nevojenský personál. Niekoľko tisíc cudzincov (3 000 - 5 000) bolo priamo členmi CNT (Confederación Nacional del Trabajo) alebo POUM (Partido Obrero de Unificación Marxista). Na pomoc republikánom boli na Stalinov rozkaz poslaní taktiež poradcovia zo ZSSR (2000 - 3000 mužov). Frankovi falangisti zase mohli počítať s podporou jednotiek nacistického Nemecka a fašistického Talianska.

Vznik brigád a nábor dobrovoľníkov[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatok[upraviť | upraviť zdroj]

S myšlienkou používať zahraničné komunistické strany k náboru dobrovoľníkov do Španielskej občianskej vojny prišiel ako prvý v roku 1936 Wilhelm Münzenberg, nemecký komunista, ktorý bol vedúcim propagandy Kominterny pre západnú Európu. V septembri 1936 sa Komunistická strana Francúzska a Talianska komunistická strana rozhodli konať. Taliansky komunista Luigi Longo dohodol potrebné opatrenia so španielskou vládou za pomoci sovietskeho Ministerstva obrany (Rusi mali rozsiahle skúsenosti s organizáciou zahraničných jednotiek z čias Ruskej občianskej vojny). Španielsky premiér Largo Caballero bol spočiatku proti vytvoreniu zahraničných jednotiek v Španielsku, ale počiatočné vojnové neúspechy ho donútili situáciu prehodnotiť. Oficiálne schválil tvorbu interbrigád 22. októbra 1936.

Propagácia[upraviť | upraviť zdroj]

Ako významná propagácia interbrigád poslúžil otvorený list Josifa Stalina španielskemu komunistickému vodcovi José Díazovi, ktorý bol publikovaný v periodiku Mundo Obrero 17. októbra 1936. List konštatoval, že víťazstvo republikánov vo vojne nie je iba záležitosťou Španielov, ale vecou "celého pokrokového ľudstva". Následne začali vo väčšine štátov vznikať organizácie podporujúce Druhú španielsku republiku. Všetky boli viac či menej kontrolované Kominternou.

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné náborové centrum interbrigadistov vzniklo tajne v Paríži pod vedením plukovníka Świerczewského, poľského komunistu a veterána z Ruskej občianskej vojny. Pre dobrovoľníkov z východnej Európy sprostredkovával pomoc, peniaze a cestovné pasy Josip Broz Tito, neskoršia hlavná postava protinacistického odboja a juhoslovanský prezident. Po nábore boli interbrigadisti ​​posielaní buď loďou alebo po železnici do Španielska. Hlavný základňou a zhromaždiskom sa stalo Albacete nachádzajúce sa 278 km juhovýchodne od Madridu. Do velenia celej operácie boli zvolení významní členovia Kominterny. Francúzsky komunista André Marty zastával pozíciu hlavného veliteľa, Luigi Longo (Gallo) bol generálnym inšpektorom a taliansky komunista Giuseppe Di Vittorio (Nicoletti) bol politickým komisárom. Francúzska komunistická strana poskytovala interbrigadistom uniformy a Sovietsky zväz dodával vojenský materiál.

Motivácia interbrigadistov bola veľmi rôznorodá. Niektorí prišli bojovať do Španielska za demokraciu, ďalší videli v boji prvý krok v ceste k rozpútaniu revolúcie v ich domovine. Do interbrigád sa hlásili nezamestnaní robotníci (prevažne z Francúzska) či dobrodruhovia. Nemalú časť tvorili komunisti, ktorí museli vďaka svojej komunistickej činnosti emigrovať do ZSSR. Tak sa dostali do Španielska velitelia ako veterán Ruskej občianskej vojny Manfred Stern (zvaný Kléber), neskorší veliteľ východonemeckej Stasi Wilhelm Zaisser (Gomez), maďarský revolucionár Máté Zalka (Lukács) alebo János Gálicz (Gal).

Interbrigadistická prísaha[upraviť | upraviť zdroj]

Som tu, pretože som dobrovoľník a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta!

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Obliehanie Madridu[upraviť | upraviť zdroj]

Madrid, hlavné mesto Španielska, bol od začiatku vojny v rukách republikánov. Falangisti s cieľom dobyť hlavné mesto, a tak rýchlo ukončiť vojnu vo svoj prospech, naň zaútočili 8. novembra 1936. Narazili ale na húževnatý odpor republikánskych vojsk spojených s Interbrigadistami. Po viac ako dvojmesačnom obliehaní sa nakoniec museli v polovici januára 1937 stiahnuť. Republikánom sa podarilo odraziť najvýraznejší falangistický pokus o dobytie Madridu a udržať ho až do úplného konca vojny v roku 1939.

Zásluhy interbrigadistov pri obrane Madridu sú všeobecne uznávané. Propaganda Kominterny ale úlohu a dôležitosť interbrigadistov účelne zveličovala a ubránenie Madridu bolo nakoniec prezentované ako čisto víťazstvo interbrigadistov. V skutočnosti bránilo Madrid na 40 000 republikánskych vojakov a počet interbrigadistov nepresiahol 3 000 mužov. Hlavný prínos interbrigadistov bol v zlepšovaní morálky republikánskeho vojská vďaka ich nadšenému a odhodlanému nasadeniu v boji. Úplne neoceniteľnými sa stali bojové skúsenosti niektorých dobrovoľníkov z Prvej svetovej vojny (Španielsko zostalo po dobu celej vojny neutrálne).

Bitka na Jarame[upraviť | upraviť zdroj]

Československá Gottwaldova delostrelecká batéria

Dňa 8. februára 1937 padla do rúk falangistom Málaga. Po tomto významnom víťazstva sa falangisti sa rozhodli prerušiť spojenie medzi hlavnými centrami republikánov Madridom a Valenciou. Prebehli veľmi tuhé boje, ktoré priniesli ťažké straty na oboch stranách. Príkladom sú boje na tzv. Samovražednm kopci (anglicky: Suicide Hill), kde britský batalión tvorený prevažne britskými a írskymi dobrovoľníkmi stratil 375 mužov z celkového počtu 600. Republikáni nakoniec spoločne s Interbrigadistami zastavili falangistický postup a cesta z Madridu do Valencie zostala v rukách republikánov. Operácia skončila 27. februára 1937.

Vo svete medzitým 21. februára 1937 nadobudol účinnosť zákaz Spoločnosti národov sa miešať do konfliktu a poskytovať Španielsku dobrovoľníkov. Od tohto okamihu Spoločnosť národov vyvíjala veľmi silný tlak na odchod interbrigadistov zo Španielska.

Bitka o Guadalajara[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu pri Jarame sa rozhodli falangisti opäť zaútočiť na Madrid. Vopred stanoveným cieľom sa stalo mestečko Guadalajara vzdialené 50 km od Madridu. Na operáciu boli vyčlenené všetky talianske expedičné jednotky o sile 35 000 mužov. Taliansky vodca Mussolini chcel, aby víťazstvo pripadlo iba Taliansku. Dňa 9. marca 1937 prelomili talianskej jednotky republikánskej línie a falangisti začali rýchlo postupovať k Madridu. Republikáni rýchlo zostavili tie najlepšie jednotky vrátane 11. a 12. medzinárodnej brigády a do protiútoku boli poslaní talianski interbrigadisti ​​z Garibaldiho bataliónu, takže bez toho aby o tom obe strany vedeli, obe hovorili rovnakým jazykom. Nakoniec to využili ako republikáni, tak falangisti a získali od protivníka cenné informácie bez akéhokoľvek prezradenia. Nemeckí interbrigadisti ​​z Thälmannovho bataliónu sa pri operácii vyznamenali a za cenu veľkých strát udržali cestu medzi Trijueque a Torijou.

Rozpustenie interbrigád[upraviť | upraviť zdroj]

V júni 1938 sa Stalin rozhodol prestať podporovať republikánsky režim, ktorému za španielske zlaté rezervy dodával vojenský materiál. V októbri 1938 nariadila Spoločnosť národov úplné stiahnutie interbrigadistov zo Španielska. Španielsky premiér Juan Negrín nakoniec ich zrušenie v septembri 1938 odsúhlasil s nádejou, že Spoločnosť národov dohliadne i na stiahnutie Talianov a Nemcov bojujúcich na strane falangistov a zruší zbrojné embargo. Interbrigadisti ​​boli nútení prekročiť Pyreneje do Francúzska, kde boli následne internovaní v táboroch Argeles a GURS.

Československí interbrigadisti ​​[upraviť | upraviť zdroj]

Propagačný plagát z medzivojnového Československa

Nábor československých dobrovoľníkov (neskôr sa im začalo hovoriť Španěláci) do španielskej občianskej vojny bol organizovaný za pomoci KSČ a niektorých sociálnych demokratov. V októbri 1936 vznikol Výbor pre pomoc demokratickému Španielsku, ktorého predsedom bol v rokoch 1936 - 1937 sociálny demokrat Emanuel Viktor Voska. Za členov Výboru sa prihlásilo cez 40 československých organizácií a inštitúcií (Červené odbory, Solidarita, Voľná ​​myšlienka, Robotnícka akadémia, Zväz československých učiteľov). V novembri 1937 bol Výbor, ktorý mal dovtedy charakter voľného združenia, reorganizovaný a legalizovaný ako Spoločnosť priateľov demokratického Španielska (predseda doc. PhDr. Josef Fischer, podpredsedovia Marie Pujmanová a Jaroslav Kratochvíl). Výbor pre pomoc demokratickému Španielsku zaisťoval dobrovoľníkom pasy, finančne ich zaistil a sprostredkoval cestu do náborového centra v Paríži. Heslom celej operácie sa stalo známe Pri bránach Madridu sa bojuje tiež za Prahu!. Zložením neboli dobrovoľníci len členovia komunistickej strany. Tí tvorili z počiatku len 20% z celkového počtu dobrovoľníkov. Časom ich počet rástol, ale nikdy nepresiahol 50%.

Z počiatku boli Čechoslováci priradzovaní do národnostne rôznorodých jednotiek. Časom ale vznikli v Španielsku prevažne československé jednotky ako napríklad Pešia čata Klementa Gottwalda alebo prápor TG Masaryk, ktorý združoval iba slovanských dobrovoľníkov. Celkové počty československých interbrigadistov sa rôznia. Odhaduje sa počet okolo 2 000 (800 boli československí krajania z USA, Kanady, Francúzska a iných krajín), počet padlých a nezvestných je ešte ťažšie odhadnúť. Všeobecne sa hovorí o niekoľkých stovkách mŕtvych. Medzi najznámejších československej Interbrigadistov patrili napríklad lekári Karel Holubec a František Kriegel, Artur London, komunistický činiteľ odsúdený v inscenovanom procese s Rudolfom Slánskym, Vendelín Opatrný, československý veliteľ, ktorý padol pri bojoch o Dukliansky priesmyk, Josef Pavel, minister vnútra ČSSR v roku 1968, Leopold Pokorný, ktorého obeť pri záchrane jednotky amerických dobrovoľníkov získala obdiv ako medzi Interbrigadistov, tak doma v ČSR, Jaroslav Kovanda, československý letec RAF, a mnoho ďalších. Po rozpustení brigád sa československí dobrovoľníci väčšinou stiahli do Francúzska. Po zrušení internačných táborov vo francúzskom GURS vstúpili do vznikajúcej československej vojenskej zahraničnej jednotky vo Francúzsku (z necelých 550 dobrovoľníkov v internačných táboroch sa do vznikajúcej jednotky prihlásilo cez 440 interbrigadistov). Odtiaľ viedla ich cesta po páde Francúzska do Anglicka alebo sa aktívne zúčastnili francúzskeho odboja.

Po Druhej svetovej vojne v rokoch 1945 - 1948 využívala KSČ vrátených interbrigadistov vďaka ich jazykovým schopnostiam a bojovým skúsenostiam na ministerstvách zahraničia či obrany. Všetko sa ale obrátilo po februári 1948, kedy KSČ začala na povel ZSSR hľadať vnútorného nepriateľa. Interbrigadisti ​​boli označení za francúzskych či amerických špiónov a boli plošne perzekvovaní. Prišli o zamestnanie, členstvo v strane a mnoho z nich strávilo mnoho rokov vo väzení. Ich rehabilitácia prišla až s 60. rokmi a postupným uvoľňovaním komunistického režimu. Mnoho z nich sa potom podieľalo na aktivitách reformného hnutia v KSČ, ktoré neskôr viedlo k Pražskej jari.

Posledným výrazným hromadným počinom československých interbrigadistov bolo ich vyslanie na Kubu po tzv. Kubánskej revolúcii, kde vďaka znalosti jazyka a prostredia boli cennými poradcovia pre vznikajúcu vládu vedenú Fidelom Castrom.

Národnostné zloženie interbrigád[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka Národnosť Počet Poznámka
Francúzsko Francúzsko 8 962[1]-9 000[2]
Taliansko (1861-1946) Taliansko 3 000[1][2]-3 350[3]
Nemecko /Rakúsko Nemecko / Rakúsko 3 000[3]-5 000[2] Beevor udáva 2 217 Nemcov a 872 Rakúšanov.[1]
Poľsko Poľsko 3 000[2][3]-3 113[1]
USA (1912-1959) USA 2 341[1]-2 800[2][3] 750 - 800 mŕtvych
Balkánske štáty 2 095[1]
Sovietsky zväz ZSSR 2 000-3 000[3] Nikdy nebolo prítomných viac ako 800 mužov.[4]
UK Veľká Británia 2 500 [5]
Belgicko Belgicko 1 600[2]-1 722[1]
Kanada (1921-1957) Kanada 1 546 - 2 000[2] Thomas odhaduje 1 000.[3]
Juhoslávia (1992-2003) Juhoslávie 1 500[3]-1 660[2] okolo 800 mŕtvych
Kuba Kuba 1 101[6][7]
Československo Československo 1 006[1]-1 500[2][3]
Baltské štáty 892[1]
Argentína Argentína 740[8]
Holandsko Holandsko 628[1]
Dánsko Dánsko 550 220 mŕtvych
Maďarsko Maďarsko 528[1]-1 500[3]
Švédsko Švédsko 500[9] Odhaduje sa 799[1]-1 000[3] dobrovoľníkov zo Škandinávie (Thomas odhaduje okolo 1 000 - z toho 500 Švédov.[10])
Bulharsko Bulharsko 462
Švajčiarsko Švajčiarsko 408[1]-800[11] 170 mŕtvych
Írsko Írsko 250 Boli rozdelení medzi Britský batalion a batalion Abrahama Lincolna
Nórsko Nórsko 225 100 mŕtvych[12][13][14]
Fínsko Fínsko 225 Zahŕňa 78 fínskych Američanov a 73 fínskych Kanaďanov, cca 70 mŕtvych.[15]
Estónsko Estónsko 200[16]
Grécko Grécko 250
Portugalsko Portugalsko 134[1]
Luxembursko Luxembursko 103
Čína Čína 100[17] Nábor bol organizovaný Komunistickou stranou Číny, dobrovoľníci boli prevažne Číňania žijúci mimo svoju domovinu. Vodcom bol Xie Weijin.[18]
Mexiko Mexiko 90
Flag of Cyprus (1922-1960).svg Cyprus 60
Filipíny Filipíny 50 [19][20]
Albánsko Albánsko 25
Kostarika Kostarika 24[3]
Ostatné 1 122[1]

Intebrigadisti ​​po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Východonemecká známka venovaná Interbrigadistovi Hansovi Beimlerovi z roku 1966

Osudy Interbrigadistov boli po občianskej vojne veľmi rozličné. Interbrigadisti ​​z Nemecka, Talianska a Maďarska sa nemohli vôbec vrátiť domov, pretože by boli miestnym fašistickým režimom kruto perzekvovaní. V mnohých demokratických krajinách na ne bolo pozerané ako na politicky nespoľahlivé osoby a boli vystavení mnohým sankciám. Napríklad belgickým, holandským a poľským dobrovoľníkom bolo odobraté občianstvo, pretože slúžili v armáde cudzej krajiny. Kanadskí dobrovoľníci boli po návrate domov vyšetrovaní políciou, boli im odopreté zamestnania a ako politicky nespoľahliví nemohli slúžiť počas druhej svetovej vojny v armáde. Americkí dobrovoľníci vo vojne slúžiť mohli, ale bolo im odmietnuté akékoľvek povýšenie. Najhoršie dopadli švajčiarski interbrigadisti, ktorí boli po návrate domov postavení pred vojenský súd a odsúdení až na štyri roky do väzenia.

Interbrigadistom sa dostalo uznania až so začiatkom druhej svetovej vojny, kedy sa jednotlivé štáty dostávali do vojny so silami podporujúcimi falangistov. Po vojne boli v západnej Európe interbrigadisti ​​účelne zabúdaní z obáv z potenciálnej podpory komunizmu. Vo východnej Európe, kde sa sformovali komunistické režimy, boli naopak interbrigadisti ​​oslavovaní ako prvý bojovníci proti fašizmu. Vo Východnom Nemecku, kde komunisti hľadali, ako vykorčuľovať z nacistickej minulosti krajiny, sa stali nemeckí interbrigadisti ​​skoro až mýtom a boli oslavovaní na každoročných spomienkových akciách.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o Lefebvre (2003), p. 16. Quoted by Beevor ( 2006), p. 468.
  2. a b c d e f g h i quoted in Alvarez (1996).
  3. a b c d e f g h i j k Thomas (1961), pp. 634-639.
  4. Beevor 2006, p. 163
  5. Richard Baxell, British Volunteers in the Spanish Civil War, 2012
  6. http://www.albavolunteer.org/2012/07/los-voluntarios-cubanos-en-la-guerra-de-espana/
  7. http://www.albavolunteer.org/2011/08/new-book-on-cubans-in-scw/
  8. http://www.albavolunteer.org/2010/06/voluntarios-argentinos-en-la-brigada-xv-abraham-lincoln/
  9. Thomas 2003, p. 943
  10. Thomas (2003), s. 943
  11. Daniele Mariani. No pardon for Spanish civil war helpers [online]. Swissinfo, February 27, 2008. Dostupné online.
  12. Moen, Jo Stein og Sæther, Rolf: tušenie dager - Norge og deň Špansko borgerkrigen 1936-1939, Gyldendal 2009, ISBN 978-82- 05-39351-6
  13. [1]
  14. [2]
  15. Juusela, Jyrki: Suomalaiset Espanjan sisällissodassa, Atena Kustannus 2003, ISBN 951-796-324-6
  16. Kuula, (1965).
  17. China Museum. 朱德等赠给国际纵队中国支队的锦旗 [online]. chnmuseum, May 31, 2012. Dostupné online.
  18. Unknown. 战斗在西班牙反法西斯前线的中国支队 [online]. Luobinghui, March 30, 2005. Dostupné online.
  19. http://pinoyhistory.proboards.com/thread/1673
  20. http: // www .florentinorodao.com / scholarly / sch95b.htm
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Interbrigády na českej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]